Strýko / Košický invalidný súrodenec

Dnes, 22. júna, si pripomíname 55 rokov od narodenia Marcela Strýka, košického undergroundového intelektuála.

Človeka, ktorého životné osudy a tvorba nám ukazujú, ako stáť vzpriamene bez ohľadu na momentálne vládnuci režim.

V reálnosocialistickom Československu existovali v podstate štyri centrá neoficiálnej kultúry – Praha, Brno, Bratislava a Košice (samozrejme, existovali aj miesta individuálneho exilu: Ivan Kadlečík v Pukanci, Ivan Laučík v Liptovskom Mikuláši, Pavel Hrúz v Banskej Bystrici, Rudolf Sloboda v Devínskej Novej Vsi…).

Aj v prostredí neoficiálnych komunít fungovali prirodzené väzby k duchovným spriaznencom v iných mestách. Kým Bratislava inklinovala k politickým, náboženským a sčasti aj k ochranárskym aktivitám, Košice boli „odjakživa“ spojené s Prahou svojou afinitou k umeniu a filozofii. Aj to bol v roku 1989 jeden z dôvodov, prečo tam vzniklo najprv Občianske fórum, až neskôr Verejnosť proti násiliu. Aj o udalostiach na Václavskom námestí vraj vedeli ľudia v Košiciach skôr ako v Bratislave.

To už ale teraz nie je dôležité. Podstatné je spomínané spojenie s Prahou, bolo totiž príčinou stretnutia dvoch výrazných individualít tamojších „podzemných“ intelektuálnych scén, Egona Bondyho a Marcela Strýka. Hoci obaja vyrástli z rozdielnych koreňov – jeden bol presvedčený ateista, druhý úprimne veriaci katolík – už v prvú noc v legendárnej Nerudovke zistili, že si budú mať čo povedať: „Bylo nezapomenutelné, když s rozšířenýma očima líčil zážitky v atmosféře mariánských poutí na Spiši – a já zase jsem nekompromisní ve svém ateismu, takže komunikace byla hned bez překážek, přetvářek a pokrytectví,“ spomínal na spoločné stretnutia Bondy.

Ich debaty sa sprvu týkali východných náboženských systémov, neskôr to už bolo aj kresťanstvo, filozofia, umenie. Obaja boli nekompromisní v obhajobe svojich postojov, zároveň však nikdy neuhýbali pred silou argumentov toho druhého. Poctivosť a kritika/reflexia premýšľania stála u oboch vyššie než čokoľvek iné. Obaja už vtedy chápali to, čomu mnohí nerozumejú dodnes: že bez intelektuálnej poctivosti a neustáleho spochybňovania vlastných záverov je každá námaha o duševný rast zbytočná.

Marcel Strýko bol samouk, prakticky celé obdobie reálneho socializmu pracoval ako traťový robotník na železnici. Napriek tomu sa stal prirodzenou autoritou v košickom undergrounde. Jeho charizma bola porovnateľná s tou, ktorú vyžarovali také esá vtedajšej intelektuálnej scény ako Egon Bondy či Milan Machovec. V tejto súvislosti je zaujímavý fakt, že všetci svoj vplyv využili napríklad aj na organizovanie a vedenie bytových seminárov venovaných filozofii a umeniu.

Strýko nikdy nezabudol, z akých myšlienkových koreňov vyrástol. Underground preňho nebol epizódou v pohnutom živote, ale filozoficko-etickým základom, na ktorom ostal stáť aj v zmenených spoločenských podmienkach. Keď o mnoho rokov neskôr po vydaní komentoval zmysel Bondyho kultovej novely Invalidní sourozenci, nezabudol pripomenúť formotvornú jedinečnosť undergroundu v československých pomeroch:

„Román Invalidní súrodenci, to je vlastne akýsi katechizmus československého undergroundu. Preto československého, a nie všeobecného, že u nás sa táto forma životného prejavu v ničom neponášala na jej limonádový náprotivok v USA a západnej Európe. Tam dostával underground formy istej intelektuálno-artistnej deviácie s príťažlivým a často veľmi príjemným obsahom. U nás nadobudol formu hypostázy doslovného prekladu. Bolo to podzemie so všetkými jeho reálnymi atribútmi: nenávisťou okolia k čudákom, čo odmietajú participovať na síce hlúpej a nevzrušujúcej, ale zato bezbolestnej pakultúre establishmentu. A táto nenávisť, vhodne ďalej formovaná umocňovaná oficiálnou „nadzemnou“ propagandou, pripravovala vhodnú atmosféru na morálne a potom aj justičné odsúdenie podzemného umenia normalizovaného spoločnosťou.

Filozofickým pilierom undergroundu bola téza, že si musíme sami pre seba vytvoriť kultúru celkom nezávislú na oficiálnej, ktorá nás uspokojí. Išlo o sebestačnosť v duchovnej oblasti a odstránenie ponúkanej totalitnej nadstavby.“

Strýko patril ku kresťanom, ktorí sa nebáli premýšľať a neustále pochybovať o svojich vlastných presvedčeniach. Toto úsilie o permanentnú sebareflexiu však nebolo príčinou prechodu k stále módnemu relativizmu či nihilizmu. Jedným z jeho najznámejších textov je jeho „zmätená správa z Levoče“ s názvom Byť teraz a tu: „Púť ako protest je bez irónie niečím novým, čím do pokladnice svetovej religiozity prispela naša východná spoločnosť. Nové je aj to, že mnohí neveriaci znovu chápu kresťanstvo, ktoré púť vytvorilo, ako jednu zo záštit pre najobyčajnejšiu túžbu človeka po vyjadrení svojho presvedčenia o nutnosti spravodlivosti.“

Jeho filozofická a umelecká tvorba vychádzala z autentického zážitku myšlienkového undergroundu, ktorý odmietal komunikovať s vládnucim systémom akýmkoľvek spôsobom. „Na prvý pohľad by sa zdalo, že naša existencia, pretože má snahu byť mimo akýchkoľvek spoločenských väzieb, nechce ich meniť ani napádať, nechce tento svet robiť iným /podľa revolucionárov/ lepším atď., že táto naša existencia sa preto nestretne s represáliami spoločnosti, ktorú nechce zničiť, iba opustiť…. Spoločnosť má však tendenciu /a to pravdepodobne akákoľvek/ vyhlasovať sa za takmer dokonalú /aspoň čo sa týka historických podmienok/ a dokonca aj vyžaduje – a naša aj imperatívne, aby ju za takú považovali aj jej elementy – v tomto prípade aj my,“ napísal v auguste 1978 v eseji My a spoločnosť.

Okrem písania filozofických a umenovedných esejí sa Marcel Strýko venoval maľovaniu a písaniu poézie, s priateľmi založil hudobnú skupinu The Nace, ktorá bola okrem radikálneho upnutia sa k autentickému, spontánnemu známa aj tým, že svoju tvorbu nikde nezaznamenávala.

Pod plotom sedí tučný muž

kedyže začne pracovať už

veď sa už konečne vzmuž

ten hnusný rum nepi už

v spoločnosti uplatni sa už

a s pracovným kolektívom sa združ

Som na mol

 Som na molista

nerád počúvam o polnoci Franca Liszta

čo to tam dakto dristá

ci anci krista

si jak ateista

smrť sa stále na teba chystá

…………………………..

Marcel Strýko sa narodil sa 22. júna 1955 v Zborove v okrese Bardejov. V čase, keď sa ukončilo rozvodové konanie jeho rodičov, začal maľovať. V roku 1975 sa predčasne vrátil z vojenskej prezenčnej služby a začal pracovať ako technik v košickom štúdiu Československej televízie. O tri roky neskôr spoluzakladal hudobnú skupinu Nace (Lesní speváci) a podieľal sa na vydaní samizdatového literárneho zborníka Trinásta komnata. V roku 1980 sa spoznal s Egonom Bondym, začali sa jeho pravidelné návštevy filozofických a teologických prednášok bytového seminára v Prahe pod vedením Balabána, Bondyho a Machovca. Dva roky pred Novembrom 89 bol účastníkom fóra Charty 77 v Prahe. Po odchode z televízie, kde mu prekážala participácia na výrobe lží, začal pracovať ako traťový robotník Československých dráh. V júli roku 1989 spoluorganizoval výstavu košických výtvarníkov v M-klube, 20. novembra spoluzakladal Občianske fórum v Košiciach. V roku 1990 sa stal kooptovaným poslancom Slovenskej národnej rady za Verejnosť proti násiliu, v prvých parlamentných voľbách kandidoval za VPN a bol zvolený za poslanca SNR. V roku 1991 aktívne vystúpil za zachovanie spoločného štátu Čechov a Slovákov. V roku 1992 kandidoval v parlamentných voľbách za Občiansku demokratickú úniu. V roku 1993 stál pri založení Stálej konferencie občianskeho inštitútu. V roku 1994 napísal svoj posledný literárny príspevok, venovaný antisemitizmu. Zomrel vo svojom byte v Košiciach medzi 3.-5. decembrom.

……………………………………..

Už neexistujúce košické vydavateľstvo Knižná dielňa Timotej kedysi vydalo jeho kľúčovú esej Medzi smrťou a lžou. Bola súčasťou filozofického dialógu s Egonom Bondym o povahe nesubstančného charakteru reality, kde Strýko zastával teistické stanovisko proti Bondyho ateistickému.

V roku 1996 vyšla o Marcelovi Strýkovi jediná publikácia, nesúca príznačný názov Za vlastný život. Zostavovatelia Ladislav Snopko, Daniel Liška a Zbyněk Prokop do nej zaradili (akoby v predtuche, že nič ďalšie už o Strýkovi nevyjde) reprezentatívny výber z jeho filozofickej, esejistickej a básnickej tvorby, ako aj reprodukcie jeho olejomalieb.  Dôležitou súčasťou knihy sú krátke spomienkové úvahy ľudí, ktorí boli nejaký čas v Strýkovej blízkosti.

Veľmi cenné sú jeho teoretické úvahy o hudbe a literatúre, najmä esej napísaná spolu s Erikom Grochom s názvom Na krídlach mlčania.

Dnes sú obe knihy prakticky nezohnateľné.