Dejiny Islandu sú dejinami obdivuhodnej životaschopnosti malého národa, ktorý sa sformoval zo skupiny spoločenských utečencov. Podľa Islanďanov boli dejiny ostrova od začiatku verne zaznamenávané.
Najstaršími známymi kronikami sú Íslendingabók z 12. storočia od učenca Ariho Þorgilssona (Vzdelaný) a Landnamábók, ktorá podrobne opisuje priebeh osídľovania, obsahuje množstvo dobových údajov a často sa opiera o Þorgilssonove citácie. Þorgilsson bol najstarším známym islandským kronikárom a jeho spisy dokazujú, že bol oboznámený s tradíciou latinského kronikárstva a zdokumentoval i tradičné, ústne podávané islandské rozprávky.
Senzáciu na Islande vyvolal objav rímskych mincí z 3. storočia v hrobe z vikingskej epochy, tento fakt sa však nepodarilo zakomponovať do žiadnych súvislostí a predstava rímska lode pri islandských brehoch je nepravdepodobná. Žiadnymi archeologickými nálezmi sa nepodarilo doložiť ani mýty a hypotézy o pobyte írskych mníchov, ktorí tu údajne žili pustovníckym životom a odišli s príchodom prvých osadníkov.
Podľa Landnamábók ostrov v severnej časti Atlantiku objavil náhodou Švéd Naddodur, jeden z prvých osadníkov na Faerských ostrovoch, keď sa odklonil od plavebného kurzu. Okolo roku 850 sa vylodil na východnom pobreží a ostrov pokrytý súvislou snehovou pokrývkou pomenoval Snæland (Snehová krajina). O čosi neskôr, taktiež náhodne unášaný morskými prúdmi, tu pristál Garðar Svavarsson, ktorý ostrov ako prvý oboplával, usadil sa v oblasti dnešného Húsavíku na severnom pobreží a premenoval ho Garðarshólmi.
Prvými osadníkmi, ktorí sa na Garðarshólmi okolo roku 860 objavili cielene, boli ľudia Nóra menom Flóki Vilgerðarson, ktorý sa na svojej plavbe do novej krajiny riadil letom havranov a pre tento neobvyklý spôsob navigácie mu prischla prezývka Hrafna Flóki, čiže Flóki Havran. Flóki sa usadil v oblasti Vatnsfjörðuru v západnej časti ostrova a podľa plávajúcich ľadových krýh vo fjorde ostrov premenoval na Ísland (Ľadová krajina). Neskôr sa vrátil do Nórska a správa o ostrove sa rozšírila medzi obyvateľstvom.
Keď v roku 872, po víťazstve v bitke pri Hafrsfjorde, začal kráľ Harald I. Hårfagrer (Krásnovlasý) Nórsko násilne zjednocovať, čo znamenalo koniec samostatnosti rodov, začal v krajine hotový exodus obyvateľstva smerom na západ. Šľachtici, ktorí sa Haraldovi I. odmietli podrobiť, mali jedinú šancu – hľadať si nové miesto pre život mimo Škandinávie.
Staré islandské ságy hovoria, že v roku 872 pristáli pri brehoch ostrova Ingolfúr Arnarson s bratom Hjorleifurom, ktorí boli nútení utiecť z Nórska a o existencii a polohe ostrova počuli od starých Vikingov. Ingolfúr sa usadil v zátoke v JZ časti ostrova, kde ho zaviedli posvätné stĺpy s vyrezanými podobizňami pohanských bohov, ktoré hodil na more a podľa kúdolov pary z horúcich prameňov zátoku pomenoval Reykjavík – Dymová zátoka. Hjorleifur sa usadil na juhu Islandu v oblasti dnešného Víku, ale zakrátko bol svojimi írskymi otrokmi zavraždený. Ingolfúr Arnason so svojimi sedliakmi boli prvými osídlencami, po roku 890 však zažil Island hotovú inváziu. Údaje sa rôznia, reálne odhady hovoria o 20 tisíc prisťahovalcoch. Prichádzali sem hlavne slobodomyseľní šľachtici porazení v boji o vládu v Nórsku, sedliaci, pre ktorých v Nórsku nezostala pôda alebo tí, ktorých desili neustále vyrubované nové dane.
Na ostrove sa vyvinul interesantný spôsob zaberania územia. Pre muža platilo, že mohol zabrať parcelu, ktorú obišiel od východu do západu slnka a večer musel v jej strede zapáliť oheň, ktorý videli obyvatelia okolitých usadlostí. Ženám náležala pôda, ktorú obišli za deň s teľaťom na uzde.
Pre obdobie raného osídľovania Islandu je charakteristický rýchly ekonomický rast a s pribúdajúcimi obyvateľmi sa vynorila i potreba právneho a poriadkového systému. Keďže domovinu opustili práve kvôli politickej situácii, bránili sa akejkoľvek monarchii severského typu. Suverénny stredoveký štát budovali na princípoch starogermánskych kmeňových zväzov, kde hlavným pilierom štátnosti boli inštitúcie. Exulanti ich prispôsobili novým podmienkam a obohatili ich o prvky takmer modernej parlamentnej demokracie. Systém, ku ktorému postupne dospeli, bol celkom novou a neoverenou štruktúrou riadenia a odlišoval sa od autokratického spôsobu vlády, pred ktorým utiekli z pevniny. Začiatkom 10. storočia Þorsteinn Ingólfson – syn Ingólfura Anarsona, založil oblastné zhromaždenie Alþing – parlament. (Poznámka: islandské mužské priezviská sú tvorené pridaním koncovky -son /syn/ k prvému krstnému menu otca, ženské pridaním koncovky -dóttir /dcéra/). Za sídlo Alþingu bol zvolený Bláskógar – miesto v riftovom údolí Almannagjá pri jazere Þingvallavatn, ktorý mal ideálnu polohu v strede osídlenej oblasti. Nachádzala sa tu pláň vhodná pre zhromaždenie i vyvýšený priestor, z ktorého sa k národu dalo prehovoriť. V roku 930 bol Bláskógar premenovaný na Þingvellir (Parlamentná pláň). Parlament sa schádzal raz za rok v čase letného slnovratu, zasadal asi dva týždne a okrem prijímania nariadení a rozsudkov sa tu uzatvárali rôzne obchodné zmluvy i manželstvá.
Jedným z rozsudkov Alþingu bolo vyhnanie Eiríkura Rauðeho (Erik Červený) do exilu, čo viedlo, spolu s ekonomickým rastom, i k osídľovaniu Grónska, kde Eiríkurovi ľudia založili niekoľko osád a okolo roku 1000, takmer poltisícročie pred Krištofom Kolumbom, sa Islanďania vylodili i v Amerike v oblasti v oblasti L’Anse-aux-Méduses na Newfounlande a nazvali ju Vinland, údajne podľa vínnej révy, ktorú tu našli, ale pravdepodobne to boli len ostružiny.
V roku 1000 Alþing, pod nátlakom nórskeho kráľa Olafa Tryggvasona, prijal rozhodnutie o zavedení kresťanstva na Islande. Toto rozhodnutie prinieslo pre Island národnú jednotu, ale hlavne eliminovalo možnosť okolitých, dávno kresťanských štátov zasahovať do vnútorných záležitosti krajiny pod rúškom šírenia viery. Obyvateľstvo v súkromí i naďalej uctievalo pohanských bohov (pri rozprávaní Islanďanov o vianočných a kadejakých iných škriatkoch mám pocit, že to robia dodnes). Prvé katolícke diecézy boli založené v Skálholte a Holáre.
Začiatkom 13. storočia 300 ročné obdobie mieru a prosperity vystriedal “Sturlung“ – obdobie nepokojov a boja o moc. Situáciu využil nórsky kráľ Haakon Haakonarson a v roku 1262 sa ujal vlády nad ostrovom a v nasledujúcom období Nórsko Island nemilosrdne drancovalo. Koncom 13. storočia došlo i k výrazným klimatickým zmenám – nastala tzv. malá doba ľadová. V krajine boli postupne vyrubované i posledné porasty briez a zakrpatených vŕb, na obnažených plochách dochádzalo k drastickej vodnej i veternej erózii pôdy, nové mladé stromy spásali ovce a celková rozloha pastvín sa neustále zmenšovala. Katastrofálnu situáciu zavŕšili tri výbuchy sopky Hekla. V dôsledku nedostatku potravín sa v 14. storočí začal rozvíjať rybolov, dovtedy považovaný za okrajovú záležitosť. Ryby postupne začali tvoriť významnú časť potravy a koncom 14. storočia tvorili sušené ryby i podstatnú časť exportu.
V roku 1397 bola medzi škandinávskymi štátmi podpísaná Kalmarská dohoda a Island sa dostal pod správu Dánska. Alþing postupne strácal moc, najlepšia pôda bola konfiškovaná pre dánskych šľachticov a Island sa stal kolóniou. Od polovice 16. storočia Dáni Island násilne luteranizovali. Katolíckeho biskupa Jóna Arasona a jeho dvoch synov (Island nemal podporu Vatikánu, takže tu nebol ani celibát), ktorí sa odmietli podrobiť a stáli na čele odporu proti reformácii, v roku 1550 v Skálholte popravili. Ani 16. storočie nebolo ušetrené od prírodných katastrof a hladomoru, následkom ktorého umrelo 9 tisíc obyvateľov. V 17. a 18. storočí Island gniavili nie len prírodné katastrofy, ale i nájazdy britských, španielskych i arabských pirátov. Títo prepadali islandské lode a pobrežné usadlosti, zajímali osadníkov, z ktorých väčšina v zajatí zahynula alebo konvertovali na islam.
V 17. storočí vybuchla sopka Katla a aktivizovala sa i Hekla. Najväčšia rana pre krajinu však prišla v roku 1783 so sopkou Lakagígar, ktorá vo svojej činnosti neustala 10 mesiacov a láva z 25 km dlhej pukliny v zemi pokryla plochu 565 km2. Mrak jedovatých plynov a sopečný popol zlikvidoval väčšinu stád, následkom znečistenej atmosféry absentovalo leto, ktoré vystriedala nesmierne krutá zima. V dôsledku následného hladomoru vymrela takmer štvrtina obyvateľstva a jeho počet klesol na 38 tisíc.
Na začiatku 19. storočia sa na Dánskom ovládanom Islande prvý raz prihlásil o slovo islandský nacionalizmus. Hnutie sa podarilo eliminovať až po revolučných udalostiach v Európe v roku 1855 prijatím zákona o obnovení voľného obchodu, ktorý zrušil dánsky obchodný monopol. Na čele boja za nezávislosť ostrova stál islandský učenec Jón Sigurðsson. V roku 1874 bola prijatá nová ústava, ktorá krajine zaistila vnútornú autonómiu v rámci Dánskej monarchie, ekonomický rozvoj však stále brzdil nezmyselný zákon, ktorý nedovoľoval trvalé usídlenie obyvateľov na pobreží.
V roku 1875 vybuchla dovtedy takmer neznáma sopka Askja a následný úpadok ekonomiky a hladomor mal za následok mohutnú emigračnú vlnu, pri ktorej sa do Kanady a USA vysťahovalo 25% obyvateľstva.
V roku 1918 bola medzi Islandom a Dánskom podpísaná zmluva o personálnej únii, ktorá krajine zaručovala autonómiu. Island sa stal suverénnym a samostatným štátom, tzv. Islandským kráľovstvom (Konungsríkið Ísland) a s Dánskom ho spájala len osoba panovníka Christiana X. Obyvatelia Islandu žili v neutralite a bez armády, ochranu teritoriálnych vôd zabezpečovalo Dánsko, ktoré ho zastupovalo i v zahraničí. Zmluva bola platná až do roku 1940 a po tomto termíne ju mohol ktorýkoľvek zo štátov revidovať alebo vypovedať.
V apríli 1940 Dánsko obsadila Nemecká armáda a na Islande sa sformovala tzv. regentská rada, ktorá ho mala spravovať. Z obavy pred nemeckou inváziou v máji 1940 obsadila Island bleskovou operáciou “Fork“ Veľká Británia a o rok neskôr túto úlohu prevzalo USA s podmienkou zachovania suverenity a prísľubom, že ostrov opustia po skončení vojny. Američania vybudovali letisko v Keflavíku a niekoľko radarových staníc po celom ostrove, čím prispeli k rapídnemu poklesu nezamestnanosti. Napriek tomu, že Island sa II. svetovej vojny priamo nezúčastnil, vo vojne zahynulo 300 námorníkov a rybárov, ktorí sa zapojili do vojenských akcií spojencov.
17. júna 1944 bola v Þingvellire – historickom sídle islandského parlamentu, vyhlásená Islandská republika a historicky prvým prezidentom bol zvolený Sveinn Björnsson.
Po skončení vojny ostrov na jar 1947 opustili všetky cudzie vojenské jednotky, zároveň však boli zahájené jednania o odovzdaní keflavíckeho letiska americkej armáde, čo zabezpečilo pre Island stály finančný príjem a pre USA priestor pre medzipristátie transatlantických letov. V roku 1949 sa Island stal členom politických štruktúr NATO. Výraznou pomocou pre krajinu boli finančné prostriedky z Marshallovho plánu. Island – krajina potomkov hrdých Vikingov, stáročia tvrdo skúšaný prírodnými katastrofami, ktoré ich nedokázali zlomiť ani pokoriť, nastúpil konečne cestu prosperity.
V roku 1986 sa v Reykjavíku vo vile Höfði, uskutočnilo stretnutie Ronalda Reagana a Michaila Gorbačova – vodcov dvoch svetových mocností, ktoré znamenalo medzník vedúci k ukončeniu studenej vojny. Islanďania schôdzku prijali s nadšením, chápali ju ako významný krok k zlepšeniu vzťahov medzi dvomi polarizovanými časťami sveta. Vila Höfði bola postavená v roku 1909 pre francúzskeho konzula Jeana-Paula Brillouinaala, v skutočnosti v nej žil len islandský básnik Einar Benediktsson. Mesto Reykjavík ju v roku 1958 odkúpilo a využíva ju na formálne a reprezentačné účely. Stretnutie v roku 1986 malo vplyv na chod dejín a viedlo k ukončeniu studenej vojny.
Ekonomika krajiny bola vždy výrazne závislá na rybolove, Islanďania sa logicky bránili prijatiu kvót, ktorými ho Európska únia rybolov reguluje a tak ostali mimo nej. Islandskú prosperitu však v roku 2008 narušila hlboká finančná a ekonomická kríza, ktorá viedla až k pádu vlády. V júni 2009 Alþing rozhodol o podaní prihlášky do EÚ.
Alena Golianová
Predošlé príspevky najdete v rubrike Cestopisy alebo kliknutím sem
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Z histórie malej veľkej krajiny"