Pozitívna energia, radosť zo života, skvelá kondícia, zmysel pre humor a zázračné ruky. Prof. MUDr. Viliam Fischer CSc. FICS., kardiochirurg, ktorý vykonal prvú úspešnú transplantáciu srdca na Slovensku. Po prednáške, plnej zaujímavých a silných príbehov, sa zúčastnil aj vernisáže výstavy slovenských medailérov.
Pán profesor, ako sa cítite v Rožňave?
Skvele. Narodil som sa v Bratislave a bol som prekvapený, keď som videl toto námestie, pretože máte väčšie námestie ako my (smiech).
21. marca uplynie dvanásť rokov od prvej úspešnej transplantácie srdca na Slovensku, ktorú ste vykonali práve vy. Určite ste sa na to veľmi dlho pripravovali…
Samozrejme. Príprava na transplantáciu prebiehala roky a povedal by som, že tá bezprostredná príprava trvala štyri roky. Bolo to stretnutie s profesorom Fabiánom, ktorý to celé “kočíroval“ po stránke kardiologickej a kardiochirurgickej. Pripravovali sme sa veľmi poctivo, pretože sme si boli vedomí toho, že prvá transplantácia musí byť úspešná.
Od koho ste ako lekár získali najviac cenných poznatkov?
Tých osobností je viac. Chirurgickú techniku nezískate len z oblasti kardiochirurgie. Začínal som v Dunajskej Strede, kde bol primárom doktor Ferienčík, ktorý robil pôvodne v štátnej nemocnici. Vzhľadom na to, že moji rodičia boli krajčíri, po zimných večeroch som robil nite. Keď som prišiel na prvú operáciu, uzlil som rýchlejšie, ako mnohí moji kolegovia. Tak ho to prekvapilo, že ma hneď zobral do svojho tímu. Potom to bol doktor Jacz, primár neurochirurgie. Po roku 68 emigroval a stal sa hlavným odborníkom pre neurochirurgiu v Holandsku. Samozrejme aj profesor Novák, ktorý zomrel s pani Husákovou v helikoptére. Nesmiem zabudnúť ani na môjho bezprostredného šéfa, profesora Šimkoviča. A čo sa týka transplantácie, dalo by sa povedať, že taký môj spoločník bol profesor Fabián.
Koľko transplantácii ste odvtedy uskutočnili?
Z prvých sto transplantácií som vykonal štyridsaťpäť.
Cítite aj po toľkých rokoch pred takouto operáciou rešpekt?
Transplantácie srdca už v súčasnosti nerobím, pretože som to naučil ďalších piatich lekárov. Považujem to za disciplínu, ktorá už je za mnou. Dnes je to už rutinná záležitosť.
Aký je to pocit dotýkať sa živého ľudského srdca?
Srdca sa dotýkame pri každodenných operáciách, ale je určite iné opracovávať v miske darcovské srdce, ktoré sa potom vloží a prišíva. Do smrti nezabudnem na svoju prvú operáciu. Prvých päť minút som bol taký nervózny, ako keď som nastúpil prvýkrát v prvoligovom zápase proti Trnave a nevedel som, kde je naša brána, kde súperova (smiech). Ale po tých piatich minútach som si bol vedomý toho, že to viem a nervozita ustúpila.
Znamená život s novým srdcom nejaké obmedzenia?
Hlavne na začiatku si musia ľudia dávať väčší pozor. Veľmi dôležitá je v tomto prípade imunológia. Nesmie dôjsť k negatívnej reakcii, aby organizmus neodvrhol to cudzie srdce. Ale títo ľudia žijú úplne normálne. Môj prvý pacient žil po operácii ešte deväť a pol roka a zomrel na niečo úplne iné. Pracoval, mal rád víno, ostré (smiech). Ďalšia, v poradí druhá, pacientka žije doteraz.
Ako je na tom kardiochirurgia na Slovensku v porovnaní s okolitými krajinami?
Myslím si, že v ničom nezaostávame, že sme rovnako dobrí. Dovolím si tvrdiť, že v rámci stredoeurópskej konkurencie sme sa k nim absolútne priblížili.
Vychovávate mladých kardiochirurgov. Majú pred svojím povolaním rešpekt?
Niektorí áno, iní nie. Niektorí to berú ako remeslo. Toto povolanie nie je ako šoférovať auto. Uvedomil som si, že v medicíne, a zvlášť v kardiochirurgii, človek veľakrát prenikne do akejsi rutiny a to nie je dobré. Musíte s tým pacientom žiť.
Takže máte medzi svojimi pacientmi aj svojich priateľov?
Strašne veľa. Dnes som tu stretol štyroch (smiech).
Život lekára je vlastne nepretržité vzdelávanie. Kde získavate nové informácie?
V dnešnej dobe je to veľmi jednoduché. Prostredníctvom počítača a internetu sa dá získať akákoľvek informácia. Jedna vec je ale literatúra a druhá osobný kontakt – vizuálny vnem, ktorého som zástancom.
V blízkej budúcnosti odchádzate do Juhoafrickej republiky…
Áno, idem tam ako poradca pre medicínu pre Vlada Weissa. Máme tam troch kolegov, lekárov, ktorí sú priamo na lavičke pri mužstve. Sú to veľmi šikovní chlapci, ja som tam v podstate ako taký koordinátor.
Ako si spomínate na stretnutie s Ch. N. Barnardom (pozn. red. – lekár z Juhoafrickej republiky, ktorý ako prvý na svete úspešne transplantoval srdce)?
Ako keby to bolo včera. Keď vystúpil na letisku v Prahe a zbadal tú obrovskú limuzínu, ktorú som mu tam pristavil, bol šokovaný. Potom už to išlo. Prvý dojem je nesmierne dôležitý. Pobudol tu týždeň.
Ste autorom myšlienky medzinárodného stretnutia kardiochirurgov, ktoré má už niekoľkoročnú tradíciu…
Asi pred dvanástimi rokmi ma kopla múza. Existuje jadranský kongres, mediteránsky, kongres krajín severnej Európy, tak som si povedal, prečo neurobiť niečo aj tu. Napadli mi krajiny, ktorými preteká Dunaj. O svojom nápade som povedal svojmu kamarátovi, profesorovi Szabolcsovi z Budapešti, ktorý s tým hneď súhlasil. Takto pomaly sa to zrodilo a dnes je to už skutočne vážny kongres.
Kardiovaskulárne ochorenia sú stále jednými z najčastejších príčin úmrtí. Ako sme na tom na Slovensku?
Je to veľmi selektované. Je mi zle, keď čítam, že na Slovensku je dvanásť percent obéznych detí. Keď vidím vlastných vnukov a vnučky, ako sedia pred televízorom, alebo pri počítači, som z toho nešťastný. A takýchto ľudí je dosť. Na druhej strane sa veľmi teším, keď vidím na podunajskej hrádzi stovky ľudí, ako behajú, korčuľujú. Pohyb je ďaleko najlepší preventívny prostriedok proti akejkoľvek chorobe a progresii sklerózy. Hýbať sa, hýbať sa, hýbať sa!
Spomínali ste, že novým fenoménom sa na Slovensku stáva detská obezita. Rastie v súvislosti s tým aj počet detských pacientov so srdcovo cievnymi ochoreniami?
Neviem to celkom posúdiť, pretože deti už nie sú v našej kompetencii, oddelili sa od nás, vznikla samostatná detská klinika. Ale určite to bude mať vplyv neskôr.
Aj vy sa snažíte viesť svojich vnukov a vnučky k pohybu?
Snažím sa, niekedy s väčším, niekedy s menším úspechom. Pätnásťročné deti už majú svoj vlastný rozum. Stále im to zdôrazňujem, hovorím im, aby si o tom prečítali. Ale viete, kamaráti, kamarátky, nedajbože cigareta… Katastrofa.
Čo vy robíte preto, aby ste sa udržali v takej skvelej forme?
Hýbem sa všetkými možnými formami aké existujú. Rád plávam, bicyklujem sa, hrám tenis. A potom je to samozrejme aj duševný relax. Chodím do divadla, na hokej, na futbal – pre mňa je to úžasný oddych. Mám vďaka tomu kopu priateľov a čo je podstatné, človek tým aj regeneruje, aj omladne a drží si fyzickú i psychickú kondíciu.
Počas svojej lekárskej praxe ste získali množstvo ocenení. Ktoré z nich má pre vás najväčšiu hodnotu?
Určite je to najvyššie štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra I. triedy. Ale sú to aj ďalšie spoločenské a medicínske ocenenia – ďakovný list z Bushovej kancelárie za zabezpečenie zdravotnej starostlivosti počas jeho návštevy na Slovensku.
Média na Slovensku majú často tendenciu vytvárať pseudocelebrity. Tváre showbiznisu sú vždy vďačnou témou. Nemalo by sa viac hovoriť o ľuďoch, na ktorých môžeme byť naozaj hrdí?
Mám taký dojem, že média majú už dlhšiu dobu tendenciu skĺzať do povrchností. Vyťahujú na povrch veci o ľuďoch, ktorých si vážim, lebo sú moji priatelia, ale ak si položíme otázku, čo spravili pre spoločnosť..? Otočme si tú otázku takto.
Aká je vaša životná filozofia?
Byť rád, mať rád a dávať ľudí dohromady.
Vaša najobľúbenejšia kniha?
Najviac mi utkvela kniha Milana Kunderu Směšné lásky, kde sa jeden z príbehov začína otázkou „co člověka přesahuje?“. Autor rozpovie príbeh, ktorý končí vetou „mnoho lidí je to, co člověka přesahuje“.
Ďakujeme za rozhovor.
Foto: Inforoznava.sk / Martin Kuchár ml.
Súvisiace články: Medicína je ženského rodu
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Čo človeka presahuje?"