Srholec: Stále sa učím objať

S láskavým dovolením autora vám prinášame unikátny list katolíckeho kňaza Antona Srholca, ktorý napísal svojim gratulantom. 

Hĺbka, pokora, skromnosť, múdrosť a dobro tohto listu nech sú nám inšpiráciou v našich vlastných životoch. Ku gratulantom sa s úctou pripájame aj my.

 

Po osemdesiatke

V živote som nedostal k narodeninám toľko pozdravov, listov, modlitieb, prejavov úcty, pozorností a darov, ako to bolo tohto roku. Cítim sa zadlžený ako tento štát a Vy do mňa investujete ako do nebankového subjektu. Ničím som sa nepričinil o svoje prvé narodeniny. Osemdesiate prežívam ako hotový zázrak, ktorý sa každé ráno opakuje.

Staroba je nádherný vek v dobe, keď je u nás, aj v Európe mier, relatívna hojnosť, sloboda, veľká starostlivosť zdravotných pracovníkov a keď si človek zvykol žiť skromne a nielen pre seba.

Stále sa učím objať a uniesť svoje kríže, to všetko čo treba a čo sa dá. Zvykám si na svoju samotu, kde som k Vám bližšie, ako keby sme sedeli dakde pri káve, alebo pri poháriku dobrého vína.

Už len z diaľky ku mne dolieha rytmus a ruch tohto mesta a sveta, ktorý naši mladí ľudia točia a žijú. Nemajú to ľahké.

Keby išlo len o mňa, mohol by som byť najšťastnejším človekom. Vo svojej láske však nesiem tisíce ľudí, ktorí strácajú, nachádzajú a opäť strácajú teplo duchovného domova a svetlo, ktoré presvietilo ich detstvo, tisíce ranených ľudí, ktorí nevedia a nemôžu zabudnúť na svoju trápenia plnú mladosť, stovku ľudí, ktorým pár slov a trocha pozornosti zaručuje teplo domova a Vás, ktorí sa ku mne niektorí túlite, ako zatúlané ovečky.

Svätého Františka raz prepadli zbojníci. „Povedz nám, kto si?!“ „Som vyslancom veľkého kráľa.“ Tešili sa na veľkú korisť. Keď ho dokonale prehliadli a on im začal rozprávať o Ježišovi, sklamaní a najedovaní div, že ho nezabili.

Vy ste pri mne ostali, aj keď som bezmocný a nič nemám. Je to od Vás úžasné a ja Vám to nikdy nezabudnem. Tento Váš dar si odnesiem, až príde čas, aj na druhý breh.

Ostávam s úprimným pozdravom a želaním.

P.S.: Asi pred 15 rokmi som pripravoval na manželstvo dvoch milých mladých snúbencov. Na konci pred sobášom budúci ženích sa opýtal: „Čo ja pre vás môžem urobiť?“ „A čo robíte?“ „Karikatúry.“ „Tak mi urobte dajakú karikatúru.“ Dodnes sa ospravedlňujem, dovtedy som Danglára nepoznal. Tu je to.

Júl 2009