Keď zákony prikazujú nezmysel

Paragraf 2 zákona NR SR č.1/1993 hovorí: O všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené,platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym každému,koho sa to týka, domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov je nevyvrátiteľná.

Ľudovo povedané, neznalosť zákona neospravedlňuje.

Veľkým problémom na Slovensku je prijímanie nespočetného množstva zákonov a taktiež novelizácií zákonov ročne. Prostredie, ktoré prijímaním takého množstva zákonov vzniká, je absolútne neprehľadné a určite sa v ňom nedokážu orientovať ani naši páni politici. Je možné, aby občan dokázal sledovať všetky zmeny, novely, vyhlášky a všeobecno záväzné nariadenia?

Určite nie. Stáva sa, že občan v najlepšom prípade dostane pokutu, v horšom bude podmienečne odsúdený a v tom najhoršom prípade je toto odsúdenie nepodmienečné.

Nedávno e-mailovými schránkami kolovala správa o nezmyselných zákonoch v USA. V rámci anglo-amerického právneho systému sa veľká časť práva riadi podľa tzv. precedensov, keď sa rozhodnutie súdu v konkrétnom prípade stane záväzným pre ostatné súdy. A práve takto vznikajú podobne nezmyselné zákony.

Ponúkam zopár na zamyslenie:

Istá Američanka zažalovala jedno mesto v štáte Alabama za to, že si na ulici vo svojich vysokých topánkach podvrtla nohu a zranila sa. Odvtedy je tam nosenie topánok s vysokými opätkami úradne zakázané. Slobodné ženy na Floride vraj nemôžu v nedeľu skákať padákom.V americkom štáte Idaho sa zakazuje chytať pstruhy z chrbta žirafy. V Nebraske zas hrozí väzenie rodičom tých detí, ktoré si grgnú v kostole. Štát Texas zakazuje vypiť postojačky viac, než tri hlty piva…

Na Slovensku existuje tzv. kontinentálny systém práva – zákony schvaľuje parlament a sudcovia sa nimi musia riadiť. Ale aké sú zákony na Slovensku?

Zoberme si napríklad zákon o rodine, ktorý je síce priebežne novelizovaný, ale pochádza ešte z roku 1963. Zákon porušujeme všetci zakaždým, keď svojej manželke či manželovi nepomáhame s domácimi prácami. V tretej hlave zákona o rodine, nazvanej „vzťahy medzi manželmi“ totiž paragraf 18 hovorí o tom, že manželia „sú povinní pomáhať si“. Zákon porušujeme aj vtedy, ak s manželom či manželkou dočasne nežijeme alebo sme jej/jemu nebodaj neverní. Ten istý paragraf totiž hovorí: „Manželia sú povinní spolu žiť, byť si verní, vzájomne rešpektovať svoju dôstojnosť…“

Šťastím môže byť to, že zákon nehovorí o tom, ako budú tí, čo nedodržiavajú zákon, potrestaní. Predstavme si, že za nezapojenie sa do domácich prác, by sme si odsedeli tri mesiace na tvrdo a za neveru dvanásť. V nasledujúcom paragrafe, v treťom odstavci, sa dočítame, že na výkon povolania a na pracovné uplatnenie nepotrebuje žiadny z manželov súhlas druhého manžela. To by bolo, keby musel zamestnávateľ pred podpisom pracovnej zmluvy požadovať písomný súhlas druhého z manželov, že?

Pokiaľ ide o deti, je veľmi zaujímavý paragraf 43, podľa ktorého sa môžeme veľmi často vyhrážať svojim deťom, že porušujú zákon. Odstavec 2 znie: ,,Dieťa je povinné svojim rodičom prejavovať primeranú úctu a rešpektovať ich. Ak dieťa žije v domácnosti s rodičmi, je povinné podieľať sa osobnou pomocou na spoločných potrebách rodiny a prispievať na úhradu potrieb rodiny podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov.“

Takže milé detičky z vreckového si určíme tridsiatok.

Odstavec 3 znie: „Dieťa je ďalej povinné za a) spolupracovať so svojimi rodičmi v záujme starostlivosti o neho a jeho výchovu, za b) plniť si svoje vzdelávacie povinnosti primerane svojim schopnostiam a za  c) vyvarovať sa spôsobu života, ktorý by mohol byť preň ohrozujúci, najmä užívania látok, ktoré poškodzujú jeho telesné a duševné zdravie.“ Tu by sme možno aj prijali, keby zákon uvádzal aj postih za protizákonné konanie. Veď nech sa len skúsia učiť menej, ako sú ich schopnosti, no nie?

Zákon o rodine je len jedným zo zákonov, platných v Slovenskej republike, kde pri čítaní jeho určitých odstavcov nám vybehne úsmev na tvári. No keby ten úsmev sme mohli mať u všetkých nezmyslov, ktoré sa dočítame v zákonoch.

Takýto nezmysel obsahuje aj zákon „o voľbách do orgánov samosprávy obcí.“  Tým nezmyslom sú odstavec jedna a dva tridsiateho paragrafu. Tento nezmysel mi nedokáže vyvolať úsmev na tvári, lebo je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a človek, ktorý si ctí ústavu a rozhodne sa porušiť tento zákon, je zatracovaný ako niekoľkonásobný recidivista.

V odstavci jedna sa píše „Volebná kampaň (ďalej len „kampaň“) je činnosť politickej strany, nezávislého kandidáta, prípadne ďalších subjektov, zameraná na podporu alebo slúžiaca na prospech kandidujúcej politickej strany alebo nezávislého kandidáta, vrátane inzercie alebo reklamy prostredníctvom rozhlasového a televízneho vysielania podľa odseku 4, hromadných informačných prostriedkov, 5a) plagátov alebo iných nosičov informácií.“

Čo je to činnosť kandidáta zameraná na podporu, alebo slúžiaca na prospech kandidáta?

Uskutočnia sa voľby do orgánov samosprávy obcí a ja nie som spokojný so zvoleným primátorom, preto sa rozhodnem hneď po právoplatnom zverejnení výsledku, že budem kandidovať za primátora. Po vyslovení tohto rozhodnutia by som mal byť izolovaný minimálne od všetkých občanov mesta, ktorí majú volebné právo. Mal by som byť izolovaný preto, lebo keď sa rozhodnem porozprávať so susedom, je veľká pravdepodobnosť, že poruším zákon. Poviem mu, ako sa mi nepáči chod obce, čo by som urobil tak, alebo tak. Nevytváram týmto činnosť, zameranú na svoju podporu?

Je síce pravda, že ako občania máme právo dať podnet na zmenu zákona, len či sa našimi podnetmi aj bude niekto zaoberať, keď páni poslanci neschvália ani návrh jeho novelizácie, predložený parlamentu ich kolegom.

Vladimír POLÓNY

******************

V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk