Už pred tým, než som odletel do Kyjeva, som v hlave plánoval malý výlet naspäť na Slovensko niekedy koncom októbra alebo v polovici novembra.
Podmienky sa medzičasom síce veľakrát zmenili, no po dohode s rodičmi a priateľkou sa nakoniec naskytla ideálna príležitosť na malý veľký výlet do Užhorodu, kde sme sa mali stretnúť. A tak sa to udialo minulý víkend. A čo cesta Kyjev -Užhorod- Kyjev obnášala? 200hryvien (20Eur) na lístky, 1600 km železnice, 33 hodín cesty vo vlaku, 30 hodín so súčasnou a budúcou rodinkou, 2 celkom príjemní pohraničiari, pár opitých spolucestujúcich a jeden veľký zážitok. Ale všetko pekne po poriadku.
Nakoľko na železničnej stanici to stále vyzerá asi tak, ako keď sa na Slovensku otvára nový elektromarket so šialenými uvádzacími cenami, vystál som si rad a lístky kúpil už dva týždne vopred. Samozrejme, že som si vybral najlacnejší variant- teda miestenkový vozeň, familiárne nazývaný plackarťák, kde má každý pridelené svoje lôžko. A potom som už iba odrátaval dni. Medzitým som nakúpil asi desať kíl ukrajinských kníh, medzi nimi asi 15 drobných zbierok poézie neznámych ukrajinských autorov (neskôr som zistil, že sú neznámi preto, lebo to všetko bola masová komunistická literatúra z roku 1960). Niektoré výtvory ale ohromne pobavili, iné som zase z presvedčenia nemohol dočítať.
A tak nabalený literatúrou, zbytočnými vecami, suvenírmi a drevenými ružami zastrčenými na boku batoha, ktoré vyvolávali úsmev na tvárach okoloidúcich dievčat, som sa v piatok okolo pol tretej vybral na železničnú stanicu. Ťažkú pohodu, pekné počasie a radosť z toho, že už za menej ako 24 hodín sa stretnem s najbližšími, vystriedala asi v polke cesty panika. Zabudol som si pas! Nakoľko som ale už bol takmer na stanici a naspäť na intrák som sa nestihol vrátiť, začal som sa vypytovať ľudí a trochu chaoticky vyvolávať známym, od ktorých som dúfal počuť dobré správy – že pas nebudem potrebovať. Ich odpovede neboli také, ako som očakával, ale dúfal som, že nedôjde k najhoršiemu. Pre istotu som sa ale spýtal aj milicionárov na stanici. Na moju otázku, či môžem ísť do Užhorodu bez pasu, jeden z nich ani nezodvihol hlavu, lebo bol zjavne veľmi zaujatý niečím na svojom mobilnom telefóne. Povedal, len typické ruské, trochu ironické „Kanešno“ (Samozrejme), ten druhý družne dodal „Jiď“ (Choď) a tak som s malou dušičkou išiel.
Pred vagónom ma privítal podgurážený sprievodca, ktorý sa s každou dievčinou dal do reči a samozrejme nezabudol skomentovať, aká je „krasuňa“ (krásavica). Vlak bol v pohode, možno až na to WC, ale aj tak si nemyslím, že na Slovensku sa máme čím chváliť. Ak mám byť úprimný, tá 16 a pol hodinová cesta do Užhorodu mi zbehla pomerne rýchlo, možno priam povedať, že to bol veľmi príjemný zážitok. Čítal som si svoje komunistické básničky a noviny, počúval hudbu, večer som si urobil posteľ a doprial si príjemnú porciu spánku. Ráno som sa zobudil, dal si svoje pripravené raňajky, objednal si čaj, ranná hygiena a Užhorod. Na nástupišti ma už čakala snúbenica, v hale rodičia aj s našim kontaktom Mišom, ktorý nám vybavil ubytovanie a stravu. Rozdal som svoje, už troškou cestou poznačené drevené ruže a pobrali sme sa na miesto ubytovania. Privítal nás príjemný penziónik na okraji mesta. Nemohlo chýbať tradičné poldeci, (samozrejme, že to neostalo len pri jednom a asi po hodine nám dokonca nejakí Mišovi známi poslali na stôl fľašu). Nuž, tu na Ukrajine sa rozhodne oplatí maž známosti.
Kým staršia časť osadenstva (otec a mama) si dávali poobedného šlofíka, my s priateľkou sme sa vybrali do mesta. Stopli sme si maršrutku. Tety, čo sedela vedľa nás, som sa spýtal, kam nás to odvezie a tá mi ochotne vysvetlila, kde sa nachádza všetko, čo som potreboval vedieť. A tak sme si pozreli nejakú tú architektúru, kostolíky, navštívili sme zaujímavé miesta, najedli sa a dopriali si romantickú prechádzku popri rieke pri západe slnka. Nakoniec sme zapadli v príjemnej kaviarni, učili sa azbuku a vynahradzovali sme si to, čo sme zameškali za dva mesiace. Potom sme sa pobrali naspäť do penziónu.
Ráno sme absolvovali omšu a potom už šup na neodmysliteľné užhorodské trhy. Nejaké sladkosti, čapica a botasky, každému niečo a ešte návšteva vychyteného užhorodského podniku „Deci u notára“. Veľmi pekné miesto, kde sa okrem veľmi dobrej kuchyne oplatí ísť už len kvôli atmosfére, ktorú vytvárajú vychytávky od výmyslu sveta. Pirátska loď, cintorín, dostavníky, pisoáre špeciálne na pivo, víno a vodku, stoličky s menami pre štamgastov a množstvo žartovných drobností a obrázkov, ktoré to všetko dotvárajú.
Keďže ale čas tlačil a ja som mal v pondelok školu, musel som sadnúť na vlak naspäť do Kyjeva už niečo po pol tretej. Lúčenie na nástupišti bolo trošku náročnejšie a chvíľu som si myslel, že cesta naspäť bude trvať veľmi dlho. Ale ako to už býva, naše očakávania sa nie vždy naplnia. A tak, ako som už úplne zabudol na pas, ktorý som zabudol v Kyjeve, nezabudli naň pohraničiari, ktorí ma prišli skontrolovať na stanici Čop (asi 2 km od hraníc). Keď si vypýtali dokumenty, vedel som koľko bije. Vysvetli som im, čo sa stalo, dokonca som sa odvolal aj na kyjevských milicionárov, ale nepomohlo. Najprv som myslel, že ma hádam aj vysadia z vlaku a ešte aj spokutujú, ale nakoniec som z toho vyviazol celkom ľahko. Budeme písať zápisnicu. Musel som im nechať svoju adresu, údaje a do vyhlásenia napísať, že sľubujem, že už so sebou pas budem nosiť stále. Keď však prišla reč na podpisy, spýtal som sa, čo by sa stalo, ak by som to odmietal podpísať. Na to mi ten chlapík povedal, že ma môže vysadiť z vlaku a posadiť až na ďalší. Ja som za každú srandu, ale odtiaľ potiaľ a tak som slušne všetko popodpisoval. Inak sa ten pán ku mne správal veľmi príjemne, medzičasom mi jeho kolega priniesol knihu, kde mi ukázal odsek 203 administratívneho kódexu, ktorý som porušil (v ten deň som bol vraj už piaty). Dokonca mi pochválil ukrajinské písmo a a asi po desiatich minútach dostal telefonát od nadriadeného, aby sa ku mne správal lojálne.
Posilnený týmto zážitkom som ďalej cestoval. Medzitým sa chlapi vedľa začali nalievať a skončili až okolo jedenástej, takže som toho veľa nenaspal. Hlavne keď ku mne asi trikrát došiel pán v stredných rokoch v presvedčení, že moja bunda patrí stopercentne jemu. Dvakrát to zoberiete v pohode, ale potom je to už trošku veľa a na štvrtýkrát prišiel už s ospravedlnením. Tak som mu odporučil, nech už si radšej ide ľahnúť a ja som spravil to isté. Do Kyjeva som dorazil okolo 7.20 h., akurát včas na hodinu angličtiny. Spolužiačky som ponúkol slovenskou čokoládou, dal im okoštovať našu hrušku a porozprával im, čo sa mi prihodilo.
Na záver prikladám fotku nášho improvizovaného osvetlenia v kúpeľni, keďže už tretí deň nám nesvieti svetlo. Nieže by som to nenahlásil, ale som správne predpokladal, problém je v tom, že internát nemá peniaze na náhradné bodové žiarovky. Ako mi oznámil elektrikár, budem si ju musieť kúpiť sám. A riešenie internátu do budúcna? Prerábka bodových svetiel na obyčajné, lebo tam idú lacnejšie žiarovky. Nuž, aj takáto je Ukrajina. Nevadí, aj tak už idú pomaly Vianoce, tak aspoň máme atmosféru.
Do pobačennja( dovidenia), priatelia.
Text a foto pre Inforoznava.sk: Slavo Gál, Kyjev
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Zápisky z Kyjeva 7"