Hneď po napísaní môjho marcového príspevku na tému jednej zaujímavej výstavy v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote som sa znovu začítala do Denníkov Ladislava Mednyánszkeho, kde som v rozsiahlom poznámkovom aparáte našla mnoho pozoruhodných súvislostí, ktoré, dúfam, že vhodne doplnia môj prechádzajúci článok. K druhému príspevku ma podnietil aj mesiac apríl, ktorý práve prebieha.
Práve tento jarný mesiac ohraničuje priebeh života slávneho maliara: v apríli sa narodil (1852) a v apríli aj zomrel (1919). Možno práve táto skutočnosť mala vplyv na jeho chatrné zdravie, keď od malička trpel reumou, ktorá ho sprevádzala celý život. Napriek tomu nikdy nevysedával v teple, ale jeho neuhasiteľná túžba po poznaní podstaty života a prírody ho hnala z miesta na miesto. Bol v každom ročnom období neustále v teréne, neustále v pohybe, stýkal sa s jednoduchými vidieckymi ľudmi, pastiermi, paholkami, ale i mestskými robotníkmi, chudákmi a vyvrheľmi, ktorí boli preňho vďačnými modelmi. Mal silné sociálne cítenie; desiatkam ľudí finančne pomáhal napriek tomu, že sám žil bez akéhokoľvek prepychu. Po vypuknutí 1. svetovej vojny napriek chatrnému zdraviu odišiel ako dobrovoľník do armády, kde skoro tri roky pôsobil ako frontový maliar – dokumentarista. Z frontu sa vrátil s podlomeným zdravím, čo urýchlilo jeho predčasnú smrť.
Denníky Ladislava Mednyánszkeho sú písané v maďarčine, nemčine, ale i gréckou abecedou, takže sa tu vynára otázka, či vedel aj po slovensky. Keďže chodieval často maľovať po slovenských dedinách, a ako chlapec v Strážkach vyrástol medzi kočišmi a služobníctvom, je možné, že sa v tomto prostredí mohol naučiť po slovensky. Strážky však boli pôvodne nemeckou obcou, takže nemčina mohla prevládať aj u služobníctva. Nie je bez zaujímavosti, že po 2. svetovej vojne boli obyvatelia Strážok nemeckej národnosti vysťahovaní, mnohých mužov odvliekli do sovietskych zajateckých táborov a gulagov, kde ich čakal väčšinou tragický osud. V kaštieli zostala osamotená jeho posledná majiteľka barónka Margita Czóbelová, Mednyánszkeho neter, ktorá počas vojny ukryla väčšinu strýkových obrazov, a ktorá, sama maliarka, má veľkú zásluhu na skompletizovaní jeho diela. Začiatkom 70. rokov 20. storočia som sa v jednej reportáži v časopise Život dočítala, ako biedne dožívala táto posledná spišská barónka v dvoch miestnostiach kaštieľa so sociálnou penziou vo výške 120 korún, pričom jej zoštátnili nielen kaštieľ a park, ale Slovenskej národnej galérii odovzdala bezplatne i množstvo strýkových diel. Žila skromne, veľmi asketicky; podľa svedectiev miestnych obyvateľov jedla len vegetariánsku stravu, bola športovo založená a veľmi otužilá. Často ju bolo vídať v okolí na lyžiach či na zamrznutom Poprade na korčuliach, a čo je pozoruhodné, každé ráno v každom ročnom období, i v zime, sa na radu lekára (trpela rovnako ako Mednyánszky reumou) vykúpala v studenej vode rieky Poprad, ktorá tečie i dnes pod kaštieľom. U miestnych obyvateľov bola veľmi obľúbená; vďaka tomu, že počas SNP pomáhala partizánom, jej udelili výnimku, takže sa nemusela z kaštieľa vysťahovať. Malá útla barónka, ktorá vážila len 35 kíl, zomrela na jar roku 1972 vo veku 79 rokov. V kaštieli v Strážkach, kde je dnes galéria a múzeum, visia aj jej obrazy vedľa obrazov jej slávneho strýka.
V 60. rokoch 19. storočia mal kaštieľ v Strážkach zaujímavého hosťa – významného rakúskeho krajinára a profesora kreslenia na viedenskej akadémii Thomasa Endera, ktorý odtiaľ chodieval maľovať do Tatier a okolitých spišských miest. Ten si zavčasu všimol výtvarný talent desaťročného syna svojho hostiteľa, usmerňoval ho, radil, podporoval ho v jeho ďalšom maliarskom vývine a tak sa vlastne stal Mednyánszkeho prvým učiteľom kreslenia. Zaiste aj pod jeho vplyvom sa mladý začínajúci maliar spočiatku zameral na krajinomaľbu, ktorej však pridal hlbší, duchovný rozmer, na rozdiel od popisného dokumentarizmu svojho učiteľa.
Thomasa Endera spomeniem aj v inej súvislosti. Medzi jeho nespočetnými akvarelmi zobrazujúcimi mestá, dediny, pamiatky, hory, rieky a údolia Slovenska, som, okrem niekoľkých pohľadov na kaštieľ v Strážkach, dvoch obrázkov hradu Krásna Hôrka a jedného pohľadu na údolie Slanej s Rožňavou, našla aj mimoriadne vydarený akvarel zobrazujúci Stratenú s coburgovským železiarskym podnikom v čase jeho najväčšieho rozmachu.
Je zaujímavé, že približne v tom čase sa v rodine hlavného riaditeľa coburgovských železiarní v blízkej Pohorelej narodil Oliver Gömöry, neskorší blízky priateľ Mednyánszkeho.
Horné Uhorsko – dnešné Slovensko, najmä jeho severná časť, bolo najčastejším miestom maliarskych potuliek Mednyánszkeho. Na západe to bol rodný Beckov a čarovné údolie Váhu s Trenčínom, Novým Mestom nad Váhom a dedinkou Medné pri Púchove, od ktorej prapredkovia rodiny Mednyánszkych odvodzujú svoje priezvisko. Severnejšie rázovitá Orava, kde sa chodieval liečiť do kúpeľov v Oravskej Polhore, malebné Vysoké Tatry a údolie Popradu so Strážkami, kde prežil detstvo, východnejšie nádherný a tajuplný Dunajec. Okrem študijných pobytov v zahraničí (Mníchov, Paríž, Čierna Hora, Sedmohradsko) žil najčastejšie v Pešti, kde mal ateliér. Odtiaľ pravidelne cestovával do Vacova, kde navštevoval najprv rodinu a neskôr hrob svojho najbližšieho priateľa, jednoduchého lodníka, ktorému venoval najväšiu časť svojich intímnych denníkových zápiskov. Ateliér mal i vo Viedni, kde napokon 67-ročný zomrel.
Svoje cesty medzi Beckovom a Viedňou niekoľkokrát prerušil, aby v juhogemerskej dedinke Širkovce navštívil svojho, pôvodne peštianskeho priateľa, Olivera Gömöryho, právnika a spisovateľa, ale i vášnivého turistu a fotografa, s ktorým sa túlaval po blízkom okolí. S Oliverovou manželkou Margit ho zase spájala teozofická filozofia, ktorá ho už dávnejšie mimoriadne zaujala. Margit sa stala popularizátorkou tohto učenia v Uhorsku a do maďarčiny preložila základné teozofické diela.
V pozostalosti manželov Gömöryovcov zostalo niekoľko kresieb Mednyánszkeho, medzi nimi štúdia stromu zo širkovského parku. Vzácnymi pamiatkami sú fotografie Olivera Gömöryho, na ktorých zvečnil nielen zaujímavú architektúru svojho širkovského sídla a interiér salónu, v ktorom prijímali početných hostí, ale i svojho priateľa Mednyánszkeho. Táto portrétna fotografia maliara je vzácna hlavne z toho hľadiska, že je na nej zobrazený bez klobúka alebo čiapky, ktoré sú nepostrádateľné na iných jeho fotografiách. Je to výsostne intímny portrét dokazujúci blízky priateľský vzľah s jeho širkovskými priateľmi. Je to portrét skromného tichého človeka, z ktorého tváre sa dá vyčítať prežité utrpenie, ale i sila pokory, s ktorou sa prebíjal životom. A ešte čosi, čo bolo pre Mednyánszkeho smerodatné – láska k blížnemu bez rozdielu. Okrem jeho nesmierne rozsiahleho maliarskeho diela sa práve touto svojou vlastnosťou stal tento skromný, malý chorý človiečik veľkou osobnosťou nielen maďarských a slovenských, ale svojou prítomnosťou v Širkovciach i našich, gemerských dejín.
Ešte pripomeniem, že výstavu Pozostalosť Gömöryovcov v Gemersko-malohontskom múzeu v Rimavskej Sobote si môžete pozrieť do 30. apríla 2011.
Edita Kušnierová
Zoznam fotografií:
- Kúria v Širkovciach na zač. 20. stor.
- Kaštieľ v Strážkach, akvarel T. Endera
- Coburgovská železiareň v Stratenej, akvarel T. Endera
- Rieka Poprad s Tatrami, olejomaľba L. Mednyánszkeho
- Portrét Olivera Gömöryho, olejomaľba K. Ferenczyho
- Portrét Margit Maróthy-Gömöry, olejomaľba L. Márka
- Interiér salónu širkovskej kúrie na zač. 20. stor.
- Portrétna fotografia L. Mednyánszkeho od O.Gömöryho
- Starý strom v širkovskom parku, kresba L. Mednyánszkeho
- Vstupná brána do širkovského parku na zač. 20. stor.
Za poskytnutie fotografií č. 1.,5.,6.,7.,8.,9. srdečne ďakujem Gemersko-malohontskému múzeu v Rim. Sobote, ostatné fotografie sú prevzaté z internetu.
Súvisiace články: Mednyánszky v Gemeri a Gömöryovci
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Aprílový návrat do Širkoviec"