Gemer je vyhasnutá kométa

Tento rozhovor by mohol mnohých odradiť svojou dĺžkou. Dnes je totiž „taká doba“, ako zvykneme hovoriť – všetko musí byť krátke, zhustené, torzovité. Keď sa však rozprávate s Editou Kušnierovou, historičkou umenia a pamiatkarkou, a navyše o Rožňave, iný, ako vyše trojhodinový rozhovor by bol vlastne neslušný. Ten náš bol navyše nesmierne zaujímavý, poučný a plný nových informácií, ktorých archivovanie možno niekomu v budúcnosti v niečom pomôže. Ktovie.

Každopádne, zhovárali sme sa o Gemeri, o Rožňave minulej i súčasnej, ale hlavne o tej, ktorú mať možno chceme, ale akosi sa k nej nevieme dopracovať.

Ako sa vám páči dnešná Rožňava?

Nepáči sa mi, lebo v porovnaní s inými podobnými mestami Slovenska, okresnými alebo aj menšími, viditeľne zaostáva. Zaostáva hlavne v niečom ako je príjemné prostredie pre život občana. Je tu mnoho vecí zanedbaných, nedotiahnutých. Za tie roky, čo tu žijem, som čakala, že sa to tu bude vyvíjať oveľa dynamickejšie. Mnohokrát sme sa do niečoho púšťali my, mnohokrát Mesto, ale nič sa tu akosi nedotiahlo do konca. A to ma mimoriadne mrzí.

Veď už aj taká Kokava nad Rimavicou má kompletne vydláždené námestie, nehovoriac o Veľkom Krtíši, ktorý bol kedysi dedinou a ktorý má ako okresné mesto nielen upravené a vydláždené centrum, ale už vyše dvadsať rokov krytú plaváreň. Tú mal vo svojom volebnom programe snáď každý jeden budúci rožňavský primátor. Zatiaľ tento sľub ani jeden nesplnil.

Ešte k prírodnému prostrediu: Rožňava nemá park. To je katastrofa. Kde sa majú ísť prechádzať mladé mamičky, aby boli so svojimi deťmi v tichom prostredí? Rožňava nemá jednu pokojnú oddychovú zónu. Má len obchody, najnovšie plechové veľkoobchody, kde mnohí ľudia už pomaly trávia už aj soboty, nedele, sviatky, čo je veľmi ubíjajúce.

Myslím si, že hoci na Námestí baníkov sú nejaké sedenia, zmrzlináreň, pivárne, v skutočnosti tu nejde o skutočný relax, pretože je to príliš spojené s komerciou.

Okrem toho, toto námestie neposkytuje také príjemné prostredie, aké by námestie takéhoto významu malo poskytovať. Poznám podobné námestia (Levoča, Bardejov, Rimavská Sobota), kde je oveľa príjemnejšie – teda upravenejšie a tichšie prostredie ako na rožňavskom námestí.

Ako si spomínate na miesta vášho detstva?

Trošku vás sklamem, pretože ja som nevyrastala v Rožňave ale v Betliari. Sem som chodila až do strednej školy. Ale predsa len mám jednu veľmi peknú spomienku na starú Rožňavu, ktorá ešte vtedy existovala: bolo to v 60. rokoch 20. storočia, kedy som dvakrát týždenne chodievala do Okresného osvetového strediska na balet (smiech).

Jasne si pamätám na cestu zo železničnej stanice k starej nemocnici po ulici, ktorá už dnes neexistuje (na jej mieste dnes stoja tzv. „plynárenské domy“ pozn. R. K.). to bola jedna úžasne rozkošná ulička s príjemnou zákrutou, po oboch stranách lemovaná nízkymi meštianskymi domami a veľkými murovanými bránami.

Samozrejme, boli tu aj ďalšie krásne zákutia, napríklad okolie terajšej krčmy Baník so starou poschodovou kúriou, dreveným mostom a tzv. farbiarskymi domami, so starou Ulicou zeleného stromu, kde si pamätám napríklad aj Krčmu u zeleného stromu. Tu stála vtedy ešte aj prepriahacia stanica pre furmanov, tzv. áláš. Všetko toto už dnes neexistuje.

Ale čoho mi je najviac ľúto, to je dnešná Šafárikova ulica približne od niekdajšieho Zdroja po Štítnickú ulicu. Bola tu veľmi pekná a príjemná zástavba s prízemnými i poschodovými domami. A z tejto ulice potom ešte do zadných traktov vychádzali ďalšie tajomné uličky a záhrady, kade sme veľmi radi a často chodievali.

V tejto súvislosti mi prichádzajú na um slová jednej mojej dobrej priateľky, ktorá je dodnes veľmi nešťastná, že svojim deťom nevie v meste ukázať miesta svojho detstva.

Ostal nám jediný zachovaný historický priestor – námestie a torzo Šafárikovej (bývalej Brzotínskej) ulice.

Za týmito zmiznutými útulnými priestormi je mi naozaj veľmi ľúto.

Kde ste študovali?

Stredoškolské vzdelanie som získala na rožňavskom gymnáziu. Potom som chodila približne dva a pol roka na Filozofickú fakultu do Prešova. Bola to hektická doba po príchode našich sovietskych „osloboditeľov“ a ja som v Prešove zažila veľmi zaujímavé veci – zo dňa na deň nám vyhodili našich obľúbených profesorov. Celé sa to zvrtlo tak, že mnohí z fakulty odišli, ja som bola medzi nimi. Túto školu som teda nedokončila.

Neskôr som diaľkovo vyštudovala dejiny umenia a estetiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Vysokoškolské vzdelanie som potrebovala, keďže som začala pracovať na Okresnej pamiatkovej správe, ktorá sa vtedy v Rožňave zakladala. Na diaľkové štúdium som sa ale nedostala hneď, lebo na to bolo potrebné rôzne stranícke pozadia a robotnícky pôvod. Podarilo sa mi tam dostať asi po šiestich neúspešných pokusoch (smiech).

August 1968 ste prežili v Prešove?

Áno, prežila som tam štrajky, krvavé pouličné boje medzi Slovákmi a Rusínmi, zažila som tam mladého Karla Kryla, ktorý nám prišiel zaspievať do internátu. Viete, čo je zaujímavé a čo mi nikto nechce veriť? Že už vtedy sme mali v Prešove voľne v meste automaty na kávu, kakao, mlieko, žemle. Bolo tam mnoho zahraničných študentov, najmä z Anglicka, ktorí študovali ruský jazyk, keďže tamojšia katedra ruského jazyka bola na veľmi dobrej úrovni. A prostredníctvom nich sme sa zoznamovali s vecami, o ktorých sme dovtedy nemali ani šajnu.

Prešov bol vtedy dosť voľnomyšlienkárske miesto s výbornými vysokoškolskými klubmi, kým to nezmenila tzv. normalizácia začiatkom 70. rokov. Po okupácii sa na univerzite začali vymieňať ľudia, na katedrách ruského jazyka ale aj histórie začali vládnuť ľudia priamo z Ukrajiny, Ruska.

Takže o tom, ako prebiehal August 68 v Rožňave, viete len sprostredkovane?

Práve v tom čase som bola v Betliari, lebo boli prázdniny. Bola to streda, keď si dobre pamätám. Brigádovala som v kaštieli a práve som mala voľný deň. Viem, že nás mama budila už ráno o piatej s tým, že prišli Rusi. Bolo to pre mňa čosi nepochopiteľné, keďže som bola v tom čase zanietený rusofil. V Betliari sme zažili prechod sovietskych tankov, ale najdesivejšie bolo nalietavanie lietadiel nízko nad betliarskym parkom.

Na druhý deň sa všetky zájazdy, ktoré boli ohlásené na návštevu kaštieľa obrátili a išli domov. Mali sme teda voľno. Do konca augusta už temer nikto na prehliadku kaštieľa neprišiel, všetci sedeli doma, báli sa. My sme sa samozrejme boli pozrieť aj v Rožňave na rozstrieľaný hotel Kras a miesto, kde sovietsky tank zabil jedného obyvateľa Betliara. Ani toto miesto už neexistuje.

No a potom…. potom sme si zvykli…. polovica Rožňavy chodievala nakupovať dokonca do sovietskych obchodov, pretože tam bolo lacno.

V unikátnej knižke Gábora Tökölyho Kto je kto v Rožňave je pri vašom mene množstvo prác zaoberajúcich sa pamiatkami nášho regiónu. Čo vás vlastne na Gemeri tak fascinuje?

V tej knižke môj bývalý kolega, vzácny človek Gabi Tököly, uviedol len tie moje práce, ktoré sa týkajú Gemera, pretože samotná kniha sa týka Rožňavy a blízkeho okolia. Ale môžem vám povedať, že ja som trochu taký netradičný lokálpatriot. Vždy som sa zaoberala aj inými oblasťami, nielen Gemerom a publikovala som tematicky z úplne iných častí Slovenska. Vždy som z obľubou prehlasovala, že sa cítim doma všade na Slovensku.

Vďaka svojej práci som mala možnosť pochodiť temer celú krajinu. Keď som sa po ôsmich rokoch odlúčenia od Gemera vrátila – pôsobila som krátko v múzeu vo sv. Antone a dlhšie v múzeu rusko-slovenských vzťahov v Partizánskom- Brodzanoch – bol to práve Gabi Tököly, ktorý ma upozornil na niektoré veci na Gemeri, ktoré by si bolo dobré viac všímať. Je to najmä tá mimoriadna atmosféra malostatkárskeho Gemera, ktorú totálne zdecimovali a zničili jednotné roľnícke družstvá a poľnohospodárske štátne majetky. Týka sa to hlavne južného Gemera, teda oblastí so zmiešaným slovensko-maďarským obyvateľstvom, kde bola vynikajúca úrodná pôda, kde vyrástli nádherné dediny, doslova unikátna architektúra vidieckych murovaných sídiel. Samozrejme, vyplývalo to z prosperity súkromného poľnohospodárskeho podnikania, ktoré v tých oblastiach sústavne existovalo – ja hovorím: z tej driny, ktorou za túto prosperitu platili. To isté sa týkalo aj stredného Gemera.

Gemer bol v minulosti vyspelou kultúrno-poľnohospodárskou oblasťou. Práve kultúra a vzdelanie mohli byť na takej vysokej úrovni len vďaka tomu, že sa tak darilo podnikaniu. Na Gemeri už od 17. storočia vznikalo množstvo škôl – latinské školy, súkromné šľachtické školy, neskôr evanjelické gymnáziá.

Keď sme potom chodili po Gemeri, uvedomila som si, že stopy dávnej vysokej kultúry nachádzame ešte aj dnes, hlavne vo vidieckych mestečkách. Tieto sú akousi tunajšou špecialitou, ktorú inde na Slovensku nenájdeme. Perlou bol jednoznačne Štítnik, Jelšava alebo Kameňany. Dnes žije napríklad v Kameňanoch napospol rómska komunita a z niekdajších pamiatok, ktoré by dokazovali existenciu mestečka, sú tu mnohokrát len ruiny.

Napríklad také Šivetice, kde stojí unikátna románska rotunda, boli svojou keramikou známe po celom Uhorsku. Dnes táto svojrázna kultúra nie je nikde podchytená a šivetické umenie úplne upadlo. V časoch socializmu existoval tzv. ÚĽUV (Ústredie ľudovej umeleckej tvorby), ktoré namiesto originálnej šivetickej podchytilo zoštylizovanú pozdišovskú keramiku alebo importovanú pôvodne habánsku – dnes modranskú keramiku, ktorá nemá nič spoločné so slovenskou ľudovou kultúrou.

V súvislosti so školstvom sa v niektorých uhorských prameňoch spomína mestečko Ratková. Bolo plné obchodníkov, remeselníkov, vzdelaných ľudí. Volali ju aj gemerské Atény.

Dnes bezvýznamné osady, usadlosti a dediny mali v minulosti v Uhorsku také dôležité postavenie, ktoré si my ani nedokážeme predstaviť. Societa, ktorá tam žila – učitelia, kňazi, remeselníci, obchodníci – mala také kontakty so svetom, aké dnes na Gemeri nemá nikto. Výsledkom existencie tunajšieho sedliactva, či skôr malostatkárstva, je aj množstvo malých vidieckych šľachtických sídiel, tzv. kúrií. Aj tie už, žiaľbohu, pomaly ale isto miznú.

Potom tu boli hlavné centrá vyspelého železiarskeho priemyslu – Dobšiná, Rožňava, Štítnik a Jelšava. Jelšava, dnes jedno zapadnuté mestečko, zberňa rómskeho obyvateľstva z Čiech, bolo v minulosti bohaté kvitnúce mesto, ktoré malo úžasne pokrokových dejateľov, lesníckych odborníkov, školy, boli tam rôzne spolky, napríklad ovocinársky. Jelšava bola najväčším vývozcom jabĺk a čerešní v Uhorsku.

Štítnik a Jelšava boli dokonca ešte bohatšie mestá ako Rožňava, ktorá mala občas problémy s ťažbou i obchodom.

Kde a kedy sa to potom na Gemeri zlomilo?

Baníctvo po nástupe socializmu fungovalo len vďaka dotáciám, prosperovať pomaly prestávalo už v 60. rokoch 20. storočia. Ešte aj v 70. rokoch bolo na tunajšom baníckom učilišti zopár baníckych učňov (viem to, lebo ich učil môj otec), dnes síce učilište existuje, ale bez budúcich baníkov.

Hlavnou chybou však bolo, že okrem baníctva sa v Rožňave počas socializmu nevybudoval žiaden iný priemysel. V minulosti tu ešte bolo hodne drobných podnikateľov: na Baku pestovali Bulhari zeleninu v skleníkoch, bola tu octáreň, vodná elektráreň, továreň na výrobu klincov a mnoho ďalších drobných podnikov, ktoré prestali po vojne fungovať, lebo súkromné vlastníctvo bolo zrušené.

Počas minulého režimu zmizla časť starej Rožňavy. Prečo sa to muselo stať? Existovala vôbec nejaká alternatíva?

Jednoducho, vtedy sa hovorilo: „Všetko, čo je staré, je zlé.“ Má to korene v obrovskom povojnovom optimizme budovať stále niečo nové na čele s „mládežou Gottwaldovou“.

Vtedy prišli do módy bytovky, keďže mestá potrebovali rýchlo ubytovať ľudí, ktorí sa sem sťahovali z dedín. A kvôli tomu zlikvidovali v mnohých mestách množstvo starých a ešte dobrých domov. Ale to je len čiastočne prípad Rožňavy. Tu sa na mieste zlikvidovaných domov nepostavilo vôbec nič. Je to napríklad zvyšok Šafárikovej ulice, Čučmianska ulica alebo priestor, kde dnes stojí TESCO.

A čoho mi je naozaj veľmi ľúto, je stará baroková lekáreň, ktorá stála vedľa biskupského paláca. Bola zbúraná kvôli úzkej ceste, na ktorú sa nevošli dve prúdy áut. Dnes je tam jednosmerka, takže lekáreň bola zbúraná zbytočne.

Za ňou stál tzv. hostinec Havran, stará renesančná stavba, ktorú zbúrali kvôli novostavbe pošty. Zároveň vtedy zlikvidovali aj jednu starú uličku, volala sa Normová, ktorá viedla k tzv. Normovej škole – chlapčenskej katolíckej škole, v ktorej dnes sídli Základná umelecká škola. Na jej mieste je niečo naozaj nehorázne – to nikdy nedokončené parkovisko pošty na násype, ktorý uličku jednoducho zasypal.

Kto vtedy schvaľoval tieto úpravy?

Určite vedenie mesta, nad ktorým ale panovalo ešte jedno vedenie – okresný výbor komunistickej strany. Vtedajší predseda a podpredseda Mestského národného výboru mali asi veľkú záľubu v búraní starého, lebo my sme v tom čase na okresnej pamiatkovej správe museli vždy niečo pracne zachraňovať. Toto zariadenie vzniklo v Rožňave už v roku 1970 ako prvé na Slovensku a, našťastie, dostalo veľmi schopného riaditeľa, absolventa vtedy veľmi prestížnej Strednej osvetovej školy v Bratislave. Zo strany ho síce vylúčili, lebo podpísal čosi proti vstupu sovietskych vojsk, ale keďže asi nemali nikoho schopnejšieho na tento úplne nový, dovtedy neznámy post, dali ho tam ako pokusného králika, ako si s tým poradí. Poradil si a Okresná pamiatková správa v Rožňave nielenže prežila, ale jej pracovníci zaškoľovali mnoho ďalších takýchto zariadení, ktoré začali vznikať na Slovensku.

Myslíte si, že založenie Okresnej pamiatkovej správy – ako prvej na Slovensku, bolo vynútené tunajšou situáciou?

Pravdepodobne. Odvíjalo sa to ale aj od Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti v Bratislave, kde bola v tom čase elitná garnitúra pamiatkarov, ktorí však, vzhľadom na vzdialenosť, nemali taký dosah na vidiek. Zrejme vtedy sa rozhodlo, že okresy, ktoré si to môžu dovoliť, ktoré na to majú ľudí, si také zariadenie založia. Napríklad v Rimavskej Sobote sa vtedy okresná pamiatková správa nikdy nezaložila – neskôr tento okres prešiel do našej pôsobnosti. Dnes však už ani to neplatí.

Ako to teda bolo? Štát sanoval niečo, čo sa mestské či okresné národné výbory pokúšali zničiť?

Už od roku 1958 bol v platnosti zákon o ochrane pamiatok, takže sme mali isté právomoci uzákonené. Ale napriek tomu, že zákon bol na našej strane, všetko sa zachrániť nedalo. Spomínam si, že sme boli na jednom rokovaní u predsedu MsNV kvôli tomu, aby sme zabránili zbúraniu renesančnej budovy bývalej Banskej komory, dnešnej predajne Garant na Námestí baníkov.

My, pracovníci pamiatkovej správy sme si – na rozdiel od nášho riaditeľa, ktorý bol poznačený vylúčením zo strany – mohli oveľa viac dovoliť zabŕdať a vyvracať názory úradníkov. Riaditeľ teda väčšinou posielal nás, keďže sme mali vtedy veľmi dobré kontakty na bratislavský pamiatkový ústav, ktorý mal tiež veľmi schopného riaditeľa a zanieteného pamiatkara. Výsledok bol ten, že nám mnohokrát veľmi pomohli.

Zachovanie budovy bývalej Banskej komory bol naším prvým úspechom, hoci nás stál mnoho presviedčania a argumentácie.

Druhým úspechom bolo zabránenie zbúraniu časti námestia od oblúkov Krásnohorskej ulice po dnes už neexistujúci hostinec Havran (približne na mieste dnešného hotela Čierny orol a Medeku, pozn. R.K.) kvôli výstavbe obchodného domu Prior. V tom čase sme v týchto stredovekých priestoroch robili aj výskumy – zistili sme tam napríklad existenciu viacpodlažných pivníc a iných zaujímavých vecí, o ktorých sa vtedy viedli dlhé rozhovory a boli to aj dobré argumenty, prečo je nutné objekty chrániť. Toto sa nám teda podarilo zachrániť.

Potom prišiel ďalší úder – na asanáciu bola odsúdená budova múzea, bývalej manufaktúry na spracovanie kože, tzv. Markovej továrne. Na mieste zbúraného sirotinca, ktorý tu dala postaviť Františka Andrássyová, totiž začali stavať novú výškovú budovu OV KSS (Okresný výbor Komunistickej strany Slovenska), ktorá potrebovala parkovisko. To bol tvrdý oriešok, takže sme okamžite objednali výskum objektu, ktorý sme cielene predlžovali. Napokon sme budovu zachránili pod podmienkou, že tam bude zriadené múzeum revolučného robotníckeho hnutia (lebo tam kedysi pracovali robotníci-garbiari). Boli sedemdesiate roky a bol to veľmi dlhý a ťažký boj.

Najťažší však bol boj o záchranu krámikov na námestí pod mestskou vežou. Dlho to vyzeralo, že sa nám ich nepodarí zachrániť, boli tam už naprojektované nejaké fontány a pomníky, výsadba ruží a podobné nezmysly. Fontána so siedmimi baníckymi kahancami mala stáť pôvodne tam, lebo ktosi si vymyslel, že Rožňava mala 700 rokov, čo nebola pravda a Rožňava oslavovala skutočnú sedemstoročnicu oveľa neskôr. Tu nám dokonca museli prísť na pomoc kolegovia z Čiech. Tí nám oficiálne potvrdili, že v Jihlave im také isté budovy zbúrali a že tieto naše sú posledné na území Československa. Rovnako predlžovanie výskumu zachránilo aj krámiky pred zbúraním, a zavážilo určite aj to, že sme v podzemí našli rozsiahle a vysoké pivnice, ktoré nemajú v Gemeri obdobu.

V tom čase som dosť vehementne začala písať do rôznych novín, v ktorých sa sem-tam našli aj normálni redaktori. Napríklad v Novom Slove to bola Hana Somorová, ktorá svojím búšením zachránila Banskú Štiavnicu. Vtedy bola taká situácia, že keď sa čosi také, že kdesi chcú zbúrať čosi vzácne, uverejnilo v straníckych novinách, väčšinou každý cúvol. Presne takto sa mi podarilo zachrániť napr. štítnický katolícky kostol, hoci už bolo odsúdený na zbúranie kvôli úzkej ceste vedúcej vedľa neho. Dnes je tam jednosmerka a jediný, skutočne barokový kostol v okrese Rožňava bol zachránený.

Boli to, z tohto pohľadu, veľmi ťažké časy, ale asi sme mali šťastie v tom, že sme mali takého úžasného riaditeľa, ktorý nás vo všetkom podporoval. My sme vtedy ešte všetci boli mladí a zanietení. Keby sme boli bývali tušili, ako to celé dopadne, takí zanietení by sme možno neboli…. (smiech)

V tom čase sme udržiavali po celom Slovensku mnoho kontaktov, ja sama som veľa cestovala. Gemer som vtedy vlastne ani veľmi nepoznala, detailne som ho spoznala až po návrate z Partizánskeho v 90. rokoch 20. stor.

Aký sa vám vtedy Gemer ukázal?

Spoznala som ho už ako vyhasnutú kométu, ktorej už niet pomoci. Ja naozaj neviem, kto tento kraj dostane zo súčasného marazmu. A pritom to bola špica v Uhorsku. Veď si len zoberme také mestečko – dnes už len dedinu – Rimavskú Seč. Boli ste tam niekedy? Skúste sa tam teraz prejsť. Katastrofa. V minulosti na jej námestí bývali najväčšie trhy s dobytkom v Uhorsku.

Alebo tie nešťastné Kameňany – bývalý františkánsky kláštor s obrovským románskym kostolom, množstvo kúrií, latinská škola výbornej úrovne, prekvital tam obchod s pálenkou a cibuľou. To, akú tie mestečká mali úroveň, vidno podľa domov, podľa architektúry. Boli tam neuveriteľne nádherné budovy. A v rimavskosobotskom okrese – to sú hotové rezervácie murovanej ľudovej architektúry, vyparádené podľa vzoru spôsob šľachtických sídel. Pomaly ale isto to všetko zaniká a z gemerských dediniek vanie už len nostalgia za minulosťou.

Potom prišiel rok 1989. Boli ste vtedy v Rožňave? Bolo toto mesto pripravené na zmenu?

No že či! Ja som sa sem práve vtedy vrátila. Áno, myslím si, že bolo. To vrenie tu bolo už aj predtým, lebo ľudia boli napálení, ako toto mesto vyzerá. Rožňava bola v tom čase dosť zaostalá, mesto vyzeralo príšerne. Spravidla iba pred 1. májom boli nanovo natreté niektoré fasády, a to bolo všetko; nič sa tu neopravovalo. Bolo to sivé, nevľúdne mesto.

A to ľuďom vadilo?

Áno, dosť. A navyše, už vtedy tu začala nezamestnanosť.

My sme boli veľmi prekvapení, koľko ľudí sa tu zapojilo do Generálneho štrajku, to bolo niečo neslýchané, nikto to hádam ani nečakal.

Dnes vyzerá mesto lepšie, a obyvateľom aj turistom sa páčia domy na námestí. Každý je spokojný, že sa niečo opravilo. Len pamiatkari nie sú spokojní, lebo staré mesto treba zachovať v jeho tradičných rozmeroch, formách, výraze, nie vnášať do cenného historického prostredia úplne cudzie prvky, ktoré tu nikdy neboli (výrazu námestia veľmi poškodili najmä dve nedávne obnovy: budova banky vedľa starej radnice a druhé podlažie budovy reštaurácie Castello s vymyslenými fasádami, ktoré nemajú žiadnu analógiu vo výtvarnom výraze námestia).

Moci peňazí a vhodných kontaktov niektorých investorov však nedokáže čeliť žiaden pamiatkový zákon. Obchádzanie platných zákonov niektorými jedincami, ktorí si to „môžu dovoliť“ je jednou z príčin, prečo je naša súčasná spoločnosť apatická k veciam verejným a prečo už nikomu nenapadne, aby bol verejne napálený. Dnes, zdá sa, mlčiacej väčšine na uspokojenie potrieb stačia obchodné reťazce.

Ako sa po roku 1989 zmenil prístup štátu k pamiatkam?

No, po roku 89 to bolo celkom dobré, hneď prvý minister kultúry Ladislav Snopko, ktorý bol zhodou okolností náš bývalý kolega z Pamiatkového ústavu, tu bol aj osobne. Tak sme uňho vybavili úvodné milióny na vrátenie pomníka Františky na námestie. To bola prvá lastovička. Hoci sa dnes kdekto chváli, ako sa pričinil o návrat tejto sochy – mesto, zbierky…. – bez tej úvodnej dotácie ministerstva kultúry by sa to asi nebolo podarilo.

Takže ňou sa to všetko začalo, predsa len, ľudia dosť ťažko znášali, že čosi také z Rožňavy zmizlo. Pomník bol súčasťou prirodzeného centra mesta, bol na všetkých pohľadniciach. Ľudia vedeli, kto bola Františka Andrássyová a ako mestu pomohla. Veža a Františka, to bolo akési logo Rožňavy. Keď pomník v roku 1972 odstránili, bol to pre ľudí šok.

Začalo sa to jedným krátkym článkom v Pravde, v ktorom sa písalo, že pomník symbolizuje „feudálny dereš a svišťanie korbáčov na chrbtoch poddaných“ – úplný nezmysel (smiech nás všetkých). Napriek tomu, že som sama napísala do redakcie Pravdy, ako to skutočne s Františkou bolo, napriek tomu, že mi redakcia odpísala, že „vážená súdružka, máte síce pravdu, ale z marxisticko-leninského hľadiska to boli utláčatelia… atd.“, napriek tomu, že sme pomník bránili zubami, nechtami, a to konkrétne pred vtedajším podpredsedom MsNV; napriek tomu, že nám prišiel osobne na pomoc riaditeľ Pamiatkového ústavu v Bratislave, ktorý sa s dotyčným pánom dostal nielen do ostrého slovného, ale aj fyzického konfliktu a prehlásil, že pod niečo také, ako je odstránenie pomníka Františky, sa nikdy nepodpíše, nedosiahli sme nič a pomník bol onedlho odstránený.

Šťastím bolo, že pri rozoberaní súsošia bol košický sochár Löffler, u ktorého mesto objednalo bezduchý pomník Osloboditeľov, ktorý napokon nahradil na dlhé roky Františku. Ako sochár rozobral a neskôr poskladal pomník šetrne, ako sám povedal, tak, aby sa niekedy v budúcnosti dal ľahko rozobrať a znovu postaviť. Mesto navrhlo premiestniť Františku do cintorína, vtedajší riaditeľ Múzea v Betliari však navrhol lepšie riešenie – premiestniť ju pred jej mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí. Toto sa uskutočnilo s podmienkou, že pomník bude otočený čelnou stranou k mauzóleu a chrbtom k hlavnej ceste. Celé roky sme potom hovorievali, že Františka nám ukázala chrbát kvôli tomu, ako sme sa k nej zachovali.

Samotný pomník sa teda podarilo zachrániť, ale všetko ostatné – podstavec, schody, zábradlie – vyhodili do vzduchu. Nezachovalo sa vôbec nič, po 20 rokoch sa potom všetko muselo vybudovať nanovo.

Takže, po Nežnej revolúcii bolo toto to prvé, čo sme chceli urobiť – vrátiť Rožňave symbol.

Ako to prijali Rožňavčania?

S veľkým nadšením. Mnohí už na Generálnom štrajku prichádzali s tým, že chcú naspäť Františku. Veď vtedy, počas revolúcie, sa ešte rečnilo pod pomníkom Oslobodenia. Keď ho odstraňovali, nič sa nevyhodilo do vzduchu, ale pomník opatrne preniesli a umiestnili na nové miesto. Pomník Františky sa teda podarilo v relatívne krátkom čase vrátiť na rožňavské námestie – neviem, či odvtedy sa vedeniu mesta podarila podobná úspešná akcia? Hádam obnova radnice. Tá sa vydarila vcelku úspešne.

Prečo ste pred časom odmietli prijať cenu primátora?

Pretože si myslím, že keď si niekto zaslúžil akúkoľvek cenu v tomto meste, bol to Gábor Tököly, ktorého sme niekoľkokrát navrhovali na Cenu mesta Rožňavy, ale poslanci to nikdy za jeho života neschválili. Žiaľ, až po jeho smrti ju prevzala jeho manželka. To je trochu neskoro. Strašne ma to napálilo. On bol Rožňavčanom telom i dušou, ja som len taká polovičná Rožňavčanka.

Okrem toho – už ten spôsob, ako mi to bolo povedané – „kúpte si niečo do dvetisíc korún a my vám to potom preplatíme“, sa mi zdal byť nedôstojný. Kedysi sme si takto kupovali darčeky v rámci ROH alebo na Deda Mráza (všeobecný smiech).

Poďme k aktuálnemu stavu v Rožňave – prvá téma: Tesco za Námestím baníkov.

Je to veľmi nešťastné riešenie, najmä čo sa týka dopravnej situácie v týchto miestach. Skúste si vyjsť v piatok popoludní autom k Základnej umeleckej škole. Pamätám si na stretnutie zástupcov Tesca, polície, mesta, poslancov a pamiatkarov. Už vtedy som sa zástupcov dopravnej polície pýtala, ako tam bude fungovať doprava, keď sú v okolí štyri školy? Nijako sa nevyjadrili, nechápem, čo im zväzovalo ústa? A najväčšou hrôzou je križovanie cesty pre motorové vozidlá ľuďmi s nákupnými vozíkmi. Toto snáď nemôže existovať v žiadnej kultúrnej krajine! Ja sama som niekoľkokrát zažila cúvanie kamiónu k Tescu. Raz som tam s naštartovaným autom stála sedemnásť minút. Pevne verím, že táto plechová búda nebude mať dlhé trvanie. A pritom tam v minulosti stáli perfektné domy, ktorým vôbec nič nebolo. Boli to masívne, tzv. farbiarske domy…

…ale tie nezbúrali kvôli Tescu.

Nie, tie zbúrali „kvôli ničomu“, nepostavilo sa tam potom nič. Všeličo sa tam plánovalo, kvôli okolitým školám a mladému sídlisku sa uvažovalo nad parkom…

…veď na tom mieste sa predsa nikto o nič nepokúsil.

Existujú k tomu asi tri štúdie, napríklad na zastavanie priestoru od krčmy Baník po ZUŠ. Sú tam naprojektované celkom pekné veci. Teraz sú možno kdesi v archíve na Mestskom úrade. Asi sa nenašiel investor. Potom prišlo solventné Tesco, tak boli asi všetci ohúrení, hoci to je celé jedno veľké nešťastie. Veď si len zoberte, ako tam hučí lete klimatizácia, na čo som takisto vtedy upozorňovala (bývam totiž v tesnej blízkosti).

Iná vec: už niekoľkokrát sa mi stalo, že ma na námestí zastavili turisti s otázkou, ako sa dostanú na hrad Krásna Hôrka. No skúste im to vysvetliť… Často sa napríklad stáva, že autobus plný turistov blúdi na ceste na Kúpele hľadajúc smer na Poprad. Skrátka, človek sa v tomto meste cíti akosi chaoticky.

Je v poriadku, že TESCO stojí tesne za historickým centrom mesta? Kde inde je to riešené takto?

Nie, nie je to v poriadku. A neviem o meste, kde by bolo postavené na takom mieste, všade je odsunuté na perifériu. Je to obrovská škoda, že sme sa tak ľahkovážne vzdali tohto vzácneho mestského priestoru za historickým centrom. Predsa, keď tu je voľný priestor blízko centra, mal by byť využitý na stavbu domov a nie obchodu. Ten môže byť hocikde.

Aj môj podpis bol medzi tými 1200, ktoré v petícii žiadali prehodnotenie výstavby obchodného domu na určenom mieste. Mali ľudia, ktorí ju podpísali, nejakú šancu zmeniť rozhodnutie poslancov?

Mali by mať, ak bolo podpisov také množstvo. Aj z toho vidieť, že v Rožňave hlas ľudu nie je akceptovaný, s výnimkou volieb.

Druhá téma: Rožňava nemá žiadny vyhovujúci park

Už som to spomínala. Je tu mnoho škôl, mnoho detí. Veď v parku sa dá hrať a dá sa tam aj čítať, učiť. Rožňavský park vedľa ekonomickej školy – to nie je skutočný park, ale akási neupravená lúka prerastená náletmi. A parčík na námestí – to je úplná hrôza. Tam sa skutočne sedieť nedá.

Ja som čosi také videl vo Veľkej Británii. Na udržiavanie parku vôbec nie je potrebné niečo extra, žiadnu náročnú výstavbu, len pravidelne kosiť trávnik, v jednej časti nasadiť stromy a vhodne rozmiestniť smetné koše. Tí ľudia sú už natoľko inteligentní, že sami vedia, čo so svojím voľným časom – či tam chcú hrať futbal, jesť, čítať si, učiť sa, opaľovať sa….

Áno, máte pravdu: kultúrny terén vychováva kultúrnych ľudí. A naopak. Keď sa človek ocitne v dokonale upravenom prostredí, núti ho to podľa toho sa správať. A to je presne prípad Rožňavy – kultúrne prostredie by určite vychovávalo kultúrnejších obyvateľov. Napríklad obrovské trsy buriny pri stenách bývalého archívu a susednej tlačiarne, ktoré tu zdobia chodník celé leto budia dojem, že človek kráča po nejakej poľnej ceste: tiež je to vizitka nekultúrnosti.

Tretia téma: malo by Námestie baníkov ostať parkoviskom? Alebo – a to je druhý extrém: – mala by tam byť pešia zóna?

S pešou zónou sme nemali dobrú skúsenosť. Námestie bolo kedysi miestom, kde boli trhy. V časoch, keď nebolo súkromných podnikateľov, sa už trhy na námestí nekonali. V tých časoch tu stáli autobusy a námestie bolo zahltené dopravou. Keď bola doprava z námestia vylúčená, námestie bolo zrazu bolo vyľudnené, úplne prázdne. Aj turisti vtedy hovorievali, aké mŕtve miesto je to námestie.

Ale vtedy tam nebolo toľko hotelov, reštaurácií, barov a krčiem. Teda, aby sme mohli uvažovať o pešej zóne, štruktúra podnikateľských činností by musela byť iná.

Áno, aj to je pravda. Problém je však s parkovaním: ak by tu znova bola pešia zóna, kde nájsť vhodné miesto na parkoviská? V blízkosti námestia je miesta žalostne málo.

Pomáha námestiu, že je tam teraz parkovisko?

Myslím si, že nie, dojem z námestia nie je dobrý. A čo mne osobne veľmi prekáža, sú tie „úžasné“ betónové kontajnery na kvety. To je niečo absolútne hrozné, rozhodne by odtiaľ mali zmiznúť. Že vraj fungujú ako akési zábrany pre autá, ale to sa dá určite riešiť aj inak.

Štvrtá téma: čo s rožňavskou Kalváriou?

To je veľmi dobrá otázka. Celé to stojí na vlastníkovi; je to majetok rímskokatolíckeho biskupstva, a keďže by to mohla byť veľmi vhodná oddychová zóna pre obyvateľov mesta, žiadalo by sa v mene Mesta so zástupcami biskupstva rokovať. Celý areál Kalvárie je v stave úplnej devastácie, mnohé objekty úplne zanikli. Ešte v časoch hlbokého socializmu vznikla jedna štúdia na relaxačný chodník na Kalváriu, len ju už nikto nevie v mestskom archíve nájsť. Prístup na chodník bol riešený nielen od Betliarskej, ale aj Čučmianskej ulice. Keby sa tá štúdia bola vtedy realizovala, tak by sa pod Kalváriou nemocnicu už určite nepostavili. Je to cenný priestor a vyžaduje si zásadný postoj ako vlastníka, tak i Mesta.

Tých možností je tam už oveľa menej, ako bolo pred postavením Nemocnice sv. Barbory. Pre Rožňavčanov sa definitívne stratil jedinečný priamy prístup priamo z námestia.

Napriek tomu by sa dalo ešte nemocnicu obísť. Veď celkom nedávno sme zaregistrovali nejaký pohyb istej skupiny aktivistov okolo vybudovania chodníka, ale po zmene politických pomerov to opäť ustalo. Je to škoda, lebo barokových pamiatok máme na Gemeri málo a vrcholová kaplnka Kalvárie je veľmi pekný neskorý barok. Je veľká škoda, že ani cirkev zatiaľ nevyčlenila na obnovu Kalvárie žiadne prostriedky, ba nik sa nepokúsil žiadať ani štátnu dotáciu. Veď je to pútnické miesto a vložené investície by sa zakrátko zúročili.

Onedlho sa bude pred OKC odhaľovať pamätník Pavlovi Jozefovi Šafárikovi, pred niekoľkými rokmi bol na rohu Baníckeho múzea umiestnený pomník Lajosa Kossutha. Aký praktický význam majú takého pamätníky v upevňovaní lokálpatriotizmu Rožňavčanov?

O pomníku P. J. Šafárika sme hovorili už desaťročia predtým a nik si to nevšimol. Je zaujímavé, že sa dostal na program až po znovupostavení sochy Kossutha. Veď sa to dalo aj skôr – ukázať príklad. P. J. Šafárik má obrovský pomník v rodnom Kobeliarove. Nezmyselnú honosnú budovu prestavanú z bývalej fary, v ktorej sa nenarodil. Jeho rodný dom sa nezachoval. Honosné múzeum v Kobeliarove obec nemôže zo svojich prostriedkov dôstojne udržiavať. Teda je to nedôstojné múzeum. V Rožňave strávil Šafárik ako dieťa dva roky na tunajšom gymnáziu, kde má pamätnú tabuľu. Mne osobne úplne stačí. Dospelého Šafárika Rožňava nikdy nezažila. Osobne som bola vždy skôr za pomník Dobšinskému ako Šafárikovi, pretože Pavol Dobšinský prežil na Gemeri skoro celý svoj život. V Rožňave vyšla aj prvá knižka jeho rozprávok.

Pri príležitosti stretnutia vedenia mesta s pracovníkmi kultúry v máji tohto roku som nadhodila, že by bolo vhodné aj Dobšinskému odhaliť pamätnú tabuľu. Som rada, že pán primátor slovo dodržal a tabuľa je už skoro hotová.

Myslím si, že pre upevňovanie lokálpatriotizmu sú pomníky a pamätné tabule veľmi potrebné. Potrebné je však poznať aj dielo dejateľov, nielen to, ako vyzerali. Toľko rokov nevyšlo nič z diela P. J. Šafárika, že napríklad moja generácia okrem jeho básní si nemohla prečítať skoro nič. Dnes síce vychádza všeličo, ale mladí ľudia veľmi málo čítajú. No ale zase: skúste čítať také Slovanské starožitnosti. Je to dnes skutočne nadľudský výkon.

Prečo je také potrebné starať sa o kvalitu urbánneho priestoru, priestoru, v ktorom žijeme?

Rozhodne preto, lebo zušľachťuje človeka.

Prečo máme vlastne zachovať charakter námestia? Prečo má byť Kalvária prístupná?

Človek musí poznať určité hodnoty, ktoré prežili veky, ktoré sú stále a nemenné, ktoré sú takou barličkou, opretím sa o podstatu našej existencie. Skrátka, človek musí mať niečo, čo ho denne poteší.

Hádam aj vďaka terajším učebným plánom vysokých škôl badám, že mladí ľudí sa opäť začínajú zaujímať o kultúrne dedičstvo tak, ako kedysi moja generácia. Zaujíma ich to rovnako, ako to zaujímalo nás, keď sme boli mladí. Vtedy však ešte všetko stálo.

Keby sme nemali toto námestie, určite by sme boli iného razenia, zmýšľania, iného naturelu. Poviem vám na to jeden príklad: žila som istý čas v Banskej Štiavnici aj v Partizánskom. Štiavnica bola začiatkom 80. rokov jedno rozbité, chaotické mesto. Niečo bolo opravené, ale bolo toho veľmi málo. Nebol tam poriadok a bolo to vidieť aj na ľuďoch – bolo na nich vidieť, že majú svoje chyby, doprava nebola v poriadku. Človek sa tam ale kvôli absencii akýchsi mantinelov cítil slobodnejšie. Ľudia však boli zaujímavejší: vyrástli v zaujímavom prostredí plnom histórie, ktoré ich vyformovalo: boli to ľudia s fantáziou .

V Partizánskom, kde bolo všetko v poriadku, aj v meste bol poriadok, nikto sa tam napríklad netlačil do autobusu ale samozrejme sa postavil do radu – žili tam vychovaní „baťovci“- , som sa napriek tomu necítila tak príjemne. Na tých ľuďoch bolo vidieť, že vyrástli v prostredí, ktoré nemalo kultúrne zázemie. V Štiavničanoch bol kus starých časov, v Partizánčanoch bolo prázdno – boli bez fantázie. Vtedy som si uvedomila, že toto je výsledkom priemyselnej revolúcie, ktorú kritizovali už Čapek alebo Charlie Chaplin. Z človeka sa stáva stroj. Síce sa má dobre a všetko je v poriadku, ale nemá kde rozvíjať fantáziu, lebo nemá kultúrny základ. Nemá jednoducho z čoho čerpať. Toto zázemie buduje v človeku určité kultúrne vrstvy, čo ho potom zušľachťuje.

Kam by malo toto mesto smerovať?

Rozhodne k tomu zušľachťovaniu prostredia, v ktorom, ak sa budú dobre cítiť jeho obyvatelia, určite sa v ňom budú dobre cítiť aj všetci jeho návštevníci. Rožňava by sa mala už konečne pretvoriť z baníckeho mesta na mesto kultúry a cestovného ruchu.

Ďakujeme za rozhovor.

Rozhovor bol autorizovaný.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú známi? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu redakcia@inforoznava.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

……………………………………………………………………………………………………………….

V súvislosti s 1. výročím portálu môžete hlasovať v aktuálnej anketovej otázke (na stránke v pravom stĺpci):

Ako po roku hodnotíte pôsobenie portálu Inforoznava.sk?

Predchádzajúci rozhovor s T. Masníkovou, riaditeľkou Mestského divadla Actores v Rožňave, si môžete prečítať kliknutím tu: KRÁSA CHÝBA MNOHÝM ĽUĎOM