Nehovoriť je krásne

Štvrtková II. premiéra autorskej hry z dielne MsD Actores „Stretnúť teba bolo krásne“ bola pre mňa znova raz dôkazom, že dobré veci sa môžu udiať aj u nás.

Od určitého stupňa inteligencie je ťažké rozprávať hlúposti. Oveľa ťažšie je však povedať to podstatné bez slov.

Nedokonalosť je tá najprirodzenejšia ľudská vlastnosť a ne-schopnosť vy(s)povedať naše vnútro sídli kdesi uprostred. Nepredvídateľné no zároveň dobre čitateľné motivácie konania hlavných postáv nás úplne prirodzene voviedli do sveta, v ktorom absencia jazykovej komunikácie nie je žiadnym hendikepom. Práve naopak.

Veľavravné „slovné“ intro i záver hry – jediné miesta, kde počujeme ľudskú reč – je realizované prostredníctvom mobilného telefónu. Použitie tohto postmoderného komunikačného prostriedku, ktorý zrušil tradičné priestorové a časové vzdialenosti v našich životoch, presne ilustruje súčasnú civilizačnú situáciu: racio zredukované na formálne strohú výpoveď nemôže byť náhradou za plnosť výpovede emocionálnej.

Absencia časopriestorového odstupu vyvolaná mobilným telefónom však nie je pozitívnou správou divákovi. Zdanlivo bezkonfliktná hra je v podstate rámcovaná neuveriteľne rušivým elementom – médiom, ktoré nabúralo všetky dovtedy vžité predstavy o medziľudskom kontakte.

Priestor hrá v divadelnom stvárnení textu zásadnú úlohu, vyplývajúcu z jednoduchej premisy, že telo je hmotná substancia, ktorá na svoje sebavyjadrenie potrebuje pohyb. Spoločné zdieľanie priestoru všetkých troch, resp. štyroch postáv sa tak stáva významovo najdôležitejším podložím pre vytvorenie atmosféry dôvery, bezpečia, radosti a hravosti.

Komunikovať dotykmi a ukázať, že takéto sú-žitie je minimálne rovnocenné s tým lingválnym. Tanec sa tak v tomto zmysle stáva „povrchovým“ vyjadrením túžby po obyčajnom, ale hlavne bezprostrednom a priamom ľudskom kontakte.

Je veľmi ťažké prezentovať sa hrou, v ktorej na prvý pohľad nefunguje napätie konfliktu, kde je problémovosť rafinovane ukrytá v jemne utkanej pavučine gest a mimiky, kde je každý jeden pohyb výslednicou zdanlivo nedefinovateľných záchvevov ľudskej duše. Pretože neschopnosť hovoriť má za následok práve toto: odhalenie tých najskrytejších mikroesencií psychických stavov, vznikajúcich v interakciách medzi postavami.

Nebezpečenstvo ne-problémovosti je v pátose a sentimente, ktoré zabíjajú každé umenie. Actoresácka hra sa im úspešne vyhla práve onou rafinovanosťou vrstvenia významov v každom jednotlivom pohybe postáv, čo spolu s úprimnosťou a radosťou z hrania zabezpečilo, že sa znova raz „zrodilo umenie“.

Samostatnou kapitolou je výber hudby – písať o nej samostatne by sa však minulo účinku, ktorý mala navodiť. Nešlo totiž len o vytvorenie viac-menej abstraktnej a sémanticky neutrálnej kulisy, ktorá by rámovala počínanie postáv, ale o zásadný konštitučný prvok ich myslenia a prežívania.

Povedať čokoľvek dôležité bez slov je ťažké, často priam nemožné. To „dôležité“ bola tentoraz správa o tom, že bezprostredný kontakt je niečo, čo nás robí jedinečnými a výnimočnými ľudskými bytosťami bez ohľadu na to, ako uniformne a jednoliato navonok vyzeráme.

Stretnúť sa pri potvrdzovaní tejto prastarej pravdy je vždy krásne.

Súvisiace články: Divadlo sa zamilovalo do elektrotanga