Richard Kron učí na Strednej priemyselnej škole stavebnej v Rožňave angličtinu už štrnásty rok. Pred niekoľkými mesiacmi mu riaditeľka posunula projekt, ktorým chceli pomôcť svojmu rómskemu študentovi zažiť neuveriteľný mesiac v Amerike. Nakoniec však za veľkú mláku letel sám…
Začnime od začiatku. O aký projekt išlo? Ako ste sa k nemu dostali?
Pani Zubková, riaditeľka SPŠS, mi dala nejaké materiály, ktoré našla na internete. Naša škola je v súčasnosti zapojená do rôznych projektov, tento sa týkal angličtiny, preto sa obrátila na mňa, či by ma niečo také zaujímalo. Celý projekt bol zameraný na rómsku komunitu – vyberali sa Rómovia, ktorí museli spĺňať niekoľko podmienok. Prvou bol vek 17 rokov, druhou dobrá znalosť anglického jazyka. Mne sa táto myšlienka hneď zapáčila a tak sme sa do toho pustili. Projekt sme postavili na našom študentovi, Jánovi Zubatom, pretože je veľmi šikovný a výborne spĺňal všetky podmienky.
Čo všetko ste museli v tejto prípravnej fáze splniť?
Najprv sme museli napísať motivačný list a list hostiteľskej rodine. Vzhľadom na to, že sa mohli zapojiť aj učitelia takýchto študentov, som listy napísal aj ja. Vôbec však nešlo o mňa, ja som bol skôr taký “chvostík“, veľmi sme chceli, aby sa do projektu dostal žiak. Ja som musel priložiť aj odporúčanie od kolegu a riaditeľky, chlapec zase hodnotenie od spolužiaka a učiteľa. Pripojili sme fotografie a všetky podklady zaslali do Orbis Institute v Bratislave, ktorí bol autorom tohto projektu.
Čo nasledovalo potom?
Zhruba o dva týždne nám telefonicky oznámili, že sme celý projekt vypracovali veľmi dobre a pozvali nás na prijímacie konanie. Keďže nešlo len o Rómov zo Slovenska, ale aj z Maďarska a Českej republiky, pohovory sa konali v jednotlivých hlavných mestách, v dvojtýždňových intervaloch. Z každej krajiny sa mohli zúčastniť ôsmi Rómovia. Pár dní pred pohovorom v Bratislave však chlapec dostal zápal pľúc. Bol som sklamaný, že celá naša práca bola zbytočná, riaditeľka ma však prehovorila, aby som na výberové konanie išiel aj sám.
Ako prebiehal celý pohovor?
Zaujímavé bolo, že všetci pedagógovia absolvovali jednotlivé aktivity spolu s deťmi. Mali sme plniť rôzne úlohy, najprv bez slov, potom výlučne v angličtine. Sledovala sa tým schopnosť vynájsť sa v rôznych situáciách, kooperácia, originalita, ale i vodcovské schopnosti. Celé to prebiehalo veľmi zábavnou, hravou formou, pritom sa však celý pohovor opieral o hlavnú myšlienku projektu – nájsť šikovných mladých ľudí, ktorí by dokázali pomôcť rómskej komunite. Jednou z úloh bolo napríklad vymyslieť, čo by pre Rómov urobili, ak by získali peniaze z Európskej únie. Nápady týkajúce sa vzdelávania Rómov, alebo pomoci mladým matkám s deťmi, hodnotiacich skutočne zaujali. Boli však aj takí, ktorí to vzdali. Na záver nasledoval ústny pohovor a písomný gramatický test.
Žiaka ste na pohovor predsa len zobrali. Do Budapešti…
Áno, keď som sa vrátil z Bratislavy, porozprával som riaditeľke svoje dojmy. Ona je veľká bojovníčka, tak sa rozhodla, že sa nevzdáme a zoberieme chlapca do Budapešti. Bez problémov nám to umožnili a tak sme o dva týždne sedeli vo vlaku. Pre chlapca bol už tento výlet obrovský zážitok, ešte nikdy necestoval vlakom, o metre ani nehovorím. Ja som sa tohto výberového konania už nezúčastnil. Po návrate domov sa dlho nikto neozýval, tak sme si mysleli, že sme neuspeli. Po troch týždňoch mi však zavolali, že ma vybrali a o mesiac odchádzam do Ameriky. Moju obrovskú radosť vystriedalo sklamanie, pretože mi zároveň oznámili, že náš študent neuspel. Mal som výčitky svedomia. Chcel som pomôcť chlapcovi a nakoniec to dopadlo takto…
Ako vyzerala výsledná zostava, ktorá odlietala do Spojených štátov?
Z Maďarska bolo vybratých sedem žiakov, z Českej republiky uspeli len traja. Obe krajiny mali aj svojich pedagógov. Zo Slovenska spolu so mnou odchádzali aj traja pracovníci Orbis Institute a ôsmi Rómovia, jeden chlapec bol napríklad z Moldavy nad Bodvou. Odlietali sme v strede augusta. Všetci spolu sme sa prvýkrát stretli deň pred odletom v Budapešti a mali sme pár hodín na to, aby sme sa zohrali, aby sme v Amerike nehrali Slovákov, Maďarov a Čechovi, ale vystupovali ako jedna skupina. Už pri tomto prvom kontakte som si potvrdil, že nezáleží na tom, kto má akú farbu pletí. Rómovia boli veľmi šikovní a bystrí. Let bol skutočne náročný, ale všetci sme sa už veľmi tešili. Leteli sme z Budapešti do Frankfurtu, odtiaľ do Washingtonu a z Washingtonu do Denveru.
Čo vás čakalo po príchode do Ameriky?
Po pristátí v Denveri sme boli všetci už strašne unavení. Čakala nás však ďalšia dvojhodinová cesta mikrobusmi do Glacier View , kde nás ubytovali v horskej chate, ktorá bola zhruba vo výške Gerlachovského štítu. Boli sme unesení nádherným prostredím a prírodou, jediným problémom bol redší vzduch, čo pociťovali najmä chlapci po rannom behu. V tejto chate sme strávili prvý týždeň nášho pobytu a musím sa priznať, bolo to skutočne náročné. Na starosť nás mali dvaja americkí lektori a dalo by sa povedať, že to bol v podstate výcvik na pozdvihnutie sebavedomia rómskych detí. Lektori očakávali, že sa na Slovensko vrátia ako completely transformed people. Sú to možno silné slová, ale naozaj s tými deťmi dokázali urobiť veľmi veľa.
Ako vyzeral deň na takejto horskej chate?
Vstávali sme o siedmej ráno, naraňajkovali sme sa, a potom sme museli vždy na rovnakú pesničku nastúpiť do miestnosti. O deviatej sa začínali školenia. Vždy sme sedeli v kruhu, lektori mali k dispozícii tabuľu a rôzne plagáty, na ktoré písali myšlienky dňa, napríklad: Dostaneš to, čo dáš, alebo Ľudia zabudli na základné zdroje ľudskosti (plač, smiech),a tak sa od seba vzďaľujú. Počas tohto týždňa s deťmi pracovali na ich sebavedomí, vystupovaní, učili ich dôležitosti očného kontaktu. Viedli diskusie, ktoré žiaci dopĺňali svojimi myšlienkami. Z každej prednášky vychádzalo ponaučenie a vždy bola zakončená akýmsi “ocenením“ iných. Deti učili všímať si len pozitívne veci, vážiť si maličkosti a vedieť ich oceniť aj slovne. Bolo to veľmi zaujímavé.
Po skončení prednášok mali deti aj nejaký voľný čas pre seba?
Ani veľmi nie. Keď bol trošku voľnejší program, hrali sa s deťmi rôzne hry. Zaujímavá bola napríklad hra o dôvere. Úlohou detí bolo prekonať svoj strach a pustiť sa z výšky, ako keby padali na chrbát, do rúk ostatných, ktorí stáli za nimi. Svoje ruky však museli mať pred telom. Učili nás prekonávať samých seba lozením po skalách. Boli to stále náročnejšie terény. Mnohé dievčatá plakali od strachu, na konci však boli hrdé, pretože prekonali svoje obavy. Prednášky a aktivity sa končili neskoro večer, spávať sme preto chodili až po polnoci. Večer sa vždy premietali filmy, ktoré boli tiež zamerané na prácu so sebavedomím a venovali sa predovšetkým zaznávaným skupinám spoločnosti. Deti to bavilo a čo bolo najdôležitejšie, všetky tie aktivity naozaj fungovali. Za ten krátky čas sa z nich stali skutoční rečníci. Keď sme boli napríklad na americkom úrade, ktorý celý tento projekt financoval, sedeli sme za okrúhlym stolom a deti bez problémov rozprávali o svojich zážitkoch. Bolo to také krásne, že prišlo aj na slzy. Vtipnejšie bolo, keď mali na slovenskej ambasáde problém porozprávať tieto zážitky po slovensky.
Po týždni v horskej chate ste sa na dva týždne presunuli do hlavného mesta Colorada, Denveru…
Áno. Tam už deti nebývali spolu, ale boli začlenené do hostiteľských rodín. Prvé stretnutie sa odohralo v parku, kde na nich deti čakali na veľkom pikniku. Rodiny postupne prichádzali, zoznámili sa so “svojím dieťaťom“ a niekoľko hodín sa na tráve rozprávali. Bolo to veľmi pekné, zboku ich pozorovať ako sa postupne zbližujú a osmeľujú. Niektorí mali veľké obavy, ale všetko dopadlo skvele. Ja som mal tiež svoju rodinu, šesťdesiat ročný manželský pár, s ktorou som si výborne rozumel. Rodiny sa k rómskym deťom správali úžasne. Zobrali ich do zábavného parku, na zápasy, kupovali im oblečenie, všetko platili… Jedného dokonca pozvali, aby prišiel po strednej škole študovať do Ameriky, že mu štúdium zaplatia.
Na čom sa s deťmi pracovalo v Denveri? Čo bolo úlohou tohto pobytu?
Aktivity prebiehali každý deň od deviatej do piatej, potom mali deti voľný program s rodinami. Tie ich ráno doviezli pred knižnicu v ktorej sme sa stretávali a poobede ich zase vyzdvihli. Prednášky boli podobné, zamerané predovšetkým na sebavedomie rómskych detí. Teraz sa však vychádzalo predovšetkým z histórie. Prvé tri dni sme sa zaoberali černošskou otázkou. Deťom sa venovala mladá černoška, Dominika, ktorá im rozprávala príbehy o tom, ako černochov prevážali do Ameriky zviazaných na spodku lode v katastrofálnych podmienkach, takže mnohí cestu ani neprežili. Zobrala ich ku pamätníku Martina Luthera Kinga, kde mali deti pracovať s jeho výrokmi. Pýtala sa našich detí, čo o Rómoch hovoria ostatní. Deti odpovedali, že ich berú ako hlúpych a špinavých. Dominika sa ich opýtala: „Ste naozaj takí? Ste hlúpi? Ste špinaví? Prečo si necháte hovoriť takéto veci, keď to nie je tak?“
Ako deti reagovali na indiánsku problematiku, ktorej ste sa v Denveri tiež venovali?
Veľmi ich to zaujímalo. Indiánov sme dokonca boli navštíviť v Severnej Dakote, cestou sme prechádzali nádhernými prériami, dunami piesku, videli sme bizóny a kravy. V indiánskej dedine sme zastavili rovno pred ich krčmou, kde sa nám naskytol nepríjemný pohľad. Indiáni majú skutočne ťažký život, mnohí z nich sú preto alkoholici. Pred kultúrnym domom nás už čakal jeden z ich kmeňa, v nohaviciach a vyťahanom tričku, so šiestimi deťmi, ktoré naučili tie naše, rómske, starú indiánsku hru s kosťami. Ponúkli nás indiánskym jedlom, polievkou, bizóním mäsom so zeleninou, typickým pudingom a posúchom.
V rámci tejto problematiky sme navštívili ďalšie miesta, kde nám lektorka, Indiánka, rozprávala ako im americkí vojaci zobrali pôdu a následne Indiánov zabíjali, dokonca rozprávala príbeh o tom ako zabili jej rodinu.
Dozvedeli ste sa mnoho zaujímavých a nových informácií. Čo najviac zaujalo vás?
Veľmi zaujímavá bola napríklad japonská otázka. Cieľom bolo deťom ukázať, kam až to môže dospieť, keď jedna rasa utláča druhú. Dozvedeli sme sa, že keď bol počas druhej svetovej vojny zničený Pearl Harbor, všetci Japonci žijúci v Amerike boli uväznení v táboroch až do konca vojny – prakticky štyri roky. Žili v hrozných podmienkach, v barakoch, sto ľudí používalo jeden záchod a sprchu, dostávali minimálny prídel jedla… To všetko nám rozprávala žena, ktorá si to prežila na vlastnej koži, mala sedem rokov, keď ju aj s rodičmi uväznili. Premietali nám o tom filmy, ukazovali fotky, dokonca nás do takého tábora aj zobrali. Boli tam však už len betónové základy.
Mali ste možnosť navštíviť aj americké stredné školy. Ako by ste ich porovnali s našimi?
Áno, bol som tam s ostatnými pedagógmi. Najprv sme sa boli pozrieť na umeleckej škole, kde sa učil balet a herectvo. Bolo to tam nádherné, tá vyššia životná úroveň Američanov tu bola neprehliadnuteľná, škola bola fantasticky vybavená. Potom nás zobrali do normálnej školy, navštevovalo ju asi 1200 študentov, najmä Mexičanov, ale aj Japoncov. Triedy boli úplne iné ako u nás, bolo tam asi osem okrúhlych stolov, za ktorými sedeli štyria žiaci. V takejto škole musia študenti pracovať v skupinách, pretože mnohí z nich do Ameriky prichádzajú z rozvojových krajín a aj napriek tomu, že sú už na strednej škole, nevedia čítať ani písať. Pri každom stole tak sedia žiaci s inou úrovňou. Veľmi nás zaujali aj plagáty pri vchode do školy, na ktorých bola preškrtnutá pištoľ s nábojmi. Ak sa napríklad dieťa v škole pobije, rodič musí zaplatiť 60 dolárov, alebo ak ho pre nejaké problémy vyhodia zo školy, rok sa nemôže vrátiť. Na všetko tu dohliadajú dvaja ozbrojení policajti, ktorí sa prechádzajú po chodbách.
Na druhej strane, v Amerike škola nedokáže svojim žiakom pomáhať, ak majú napríklad problémy s drogami. My našim študentom dokážeme pomôcť nielen v takýchto situáciách.
Ako hodnotili celý výlet rómske deti?
Priznám sa, že niekedy to pre nich nebolo ľahké. Často im bolo clivo, niekedy sa prišli ku pedagógom vyplakať, boli vyčerpaní, ale aj napriek tomu sa im to veľmi páčilo a vždy podávali stopercentné výkony. Deti mali z celého výletu úžasné dojmy. Predposledný večer im jeden z lektorov kázal zavrieť oči a pripomínal im od začiatku celý výlet. Všetko im prerozprával do takých detailov, že mnohí z nich plakali. Na záver výletu im bolo strašne ľúto, že sa to celé končí. Všetci k nim boli veľmi priateľskí, učili ich, aby boli hrdí na to, že sú Rómovia a pre deti toto znamenalo veľmi veľa.
Aký je váš názor na tento projekt? Myslíte si, že dokázal rómske deti skutočne v niečom zmeniť?
Určite im celý projekt dal veľmi veľa. Nielenže sa zlepšili v angličtine, ale za tento mesiac urobili skutočne obrovské pokroky predovšetkým vo svojom sebavedomí, vystupovaní a komunikácii. Naučili sa oceňovať vnútorné a nie materiálne hodnoty. Pamätám sa, keď jednému chlapcovi hostiteľská rodina kúpila značkové topánky a oblečenie. Jeden z lektorov vzal večer chlapcov ruksak, otvoril ho a povedal: „ Som zvedavý, čo si zoberiete z Ameriky. Vidím, že tu máte topánky, tričko… Tak toto si vy zoberiete z Ameriky ?“ Chceli, aby si odniesli vnútorné poklady, aby všetko stavali na vnútorných hodnotách. Vysvetľovali deťom, že existujú dva druhy ľudí. Jeden druh je hráč, druhý pozorovateľ – kritik. Pozorovateľ nerobí nič, ale hráč prekračuje čiaru, to znamená, že niečo robí, a preto robí chyby. Naučili deti byť sebavedomejšími, chceli, aby boli hráčmi, aby sa prekonávali. Neustále prezentovali myšlienku, že kto je fool, ten je cool, robili sme napríklad aktivity, kedy sme s kamerou museli behať po meste a plniť rôzne úlohy. Mali sme niekomu zaspievať happy birthday, odfotiť sa s dvomi neznámymi, zahrať sa s miestnym obyvateľom kameň, papier, nožnice, boli sme naozaj takými bláznami…
Čo dal tento mesiac vám? Aj vo vás sa niečo zmenilo?
Lektori očakávali, že všetci prídeme ako completely transformed people. V tomto veku je už ale ťažko človeka meniť. Ale určite som mal mnoho neopakovateľných zážitkov, takýto mesiac som ešte nikdy nezažil. A hlavne som sa naozaj utvrdil v tom, že nezáleží na tom, kto má akú farbu pleti, pretože tieto rómske deti boli úplne úžasné. Boli veľmi inteligentné.
Čo bude ďalej? Má tento projekt pokračovanie aj po návrate na Slovensko?
Samozrejme. Teraz sa od detí očakáva, že začnú robiť vlastné projekty. Boli sme napríklad v múzeu, kde boli vystavené špecifické predmety a znaky jednotlivých kultúr – islamskej, moslimskej, židovskej, indiánskej a mnohých ďalších. Maďarské deti sa hneď prihlásili, že by chceli v tomto múzeu predstaviť aj svoju kultúru. Naše deti by zase chceli pracovať s českými, chceli by urobiť nejaké talentárium, hľadať talenty vo svojej komunite. Jedna dievčina zo Slovenska chce napísať knihu o Rómoch, počnúc obdobím, kedy opustili Indiu. Deti odchádzali s vedomím, že prvú časť majú za sebou, druhá je však na nich. Lektorom veľmi záležalo na tom, aby všetko, čo v Amerike získali, dokázali využiť po návrate do svojej krajiny. Deťom zdôrazňovali, že je to práve na nich, aby dokázali zmeniť predsudky o svojej komunite. Pripomínali im, aké dôležité je neustále sa vzdelávať. Okrem toho máme aj po návrate výbornú komunikáciu prostredníctvom internetu, pravidelne spolu všetci chatujeme. A čo je veľmi pozitívne, ľudí táto problematika naozaj zaujíma. Jedna dievčina z Maďarska už bola o svojich zážitkoch rozprávať v rómskej televízií, ja sa teraz rozprávam s vami…
Nuž, čo dodať na záver. Možno Američania konečne našli riešenie nášho problému…
Ďakujeme za rozhovor.
Barbara Túrosová
Foto: Inforoznava.sk / Belo Hefler & archív R. Krona
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Americký recept na slovenský problém"