Deti z rožňavských škôl majú srdcia na pravom mieste

Smútok, starosť, ale aj nádej a viera, že budú spolu opäť behať a smiať sa. To všetko rezonuje v srdiečku dvanásťročnej Paťky Franciskovej zo Základnej školy na Zlatej ulici v Rožňave. Jej rovnako starý spolužiak Ondrej zostal po nehode otcovho kamiónu v bdelej kóme. Odvtedy malá školáčka sedáva pri svojom kamarátovi pravidelne. A neprestala ani po štyroch rokoch. Malá, no srdcom veľká dievčinka, si za svoju obetavosť odniesla ocenenie za Detský čin roka 2015 (DČR) v kategórii pomoc rovesníkom.

Vo svojej snahe Patrícia neostala sama. Do pomoci postupne zapojila spolužiakov z celej školy a prostredníctvom zberu plastových vrchnáčikov sa podarilo Ondrejovi zabezpečiť polohovateľný vozík. “S Andym sme kamaráti už od škôlky. Boli sme často spolu. Vždy sme sa stretli u nás alebo u neho. Po nehode som začala chodievať len ja k nemu,“ vysvetľuje Paťka a pokračuje, “čítam mu, alebo hovorím čo bolo dnes v škole, zapneme si telku a ja mu hovorím čo je na obrazovke a tak. Robíme spolu čo sa dá, tak normálne.“

To, čo malá slečna považuje za normálne, má pre Ondrejka obrovský význam. Po dlhom čase začal komunikovať žmurkaním a aj smiechom. Paťka dúfa, že jedného dňa ju Andy,  ako volá svojho kamaráta, osloví jej menom a pôjdu spolu von tak, ako pred rokmi. Na to, aby sa tak stalo, však dnes už 12-ročný Ondrej potrebuje dennodennú starostlivosť vo forme liečebnej gymnastiky, fyzikálnej terapie, či logopédie.

“Jeho rodičia s ním chodievali do kúpeľov v Kováčovej, teraz do Košíc. Na to, aby jeho liečba napredovala, však musia absolvovať terapie v špecializovaných zdravotníckych zariadeniach. K tomu sú potrebné peniaze a v rodine, kde je len jeden príjem a príspevok za opateru, je to o to ťažšie. Pomoc teda potrebujú aj naďalej,“ vysvetľuje Paťkina mama. To, že má Paťka veľkú dávku empatie, potvrdzuje aj jej komentár na otázku, čo by si priala pod vianočný stromček. “Mne je to jedno, beriem čo príde. Ale želala by som si, aby boli všetci šťastní, aj môj kamarát Andy.“

Z ocenených dievčatiek sú dnes dospelé ženy

Patrícia nie je medzi rožňavskými školákmi jedinou ocenenou. Na Zlatej, ako obecne nazývajú školu, ktorá stojí na rovnomennej ulici, už ocenenú žiačku mali. “Asi pred 10-timi rokmi, keď sme organizovali školu v prírode, bol v 4. B žiak zo sociálne slabej rodiny. Z iniciatívy jeho spolužiačky Andrejky Gebeovej, sa rodičia ostatných detí poskladali na to, aby mohol s nami ísť aj Braňo. Andrejka vtedy získala ocenenie za DČR,“ hovorí riaditeľ školy Richard Szőllős.

Z ďalších  ocenených spomenieme aj, dnes už 26-ročnú, Janku Podolskú, bývalú žiačku Základnej školy akademika Jura Hronca na sídlisku Juh. Ako 13-ročná pomáhala rodičom s opaterou sestry dvojičky Dominiky, ktorá prekonala detskú mozgovú obrnu. “Bolo to dávno, ale pamätám si to dodnes,“ zaspomínala Janka. “Ocenenie malo pre našu rodinu veľký význam. Aj to, že o Dominike písali v novinách. Hneď potom, ako vyšiel článok, sa nám ozval jeden pán. Pomohol zabezpečiť vozík, ku ktorému sme sa vtedy nevedeli nijako dostať,“ hovorí vyštudovaná zdravotná sestra. To, že sa ňou stala, nie je náhoda. “Bolo to jasné rozhodnutie. Chcela som rodičom pomáhať so sestrou aj do budúcna. Dominika sa však nedožila našich 18-nástin a v roku 2007 zomrela,“ hovorí Janka. Dnešným deťom by chcela odkázať, aby si vážili, že sú zdravé a že nie je všetko o tom, mať materiálne veci a všetky výdobytky modernej doby. “Chcem im povedať, aby sa neposmievali postihnutým a aby sa skúsili vžiť do ich kože. Vtedy možno pochopia, že za svoj handicap nemôžu. S posmechom som sa totiž stretávala bežne.“

Psychologička: Empatii k druhým sa deti učia v rodine

Pomoc chorým kamarátom, či rodine, v ktorej je zdravotne ťažko postihnutý člen, prináša so sebou aj emócie, akými sú starosť o potreby danej osoby, premýšľanie o jej budúcnosti a  neraz aj smútok a plač. Príbehy nami spomenutých školákov sa podľa klinickej psychologičky, psychoterapeutky a súdnej znalkyne Renáty Debnárikovej z Rožňavy, nedajú paušalizovať. “Každý z nich má svoju osobitosť. U niektorých detí je emočná zrelosť vyššia. Je teda na rodičoch, aby vedeli posúdiť, či pomoc kamarátovi, napríklad ako v tomto prípade bdelej kómy, je pre dieťa záťažou, alebo prínosom,“ hovorí R. Debnáriková. Emocionálna zrelosť detí je podľa nej podmienená aj osobnostnou štruktúrou rodičov.

V dnešnej uponáhľanej dobe by to mala byť práve rodina, ktorá dá dieťaťu dobrý emocionálny základ. Samozrejme, v paušálnej rovine, sa o tieto potreby starajú aj školy, napríklad na hodinách etiky. “Naši žiaci sa pravidelne zapájajú do dobrovoľných a charitatívnych aktivít. Zbierame vrchnáky z PET fliaš na pomoc chorému chlapcovi z Revúcej, vyhlásená je zbierka materiálnych potrieb pre OZ Život je pes, pravidelne čistíme turistické chodníky v Zádielskej doline a spolupracujeme s Domovom sociálnych služieb Jasanima a s DSS For region Nadabula,“ vymenováva skutky svojich detí riaditeľka ZŠ na Ulici Pionierov Erika Mihalovičová.

Iné to nie je ani na ZŠ Juh. “Do projektu sa zapájame každý rok. Na hodinách etickej výchovy a v školskom klube spoločne čítame a hodnotíme príbehy uverejnené v zborníku. V školskom roku 2001/2002 získala ocenenie naša žiačka Janka Podolská v kategórii pomoc v rodine. Naši žiaci vykonávajú rôzne dobré skutky, už viackrát sme informácie o nich posielali do DČR. A budeme v tom pokračovať aj v tomto školskom roku,“ hovorí Gabriela Kolaříková zo ZŠ akademika Jura Hronca.

Podľa riaditeľa ZŠ Zlatá R. Szőllősa sú najemotívnejšie príbehy tie, kde deti z vlastnej iniciatívy pomáhajú rovesníkom, ktorých život je poznačený rôznymi tragédiami. “Práve aktívny prístup aj našich žiakov dokáže posunúť riešenie problémov do popredia. Hodnota týchto skutkov sa nedá vyčísliť a sme hrdí na to, že práve v našej škole máme deti, ktorým osud iných nie je ľahostajný,“ dodal na záver R. Szőllős.

Renáta MAZURKOVÁ

Foto: Archív Patrície Franciskovej / Na titulnej fotke staršieho dáta spolu s Andym