Rožňavská pred prvomájová veselica ukázala, že nielen príslovečný Lenin ale aj duch kniežaťa Potemkina je večne živý.
Skutočnosť bola totiž aj v tomto prípade iná, ako sa na prvý pohľad javila.
A myšlienka to pritom svojho času bola geniálna. Rozprávať by o tom podľa legendy vedel rakúsky reformátor „Jožko II.“ či ruská cárovná Katarína. Práve tým nechal beťár Potemkin zostrojiť makety dedín, ktoré očiam predosielali obraz modernej a zachovalej krajiny, hoci v pozadí trónila pustota. Keď sa potom panstvo plavilo po rieke, bohatstvo a sláva Ruska sa dala vo vzduchu krájať.
Opakovaný vtip síce nie je vtipom, ale prečo sa o to aspoň nepokúsiť, všakže? Maketa rožňavského prvého mája bola taktiež dômyselná. Predovšetkým príchod jari (logicky: politicky znásilňovaný Sviatok práce sa predsa neoslavuje stavaním májov) malo 30. Apríla oslavovať mesto družne s jeho občanmi – tak kázala pozvánka, tak sa táto dedina javila byť.
V „reáli“ však videli rožňavskí Jožkovia a Kataríny niečo iné. Videli bujarý zástup členov jednofarebnej cárskej rodiny, ktorým sekundovali stopercentní volontéri žonglujúci s provládnymi artefaktmi. A že ľud oslavu primárne vnímal ako hold cárizmu a nie ako prichodenie jari, podčiarkujú práve tieto artefakty: kto si na mestskú – teda nadstranícku – kultúrnu akciu z vlastnej vôle doteperí transparenty proklamujúce konkrétnu politickú stranu? Nikto, ledaže ten, kto buď oslavuje niečo iné, alebo ten, kto už aj ročné obdobia navlieka do straníckych tričiek.
Vlastne je to otázka vkusu. Ak mesto režíruje nástup jari stavaním májov, tak tam nemajú čo vznikať sebemenšie pochybnosti o nepriamom straníckom – a z mestskej kasy platenom – PR-marketingu. Ak mesto prepletá stavanie májov s nepochybne politickým Sviatkom práce, tak to má po a) pomenovať priamo (nie ako v pozvánke) po b) robiť slušne a zabezpečiť minimálne koaličnú ak nie stranícku pluralitu. A keď už ako politik potemkinovsky vtipkujem, tak aspoň so „cťou“ a teda tak, aby mi na to neprišli.
Mimochodom, ruská cárovná Katarína II. počas cesty na Krym dobre vedela, čo sú tie povestné potemkinovské fígle zač. Jej to však pochopiteľne neprekážalo – Jožko II. videl to, čo chcela ona, aby videl.
Chceme aj my vidieť to, čo od nás oni chcú, aby sme videli?
PS: Celá táto maškaráda má ešte jeden zaujímavý rozmer: Rožňava je podľa všetkého jedným z mála miest, kde príchod jari víta sám predseda Národnej rady…
—————————————-
Súvisiace články: Mesto a Smer stavali Máj
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Pavol Lacko / Otázka vkusu"