„Mami, všakže deti ani nemôžu byť Židmi, iba ujovia a tety…?“
/Zlomok rozhovoru z ulice, počutého v polosne, cez otvorené okno, v roku 1996 n.l./
Árpád Tőzsér
János Alt mal v mestečku fotografický ateliér, známy a obľúbený široko-ďaleko. Neskôr sa taktiež tu stal vojenským mestským veliteľom. Je dobré, ak v časoch, trocha znepokojujúcich, ale predsa prinášajúcich radosť, zastáva túto dôležitú funkciu človek vážený a zároveň urastený, svalnatý. Jeho dcéra Lili po ňom zdedila vysokú postavu, takže keď v polovici novembra na počesť návratu domov zorganizovali vo veľkej sále Radnice veľkolepý hudobno-tanečný večierok vďakyvzdania, takmer sa na to mohli dopredu staviť, že Lili Altovú požiada o tanec ako prvý Dezső Winter, ktorý jediný bol postavou súmerný k jej výške. Viacerí navrhli, aby bol úvodný tanec aj oficiálne tancom ich dvoch.
Poď, na druhej strane miestnosti už môžeš začať, zakýval riaditeľ Kláre, motkajúcej sa vo dverách s handrou na podlahu. Kývol jej aj hlavou a ďalej ukazujúc naznačil, že to už dlho nepotrvá. Vedel, že dostať sa domov znamená pre Kláru problém, odkedy viac večerných autobusových spojov zrušili. Aj členovia prípravnej komisie sa začali vytrácať. Telocvikár, aby to nebolo také okaté, sa na slovíčko zastavil pri Kláre. Som zvedavá, či požiadajú o prednášku aj môjho nového priateľa, zamrmlala upratovačka pod nosom telocvikárovi, ale skôr sa zhovárala sama so sebou, lebo si práve spomenula na svoj nový kontakt.
Počas tancovania sa rozprávali, tak sa sluší. O posledných radostných dňoch, keď mohli objímať hrdinských osloboditeľov. Ale padla reč aj o tom, čo počuli počas večere od klobučníka Mátyása Szüszhátela, ktorý dostal miesto pri dlhom stole práve pri nich. V súčasnosti bol poverencom architekta Szágeho. Ináč architekt bol zodpovedný v meste za zorganizovanie strany nyilašovcov, ale práve projektoval dom Lisszauerovcov a prišlo mu vhod, že klobučník mu ponúkol pomoc, mohol mu teda dočasne zveriť organizačné práce. Malý, zošúverený človek so zvýšeným hlasom oznámil svojim spolustolovníkom, že už v prvých troch mesiacoch ďalšieho roka zrušia živnosť tým miestnym Židom, ktorí ju dostali počas vlády Čechov.
Škola sa pripravovala na slávnostné podujatie, trvajúce celý týždeň, z príležitosti výročia boja za slobodu. Mali už naplánovanú súťaž, vystúpenie ľudového speváka, premietanie, exkurziu do Maďarska, ale mnohí si mysleli, že by mali zahrnúť do programu aj vážnu prednášku pre žiakov, ktorá by zvyšovala úroveň podujatia. Vtedy niekomu napadlo meno učiteľa, vždy oduševnelo bojujúceho za národné záujmy, teda že on by iste mal hodnotnú prednášku pred deťmi o revolučnom boji za slobodu. Zdalo sa, že týmto sa aj končí zasadnutie prípravnej komisie na ten deň, ale vtedy učiteľ literatúry navrhol, aby pán kolega László M. Lisztes, ak už pricestuje zo susedného mesta, povedal pár slov zároveň aj o Viedenskej arbitráži, veď o niekoľko dní má táto udalosť pekné 75. výročie.
Ostatné sa uvidí. Klobučník Szüszhátel cítil, že týmto výrokom sa dostal do stredobodu pozornosti. Ty Mátyás, to je aspoň desať rodín, povedal pri stole niekto, ale nik iný sa nenašiel, ktorý by sa ďalej venoval tejto otázke. Je to veľmi pekné podujatie, nálada je skvelá, povedala Lili Dezsőovi počas tanca. Škoda, že je tu priveľa Židov.
Klára už začala utierať podlahu na druhom konci miestnosti, lebo bolo jasné, že nový návrh, už aj vzhľadom na uplynutý čas, rýchlo odsúhlasia. Je tu veľa prachu, blata a cíti v miestnosti aj zatuchlinu. László M. Lisztes ju poznal. V poslednom čase sa s ním stretávala pravidelne, lebo pán učiteľ ju prijal medzi svoje kontakty na webe, takže vedela o všetkom, čo tam napísal.
Dezső Winter sa v tanci zastavil, v súlade so svojou rovnošatou si zrazil päty, vtedy ich už sledovali viacerí, aj niekoľko tanečných párov sa zastavilo. On povedal Lili Altovej iba toľko: aj ja som ním. Potom pevným krokom odišiel z najparádnejšej sály mesta a nechal dcéru svojho veliteľa v strede tanečného parketu.
M. Lisztes naposledy práve písal na svoju webstránku, že aj on spochybňuje pravdivosť denníka Anny Frankovej a pripojil vlastnú mienku, ako dobre sa z tej haravary žilo otcovi dievčaťa ešte roky. Prípravná komisia už odhlasovala všetky nové návrhy, aj to, aby pán učiteľ László M. Lisztes spomínal aj na slávnostný návrat domov, aj na príchod hlavného vojvodcu na bielom koni. Klára sa snažila rýchlo spraviť svoju robotu, aby ešte stihla posledný autobus domov. Poletujúci prach, blato, nanosené cez deň už zvládla, ale darmo pootvárala medzitým všetky okná miestnosti, zatuchnutý pach akoby nechcel zmiznúť.
Ferenc Ambrus
Autor je aktivistom v oblasti maďarskej kultúry
Preklad: K. Zs.
Ilustračné foto: Židovská synagóga stála na mieste dnešnej Turistickej ubytovne, zbúrali ju pod zámienkou výstavby autobusovej stanice v roku 1957
Staršie články autora:
O novinách a iných zbytočnostiach
Súvisiace články –
László Kardos / Zmiznutí z nášho strateného svedomia – židovská komunita v Rožňave
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
Predchádzajúce príspevky si môžete prečítať kliknutím sem
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Ferenc Ambrus: Slávnosť"