Prečo a čo závidíme Maďarom

15. marca som fotil oslavy revolúcie v Uhorsku. Šiel som tam s tým, že je to podujatie ako každé iné a report sa sem hodí. Oslava už bežala v plnom prúde a tak som sa snažil veľmi nezavadzať a popritom niečo nafotiť. Mal som smolu, lebo akurát začal spievať mne neznámy spevák a vtedy akosi nie je čo fotiť, akurát možno tak dav a sem tam i jeho.

V tom tichu, vypĺňanom hlasom speváka, začali moje myšlienky nepokojne víriť. Prečo je „ich“ tu toľko veľa: mladých, starých, známych, neznámych, bohatých i chudobnejších? Prečo sú tu ochotní aj v takej zime stáť a počúvať?

Predpokladal som, že kvôli umeleckému zážitku určite nie, tak prečo teda? Keď som zvážil dátum a s ním spojené historické súvislosti a okolnosti, jedinou rozumnou odpoveďou bolo, že sa cítia byť Maďarmi. Je to ich identita a nehanbia sa za to. Ich história im nie je cudzia a sú na ňu hrdí.

Myslím si, že práve táto skutočnosť je na „našich“ Maďaroch najobdivuhodnejšia. Je obdivuhodné ako dokážu zachovávať zvyky a stále vyjadrovať príslušnosť k svojmu národu, aj keď ich to stojí „iba“ čas strávený v mrazivom dni v polovici marca.

Samozrejme, nerobím si ilúzie, že to tak robia všetci, dokonca mám aj kamarátov, ktorí akosi na tieto symboly zanevreli a istým spôsobom sa od nich dištancujú. Rešpektujem ich rozhodnutie vyjadriť aj takýmto spôsobom svoj postoj, nemám im to ani trochu za zlé. No aj tak si myslím, že na ten podiel Maďarov, žijúcich v Rožňave, sa pred sochou Lajosa Kossutha v ten deň zhromaždila dosť veľká skupina občanov nášho mesta.

Rozhodne väčšia, ako to býva napríklad na oslavách oslobodenia mesta rumunskými vojskami ( i keď tabuľa, pod ktorú sa kladú vence, hovorí, že to boli vojská sovietske), alebo na pár iných oficiálnych akciách mesta (stavanie mája, atď.).

Skúsim si spomenúť, aké máme my, Slováci, štátne sviatky.

Prvý január vyzerá ako sviatok opilcov, lebo skoro každý vyspáva novoročnú opicu, takže žiadne dôstojné slávenie štátnosti sa nekoná. Piaty júl zas v našom meste nie je kde oslavovať, lebo nemáme sochu Cyrila a Metoda a násilné umiestnenie takej sochy na zdôraznenie svojho vlastenectva by bol akt hodný Slotu.

29-august , to je zas sviatok, ktorý sa chce sláviť iba málokomu, pretože ešte stále evokuje bývalý režim a s ním komunistické klamstvo o tom, že SNP bolo výhradne dielom komunistického odboja. Napriek mnohým presvedčivým dôkazom o presnom opaku, tento jeden z mála naozaj významných sviatkov je naďalej „dovolenkovo“ opomínaný.

Potom tu máme už len 1. september – Deň ústavy, ktorý najradšej oslavujú školopovinní na kúpaliskách a diskotékach. Čo nám teda zostalo?

17. november – Deň boja za slobodu a demokraciu, sviatok, ktorý v tomto volebnom období tradične ignoruje celá vládna koalícia na čele s premiérom a s masou svojich prívržencov. Myslím si však, že práve tento sviatok by mal národ spojiť a dostať ho na námestia zapáliť sviečku a v tichu postáť.

Bohužiaľ, realita je taká, že reagujú len desiatky ľudí, najmä starších, ktorí to nemali za bývalého režimu ľahké. Ak si dobre spomínam, na rožňavskom námestí nás bolo v deň 20. výročia Nežnej revolúcie najviac 40-50 ľudí. Nikto viac, dokonca ani žiaden predstaviteľ mesta, či iný verejný činiteľ.

Potom tu však máme sviatky, ktoré by sa zo slušnosti a z úcty k obetiam nemali sláviť, no predsa sa slávia. Narážam najmä na tých, ktorí nemajú problém 14. marca oslavovať vznik Slovenského štátu, v ktorom sme práve my, Slováci, ukázali, že nám nerobí problém žiť na úkor niekoho iného, označiť svojich spoluobčanov za nepriateľov, okradnúť ich o majetok a poslať ich do koncentračných táborov a ešte za toto „konečné riešenie“ aj zaplatiť.

A tak sa v mraze v polovici marca pýtam, kto je tu skutočne kultúrny národ? Národ, ktorý svoje skutočné sviatky odignoruje, alebo národ, ktorý ich oslavuje a aj vďaka nim sa môže cítiť ako skutočný národ?

Z celého toho pre mňa vyplýva, že Slováci Maďarom, a to hlavne „našim“ Maďarom, závidia ich súdržnosť a schopnosť uctiť si svoj sviatok, vzory a iné osobnosti. Donedávna aj ich politická súdržnosť bola vodou na mlyn mnohým hejslovákom, ktorí živého Maďara za celý svoj život nevideli.

Slováci sa však nebudú o nič viac cítiť Slovákmi, ak do nich od ranného detstva bude búšiť každý týždeň hymna, oviata vlajkou a preambulou ústavy. Keď však budú sláviť svoje sviatky, uznávať osobnosti (nie tie falošné) a vidieť v nich svoje vzory, potom svitá nádej. Pokiaľ sa nám to nepodarí, tak možno skončíme ako národ v zabudnutí skôr, než tie „vlastenecky“ vychovávané decká dorastú.

******************

V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chú s nimi podeliť s našími čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk