Tam, kde som zakončil posledné zápisky- teda na demonštrácii, tam začnem aj tie ďalšie.
Našim doma som síce sľúbil, že už sa nebudem zúčastňovať na žiadnych podobných akciách, ale svoj sľub som akosi nedodržal minulý utorok, keď v kalendári svietilo „Sviatok ukrajinského jazyka“. Bolo zaujímavé, že prezident, ani vláda na tento deň veľmi nereagovali, čím akosi nepriamo dali najavo svoj postoj voči ukrajinčine aj voči zákonu o dvojjazyčnosti v krajine, ktorý je stále aktuálny. Ale je dosť možné, že iba zabudli. A tak som spolu s ostatnými študentmi a penzistami oslavoval-demonštroval tentoraz priamo pred sídlom prezidenta.
Opäť nás nebolo veľa, dalo by sa povedať- staré, známe tváre, čo mi potvrdila aj žena, s ktorou som sa dal do reči a po pár minútach mi povedala, že ma videla aj na akcii pred dvoma týždňami. Ešte pár rozhovorov, pár potešujúcich komplimentov na moju ukrajinčinu a nejaké nové známosti na Kontakt-e (ruské obdoba facebook-u).
Aby to ale nevyzeralo, že chodím len z demonštrácie na demonštráciu, to čím naozaj žijem posledné dva- tri týždne je kultúra- či už sa jedná o múzeá, alebo divadlá, stále sa tu dá nejako vyžiť. A keď sa zoznámite s tými správnymi ľuďmi, tak môžete každý týždeň zájsť na nejaké to predstavenie zadarmo. Veľkým zážitkom bola hlavne návšteva divadla Suzirja (Súhvezdie).
Človek už hneď pri vstupe mohol pocítiť starú antickú atmosféru divadla, všetko dýchalo akousi pompéznosťou, ktorá vás núti (aj keď ste iba študent), cítiť sa na chvíľu tak trochu snobsky, ako starý anglický aristokrat. V takom duchu sa niesol aj príhovor nestora divadla, ktorý predniesol pár slov o histórii budovy, ako aj o hre samotnej a potom nás voviedol do sály. Tomu všetkému predchádzala ešte excelentná hra gitaristu, ktorý všetkým návštevníkom veľmi príjemne spestroval čakanie na predstavenie. A to predstavenie veru stálo za to. Od prvej do poslednej chvíle. Nebolo to najlacnejšie, ale utratené peniaze určite stáli za to a ak by sa dalo, kedykoľvek si to zopakujem.
Podobný zážitok bol aj v hádam najznámejšom kyjevskom divadle Ivana Franka, kde som bol na hádam najväčšiu ukrajinskú klasiku- Natalka Poltavka. Ukrajinská hra z roku 1819 rozpráva ľúbostný príbeh Natalky a Petra, ktorý sa po všelijakých peripetiách končí happy-endom. Nesklamal ani Molodyj Teatr (Mladé Divadlo) svojimi inscenáciami ukrajinských hier Konotopská viďma(Konotopská čarodejnica) a Kajdaševa Simja(Rodina Kajdašov). Je ťažko povedať, ktoré predstavenie bolo to „naj“, každé malo niečo do seba a ponúklo niečo iné. Záleží len od vkusu, rozhodne si je z čoho vyberať.
Tak, ako je ťažko vybrať to najlepšie z divadelných predstavení, je ťažko odporučiť aj nejaké to múzeum. Každé ponúka niečo iné, každé je niečím zaujímavé, špecifické. Veľmi zaujímavé a rozhodne hodné zhliadnutia je Múzeum jednej ulice. Maličké múzeum rozpovedá históriu Andrijivského Uzvozu. Aby som vysvetlil- „uzviz“ je niečo ako strmý svah, ktorý kedysi oddeľoval breh Dnepra od časti mesta, ktorá sa nachádzala na veľkom kopci. Na tejto vyvýšenej časti sa kedysi vynímala len krásna Andrijivská Cerkva(podľa mojej skromnej mienky najkrajší kyjevský chrám), no postupom času ku kostolu pribudlo domy, ktoré vlastnili bohatí mešťania a dnes je celý svah posiaty rôznymi domčekmi, galériami, obchodíkmi a stánkami od výmyslu sveta. Apropo, aby sa obyvatelia nemuseli šplhať týmto strmým svahom peši, bola vybudovaná lanovka, ktorou sa dnes môžete previezť asi za 5 korún. Akými inými zmenami prešla ulica a ako sa udialo všetko ostatné okolo nej, vám v múzeu ochotne(mám na mysli za 50 hryvien) vyrozpráva sympatický Anatolij. Na pár metroch štvorcových nájdete exponáty od 11-ho až po polovicu 20. storočia. Človek, ako ja, ktorý má rád antikvárne veci od starých zápalkových krabičiek, cez fotoaparáty a gramofóny až po dvestoročné knihy, sa naozaj vyžije.
Úplným opakom tohto maličkého múzea je múzeum ľudovej architektúry, ktoré sa rozprestiera na ploche 150 hektárov. Takže ak máte záujem vidieť architektúru zo všetkých kútov Ukrajiny, vyberte sa tam hneď zrána. My sme sa tam išli so študentmi etnografie spolu s učiteľkou, ktorá tam bola už hádam 40-krát a tak nám urobila skvelú exkurziu, porozprávala všetky zaujímavosti a stihla preveriť aj vedomosti študentov. Bolo to už druhýkrát keď sme namiesto nudných prednášok absolvovali niečo podobné a tak som to veľmi ocenil(ako aj ostatní ukrajinskí študenti, a chlapci navyše ocenia aj to, že tá učiteľka je mladá a celkom pohľadná ), lebo to bolo zaujímavé, prínosné a praktické. Moju radosť z toho, že ideme do múzea namiesto do školy, schladila hneď na začiatku tetuška v okienku, ktorej zjavne nič nehovoril ISIC preukaz, a tak mi naparila plnú sumu vstupného. Nepomohlo ani vysvetľovanie, že to je medzinárodná študentská karta, tetuška Ukrajinu zjavne buď nepočíta medzi internacionálne krajiny, alebo skôr o ničom takom ešte nepočula a tak to jednoducho nemôže akceptovať. Nech už je to akokoľvek, nemohlo mi to až tak pokaziť náladu z múzea, kde sa nachádzali typické ukrajinské domčúriky z 18-teho a 19-teho storočia, veterné a vodné mlyny, kostolíky a všetko je to situované do krásnej prírody, ktorá v tomto ročnom období ozaj stojí za to.
Ó, to som zabudol spomenúť! Tu v Kyjeve je krásna jeseň. Teda nieže by sa nejako líšila od jesene na Slovensku, ale je tu veľa krásnych miest, kde sa možno pokochať prírodou zafarbenou do rôznych jesenných odtieňov žltej , červenej a hnedej. Jedným z takýchto miest je aj botanická záhrada, ktorú je určite lepšie pozrieť si na jar, kedy to tam kvitne miliónmi farieb, ale keďže ja som takúto možnosť nemal, uspokojil som sa aj s tým, čo bolo. A to až-až. V areáli botanickej záhrady sa nachádza ďalší krásny kostol, kde som sa pár desiatok minút zdržal a potom pokračoval obhliadkou záhrady.
Na záver mám malý tip pre všetkých turistov, ktorí prídu do Kyjeva len na deň alebo dva a nemajú čas si pozrieť všetky pamiatky. Všetky pamätihodnosti, len v trochu menšej mierke sa nachádzajú v múzeu miniatúr a za 20 hryvien môžete potom každému vravieť, že ste videli naozaj všetko, čo Kyjev ponúka. Na fotkách to síce bude vyzerať trochu zvláštne, ale ak naozaj nemáte na výber, toto múzeum je zaujímavou alternatívou.
Ja ale aj tak odporúčam pozrieť si všetko v tej správnej veľkosti, aj keď asi nie je možné stihnúť pozrieť si všetko. Ja som tu už dva mesiace a ešte som toho veľa nevidel. A to sa mi to už pomaly, ale iste kráti. Volanie domova ešte posilnilo stretnutie s rodičmi a snúbenicou tento víkend v Užhorode, ale o tom zase nabudúce…
Text a foto pre Inforoznava.sk: Slavo Gál, Kyjev
Súvisiace články:
