„Rozprávkové dedičstvo“ – report

Včera, 17. októbra, sa v konferenčnej sále historickej budovy Radnice uskutočnila odborná konferencia s názvom „Rozprávkové dedičstvo“, venovaná životu a literárnej činnosti gemerského rodáka Pavla Emanuela Dobšinského.

Po slávnostnom príhovore riaditeľky Gemerskej knižnice Pavla Dobšinského pani Kyselovej a slávnostnom otvorení konferencie primátorom Vladislavom Laciakom si účastníci podujatia postupne vypočuli osem prednášok a tri diskusné príspevky.

Súčasťou programu bolo premietnutie krátkeho dokumentu o doobedňajšom odhaľovaní pamätnej busty P. J. Šafárika a dvoch pamätných reliéfov venovaných P. E. Dobšinskému a výstavy inštalované v priestoroch Radnice venované filatelistickým zobrazeniam Dobšinského a oceneným ilustrátorom Bienále ilustrácií Bratislava.

Množstvo zaujímavých faktografických údajov zo života a diela Pavla E. Dobšinského vo svojom úvodnom príspevku „O živote P. E. Dobšinského“ predniesol vedúci expozície v Rodnom dome Pavla Dobšinského v Slavošovciach PaedDr. Milan Sajenko.

Jana Pácalová, PhD., z Ústavu slovenskej literatúry SAV sa vo svojom príspevku nazvanom „Rozprávkar Pavol Dobšinský“ zamerala na sformulovanie funkcie Pavla Dobšinského v priestore slovenskej literatúry druhej polovice 19. storočia. Charakterizovala ho ako zberateľa, zostavovateľa, editora, autora a vydavateľa so zdôraznením výnimočnosti takejto kumulácie. V tejto súvislosti tiež zdôraznila, že vnímať tohto autora len ako zberateľa ľudových rozprávok je nepresné a zjednodušujúce, pretože sa tak stráca jeho neprehliadnuteľný autorský a editorský vklad do výslednej podoby publikovaných rozprávok.

Prof. PhDr. Brigita Šimonová, CSc., z Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici vystúpila s referátom „Pavol Dobšinský a jeho vplyv na autorskú rozprávku“ nadväzujúcim na predchádzajúci, v ktorom sa zamerala na priblíženie niekoľkých autorských stratégií pri úpravách pôvodných ľudových rozprávok – sústredila sa na príklady afirmatívnych a kontroverzných väzieb, čo doložila konkrétnymi textami Dany Podrackej, Milana Rúfusa Márie Ďuríčkovej, Štefana Moravčíka a Ľubomíra Feldeka. Zaujímavá bola jej myšlienka o nadčasovosti ľudovej rozprávky, ktorá spočíva v tom, že popri svojej existencii v pôvodnej forme prepisu pretrváva aj vo forme autorských posunov súčasných autorov.

Text Doc. PhDr. Marty Součkovej, PhD. z Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove s názvom „Varianty Dobšinského rozprávok v súčasnej slovenskej próze“ bol inšpiratívny najmä svojou kritickou reflexiou vnášania ideológie feminizmu do umeleckej literatúry a hodnotením zmien, ktoré takouto kontamináciou menia umeleckú úroveň textov pre deti. Porovnávaním textov, resp. ich nosných motívov od Jany Juráňovej a Ľubomíra Feldeka dospela k názoru, že zjavná jednoznačnosť, snaha podsúvať deťom výchovné imperatívy prostredníctvom rozprávkových textov a ideologická generalizácia do značnej miery znehodnocuje viacero textov známej feministickej autorky. Na druhej strane, Feldekove autorské adaptácie založené na subjektivizácii a problematizácii pôvodných motívov robia z jeho textov vhodný materiál na čítanie nielen mládežou ale aj dospelými, pretože svojimi stratégiami stiera hranice, ktoré ležia medzi intencionálnymi literárnymi textami.

„Potreba intralingválnych prekladov Dobšinského rozprávok“ bol názov mierne pozmeneného príspevku PhDr. Petra Karpinského, PhD., v ktorom sa sústredil najmä na nutnosť jazykových zmien v rozprávkach, vynútených hlavne faktom permanentných zmien v slovnej zásobe jazyka i väčšej zrozumiteľnosti zo strany dnešných malých čitateľov. Upozornil ale aj na skutočnosť, že takéto zmeny sa musia byť motivované a mali by sa vykonávať citlivo len v jazykovej rovine, v žiadnom prípade nie v rovine sémantickej.

Osviežujúcim bol text riaditeľa Rádia Devín Silvestra Lavríka „Rozprávka v médiách – Ako zničiť dieťaťu detstvo“, ktorý nekonvenčnou formou oboznámil prítomných s ambíciami tradičného rozhlasového média v súvislosti so zmenami poslucháčskych návykov v ostatných desaťročiach. Pripomenul, že strata monopolu Slovenského rozhlasu môže byť pozitívna v tom zmysle, že sa tento má šancu konečne oslobodiť od sentimentu, optimistického spomínania na minulosť a pohoršovania sa nad súčasnosťou. Podnetné bolo pripomenutie faktu, že ambície tvorcu nikdy nesmú prevážiť nad dramaturgickou vhodnosťou i jeho vízia zriadenia samostatného internetového okruhu pre deti. Tento by mohol byť odpoveďou realite, v ktorej je prakticky nemožné nájsť vhodný termín vysielania pre deti, ktorý by bol všeobecne akceptovaný.

„Ako zničiť rozprávku“ bol názov referátu Karola D. Horvátha z Literárno-dramatického okruhu Slovenského rozhlasu. Sústredil sa v ňom tézu, že ak nechceme zničiť rozprávku, nemali by sme ju dramatizovať, filmovať či nahrávať, len ju rozprávať aj s rizikom nedostatkov našich pamätí, pretože už pri treťom rozprávaní sa v rozprávke „samo od seba“ objaví všetko podstatné. Toto svoje tvrdenie založil na vcelku originálnom, hoci v istom zmysle kontroverznom základe vychádzajúcom z toho, že napríklad vo svete holubov je napriek vysokej úrovni šľachtiteľského umenia faktom to, že všetky kultivujúce zásahy zvonka miznú už v tretej generácii holubov – za predpokladu, že tento návrat do pôvodného stavu nie počas tohto obdobia ničím rušený.

Príspevok Mgr. Gabriely Futovej z prešovskej Knižnice P. O. Hviezdoslava „Práca s rozprávkami a detskou literatúrou“ bol orientovaný na praktické príklady práce s malými čitateľmi v knižniciach. Originálne a tvorivé cvičenia dokumentovala na rozprávke Soľ nad zlato a Môj anjel sa vie biť od Romana Brata.

S diskusnými príspevkami potom vystúpila pani Nogeová z Gemerskej knižnice P. Dobšinského, predsedníčka predmetovej komisie slovenského jazyka a literatúry pani Némethová a pracovníčka trnavskej Knižnice Juraja Fándlyho pani Valachovičová.

S poďakovaním nakoniec vystúpili predsedníčka Klubu dôchodcov pani Kostelníková a vedúca Gemerskej knižnice pani Kyselová.

Úplný záver patril neformálnej recepcii nazvanej „Čaša vína“.