Rado Kovács / O morálnom gýči

K prezidentským voľbám už bolo povedané prakticky všetko. Tu si to teda len radičovsky zhrniem a vôbec nesľubujem, že nebudem nikomu nadávať.

Nebohý Julo Satinský raz briskne poznamenal, že na Slovensku mohli byť pri moci len komunisti alebo gardisti, lebo iných sme tu nemali. Doteraz sa nič nezmenilo, len od istého času sú už pekne pod jednou strechou. A teraz nám spoločne so svojimi fanúšikmi zvolili prezidenta.

Soros, Židia /či židia?/, liberáli, Maďari, bohatá Bratislava, umelý marketingový produkt, celebrity, intelektuálny odpad. To boli tie silne argumenty koalične narodne, ktorými sme boli prevalcovaní všetci tí, ktorí sa voľbou Ivety Radičovej snažili dosiahnuť, aby sme v zahraničí neboli reprezentovaní klamárom, pokrytcom, infantilným nacionalistom, boľševikom, ex-mečiarovcom, porušovateľom Ústavy SR, oportunistom. V jednom tele.

Je zaujímavé, že dvadsať rokov po ekonomicko-právnej zmene režimu bola hlavnou témou prezidentskej kampane snaha o zmenu mentálnu: ne-slušnosť, ne-čestnosť a ne-kultivovanosť. Odpoveď na otázku, dokedy budeme hlivieť na tejto… úrovni, nechám nevyslovenú. Pre istotu.

Osobitné pripomenutie si v tejto súvislosti žiada fenomén slovenského národného komplexu menejcennosti. Práve na ňom je totiž postavený trápne našský konštrukt idey národa: strach, nenávisť, zbabelosť a pokrytectvo. O koho sa vlastne naši národovci pri takomto poňatí „slovenského národa“ opierajú?

Posledný polyhistor Matej Bel sa otvorene hlásil k uhorskému občianstvu a slovenskej nacionalite, kráľovský knihovník a reformátor školstva Adam František Kollár sa úplne prirodzene cítil byť plnohodnotným občanom monarchie, Juraj Fándly, popri svojich monumentálnych aktivitách v oblasti osvety v hospodárstve vyzýval k prevencii proti alkoholizmu (!), liberál Ján Palárik vehementne vyzýval konzervatívne Štúrovo krídlo k väčšej spolupráci s Poliakmi, Čechmi a Maďarmi (!!) a k orientácii na západnú Európu namiesto na vtedajšie cárske Rusko.

Holt, rozhľadená a vzdelaná intelektuálna chamraď minulosti (ani súčasnosti) to asi nebude….

Aby sme nezabudli – tieto mimikry sú určené pre plebs, naozajstný svet dúchačov do dávno vyhasnutých pahrieb je úplne iný. Tvorí ho klientelizmus, korupcia, tunelovanie.

Ako sa však zdá, štvrtina občanov Slovenska nemá problém so spôsobmi, akými sa dá v politike bohatnúť. Podstatné je, že dotyčný je syn slovenského národa a dobrý kresťan, že je jednoducho „náš“. Takto sa vytvára pozitívne prostredie na akceptovanie zlodejstva. Môžeme to nazvať trebárs sociálne bohatnutie. A keďže medzi národným a sociálnym sa pomaly stráca významový rozdiel, konečne prichádza tá prepotrebná stabilita, kontinuita a hlavne jednotliatosť.

…

S potemkinovským nacionalizmom, tzv. slovenským konzervatívnym národovectvom, súvisí tiež pojem gýča: Víťazný kandidát je esenciou jeho morálneho variantu.

Výroba gýčového artefaktu je založená na tom, že sa z originálu odstráni všetko, čo ho zbaví viacrozmernosti a významovej vrstevnatosti. Tak sa môže predstaviť ako dokonalý produkt na bezproblémovú konzumáciu, pričom jedinými nástrojmi, ktorými takýto artefakt môžeme uchopiť, sú inštinkty, ktoré máme – prepytujem – spoločné so zvieratami.

V Kunderovej českej klasike Nesnesitelná lehkost bytí je morálnym gýčom postoj, ktorý zo svojho priestoru vylučuje všetko, čo poukazuje na pochybnosť, rozdielnosť či nepr(i)ehľadnosť vo svete ľudského spoločenstva. V ríši takéhoto gýča vládne dojatie nad samým sebou, nad vlastnými absolútnymi ideami, riešiacimi všetko a s konečnou platnosťou.

Morálny gýč národovectva je dojatím nad svojou vlastnou schopnosťou dojímať sa.

…

Podčiarknuté – zrátané: Náš záhumienkový trpaslík je, takpovediac, dutý. Nie je v ňom nič, s čím by bolo možné súhlasiť, nič, o čom by bolo možné na úrovni polemizovať. Pestré národné farby šteklia iracionálne pudy, krehké sadrové ego nie je schopné vyprodukovať žiadnu tému, ktorá by začala nejakým relevantným spôsobom profilovať občiansku spoločnosť.

Tieto voľby boli stretom dvoch princípov: občianskeho a národného.  Viac ako štvrtina voličov si zvolila ten druhý.

V dnešnom postmodernom svete je to v podstate voľba morálneho gýča položeného na základoch konzervatívneho národovectva a sladkastej, sentimentálnej ľudovosti.

Ďalších päť rokov bude teda tento pán vykúkať z úhľadne pokosenej trávy v záhrade Prezidentského paláca a privádzať do úžasu nielen teoretikov estetiky.

Blahoželám

ps

Autor sa už zriekol slovenskej národnosti.