Pýtať sa ako malé deti, to je možno to najlepšie novinárske umenie. Túto vetu som si napísal v konceptoch ešte skôr, než sme spravili aktuálny rozhovor. A teraz čumím ako to decko, akéže to reakcie vyvolal.
Predčasom sa zjavila v priamom nelicencovanom televíznom prenose výzva akýchsi anonymných čudákov. Kontrolórka ňou mávala ako kedysi Chamberlain po návrate z Mníchova. O dva dni už nebola. Tá výzva.
Neviem, či má aj Copperfield niečo ako hot line, ale spomenuté by sa mu možno hodilo do repertoáru. V hlavnej úlohe náš podpisový fantóm a Truhlík v jednej osobe.
A neviem, či ešte dakde máme v meste predajňu s poetickým názvom 39tka. Možno práve tam by sa mohli spoločne predstaviť kandidáti na poslancov dobre utajeného krajského parlamentu. Práve toľko ich je.
Značná časť z nich je zrejme odhodlaná kandidovať kedykoľvek, kamkoľvek a do posledného dychu. A ešte odhodlanejší sú tam bez ostychu tí, ktorí už majú za sebou skvelé úspechy v mestských voľbách.
Piati z nich si bez povšimnutia širokých, z časti ešte pracujúcich más, čoskoro prilepšia rodinný rozpočet o 700 € mesačne. Ide len o to, aby to konečne boli aj takí, ktorí dokážu, že nie každý v politike musí byť imbecil, či chovateľ svíň.
A inak je všetko OK.
Rozvinutý socialistický kapitalizmus budujeme šialeným tempom /v jednej miestnej predajni mi naúčtovali aj stiahnutie mailu odomňa za 1 €!/, zatiaľ sa vešajú na futbale len figuríny a Rómov s Maďarmi máme kresťansky najradšej na celom svete.
Ako onehdy napísal bard nomenklatúrnej literárnej proveniencie, Tu žije národ. Zborovo by sa chcelo dnes mnohým k tomu rovno od oltára zaručať: Tak držte hubu!
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Belo Hefler / Otázky a otázniky"