Ponúkame vám text našej čitateľky, v ktorom sa pozrela „na zúbok“ rožňavskej dvojjazyčnosti.
V našom malom dvoj- (či viac-?) jazyčnom mestečku často počujete po maďarsky takéto vety:
„Mondtam a domovníknak, hogy teplákyba vagyok és az občianskym sincs it, nem mehetek az úradra… Párkyt kérek horčicával, és egy csomag žuvačkát… Nem adtam még be a daňové priznaniet, pokutát fogok fizetni…“
A takto by sme mohli pokračovať ešte celé strany.
Skúste sa tí, ktorí viete po maďarsky, zamyslieť nad tým, ktoré z týchto výrazov naozaj ovládate aj po maďarsky. Asi s tým väčšina z nás bude mať problém. Toto je však pravdepodobne prirodzený jav, vyskytuje sa v každej krajine, kde žijú bilinguálni (viacjazyční) obyvatelia – preberajú z jazyka krajiny najmä slová, ktoré sa používajú v úradnom styku.
Čo ma však vie riadne vytočiť, sú ľudia, ktorí v jednom rozhovore menia dva jazyky ako tréner hráčov na hokejovej striedačke. Často sa mi stáva, že idem po ulici a oproti ide nejaká známa, ktorá sa mi prihovorí:
„Szia Timike, hogy vagy?“
(Ja, samozrejme, pokračujem v jazyku, ktorým tento rozhovor začala.)
„Jól, és te?“
(Lenže známa si povie, že jeden jazyk je málo.)
A kde si bola? Na nákupoch?
(Som slušná, tak pokračujem aj ja po slovensky.)
„Hej, bola som nakúpiť deťom nejaké veci.“
(Ale známej už jednojazyčné vety nepostačujú.)
„Čo si kúpila, megnézhetem?“
(Začína ma prechádzať trpezlivosť, volím už len jeden jazyk a po niekoľkých vetách končím tento rozhovor a idem ďalej. Na rozlúčku ešte známa zakričí.)
„Szia, Timike, drž sa!“
Hm, je milá… Ale načo je dobré rozprávanie v dvoch jazykoch naraz? Možno si pomyslíte – čo sa nad tým vôbec pozastavuješ? – ale… Každý jazyk je pekný, má svoje špecifiká a mali by sme mu vzdať úctu tým, že ho budeme používať kultivovane.
Netvrdím, že aj ja občas nevsuniem nejaké slovné spojenie z toho druhého jazyka do svojho ústneho prejavu v prvom jazyku, ale je to väčšinou preto, lebo sa mi tam viac hodí. Jednoducho – je výstižnejší. (Je to ako s vulgarizmami – keď sa použíjú len výnimočne a na správnom mieste, majú svoju silu – ale to je už iná téma.)
A čo chcem týmto svojím výlevom povedať? Len by som chcela, aby sme sa všetci „dvojjazyční“ zamysleli nad tým, ako rozprávame. Možno si už ani neuvedomujete, že aj vy patríte do skupiny mojej „známej“. A verte mi, nie som jediná, koho tým vytáčate!
P.S. Pre čitateľov, ktorí úplne nerozumeli prvým polomaďarským vetám, uvádzam preklad, pravdepodobne však ani nie je potrebný: „Povedal som domovníkovi, že som v teplákoch, a nemám tu ani občiansky preukaz, nemôžem ísť na úrad… Párky s horčicou si prosím, a balíček žuvačiek… Ešte som nepodal daňové priznanie, budem platiť pokutu…“
© Inforoznava.sk Tímea Bagačková Zollerová
Ilustračné foto: Internet
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Rožňavskí “dvojjazyčníci”"