Ak hodnotíme úroveň Slovenska podľa toho, ako v ňom žijú najslabšie skupiny obyvateľstva, tak sa musíme jednoducho hanbiť.
Len málokto si po zjednotení Nemecka a rozdelení Československa všimol, že sme urobili čosi, čo sa nepodarilo ani Tatárom, Osmanom a Habsburgovcom. S prehľadom sme zničili pocit spolupatričnosti, ktorý za takých dobrodružných okolností vznikal pred 150 rokmi aj pri zakladaní Prvého slovenského gymnázia v Revúcej.
Už utopická generácia romantikov vedela, že etnické kritérium nestačí na budovanie politickej identity. Vedeli, že „byť Slovákom“ neznamená samo osebe nič a predstavuje iba základnú motiváciu na ceste, ako sa stať v duchu romantického humanizmu niekým lepším.
Revúcka škola učila deti po latinsky, grécky, nemecky. Jediným pravidlom a cieľom bolo vzdelanie. Toto hnutie sa neobjavilo náhodou práve v Gemeri (Stella Hungariae), ktorý poznal ako jeden z prvých regiónov v Európe oslabenie feudálnej moci. Od porážky kráľa Bela IV. na riečke Slaná na jar 1241, keď zahynul výkvet uhorskej šľachty a templársky veľmajster v apokalyptickom konflikte s Tatármi, leží táto oblasť Slovenska až na krátke obdobia prosperity na okraji záujmu politikov.
Ficova jazda do Gemera a feudálna vážnosť, s akou prináša do regiónov peniaze, sú toho najčerstvejším príkladom. Ich množstvo nepredstavuje ani len províziu z mýtnych a nástenkových tendrov. Situácia je pritom taká dramatická, že ľudia buď nepracujú, alebo robia za sumu, s ktorou sa v lepších rodinách neodvážia ísť ani do mesta. Majú sa horšie ako jaskyne a nástenné maľby v gotických kostoloch. Tým svet priznal štatút svetového dedičstva ľudstva. Obyvatelia tohto kraja nie sú považovaní, ak sa na to pozrieme cez chronickú neschopnosť štátu pomôcť, ani za našu radikálnu súčasnosť.
Existenciálnu drámu nezamestnanosti považujeme za historickú súčasť Gemera, rovnako starú a pozoruhodnú ako aragonitové kvaple v Ochtinej. Prijímame pilotné programy, opatrenia, schémy a všetky tie nezmyselné spojenia, ktoré maskujú neschopnosť urobiť niečo iné, ako rozdať peniaze z vládnej rezervy.
Miestni gubernátori si z európskych peňazí postavili bezprizorné salaše na cestách pätnástej kategórie, alebo si „oživili“ centrum obce, vyzerajúce skôr ako utečenecký tábor, v ktorom si humanitárna organizácia pri úteku zabudla sofistikovaný operačný stan.
Opustené kúrie sú na obraz obyvateľov odpísaných kútov krajiny, ktorá prijala sparťanskú doktrínu. Podľa nej je neúspech výrazom vnútornej slabosti. Gemer, Spiš a ostatné „historické regióny“, ku ktorým sa hlási každý politik vždy, keď potrebuje v rodnej vieske postaviť informačné centrum hodné Louvreu, sú najsmutnejším dôkazom, ako napriek bľabotaniu o našej výlučnosti nevieme naplniť ani vlastnú ústavu a jej preambulu o dedičstve predkov, ktoré vraj chránime.
Tradičné hodnoty neohrozujú neheterosexuálne zväzky, liberalizmus a kebaby, ale neschopnosť politikov zabrániť rozpadu a úpadku, ktorý sa niekde zarážajúco podobá na prorocké fresky z čias, keď Gemer považoval aj koniec sveta iba za náboženskú fikciu.
Michal Havran
© JeToTak.sk – Temné srdce našej hanby / Publikované so súhlasom autora
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Temné srdce našej hanby"