Je mnoho otázok vynárajúcich sa pri myšlienkach na náš tajomný grófsky pár. Po takmer sto rokoch od grófovej smrti a po uverejnení predchádzajúcich piatich článkov, môžeme sa, azda so štipkou vyčítavosti, opýtať, čo sme my urobili a čo robíme pre pamiatku Andrássyovcov. Nechcem zachádzať do polemík, podobným spred roku 1989 o mozoľoch gemerských baníkov, či o nedostatku peňazí – je to len o nás, o ľuďoch, Gemerčanoch.
NON VIDERI SED ESSE! Dionýz a Františka Andrássyovci VI. / O vďake, úcte a neúcte
Po druhej svetovej vojne sa politická situácia v našej krajine obrátila o 180 stupňov a všetko, čo bolo dovtedy bežné, stalo sa zrazu nežiaducim, až protištátnym. Naše kaštiele a hrady opustili ich pôvodní majitelia – naši „zemskí páni“, stratili sa obchodníci z malých pouličných krámikov a nenávratne zmizli žoviálni profesori z gymnázií. Podobný osud postihol aj tak starostlivo budovaný „kult“ Františky Andrássy, ktorú si dovtedy študenti pripomínali na výročie jej úmrtia, veď finančne podporila výstavbu ich školy. Veriaci sa za ňu modlili, veď im dala opraviť kostol… V roku 1905 bola v Rožňave postavená socha grófky Františky z vďaky za jej veľkodušnosť; dnes pomník patrí medzi najhodnotnejšie svojho druhu na Slovensku.
Podľa najnovších zistení venovali poslední monockí (krásnohorskí) Andrássyovci na dobročinnosť takmer 50 miliónov vtedajších korún !!! Ide o nepredstaviteľnú čiastku, z ktorej sa vyplácali štipendiá, dôchodky, sociálne podpory, budovali školy, nemocnice, múzeá… Kde asi sú úroky, fondy, kde sa podeli početné vecné dary, nimi postavené verejné budovy a nimi založené inštitúcie?! Mohli by sme si povedať: Andrássyovci mali z čoho rozdávať; no koľkí majú aj v súčasnosti, a nedajú nič! O Dionýzovi a o jeho manželke, hoci ju v Rožňave nikto nepoznal, sa veľa a hrdo, no predovšetkým slobodne hovorilo až do chvíle, kedy ich vyhlásili za „vykorisťovateľov, buržoázne a protištátne elementy“.
V 50-tych rokoch bolo pietne múzeum na hrade Krásna Hôrka násilne reinštalované a upravil sa aj výklad jeho sprievodcov. V roku 1973 zasa odstránili z rožňavského námestia Františkin pomník a dynamitom rozstrieľali jeho okolie, ulicu Dionýza Andrássyho zmenili na Šafárikovú. Nápravy sa dočkal pomník v roku 1993, kedy ho zreštaurovali a umiestnili na pôvodné miesto pred strážnu vežu, no pietne múzeum a ulica stále čakajú na svoju obnovu. Zoberme si príklad z našich susedov: vo Viedni nájdeme Dionysius Andrássy Strasse, vo vilovej štvrti a v Budapešti Andrássy út patrí k najslávnejším uliciam v krajine a je zapísaná do zoznamu svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.
Andrássyovci však konali dobro práve tu, práve Gemer považovali za svoje rodové sídlo, tu žili a umierali ich predkovia. Napriek mnohým negatívam, ktoré súvisia so súčasným ponímaním Andrássyovcov, môžeme hovoriť o šťastí, keďže v nedávnej minulosti vznikol o Dionýzovi a Františke úspešný hraný dokumentárny film. Dionýzom sa zaoberala aj výstava v Historickom múzeu mesta Budapešť a v novembri 2006 bola pokrstená kniha, v podstate uzatvárajúca túto „nekonečnú“ tému. Na záver snáď len malé želanie do budúcnosti: aby história a hodnoty minulosti oslovovali stále viac ľudí, aby sme sa z nich poučili a žili v duchu hesla grófa Dionýza Andrássyho, ktoré nás sprevádzalo celým našim rozprávaním: NON VIDERI SED ESSE! NIE ZDAŤ SA, ALE BYŤ!
Július Barczi
Venované pamiatke Gábora Tökölyho, ktorý posledné mesiace svojho života venoval štúdiu tejto legendárne dobročinnej, záhadnej dvojice.
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "O vďake, úcte a neúcte"