Skromný, nenápadný mladý muž. Stretli sme sa uňho doma, teda v rodinnom dome, kde má spolu s otcom ateliér a kde aj býva. No, býva… . Skôr má tam trvalý pobyt, pretože väčšinu času trávi mimo Rožňavu. Hoci je len 2 roky po skončení štúdia na Vysokej škole výtvarných umení – katedra reštaurovania (odbor reštaurátor maľby), o prácu nemá núdzu. Reštaurátor Peter Koreň v rozhovore pre Inforoznava.sk.
Boli na tej škole aj iní študenti odtiaľto?
„So mnou končil Tomáš Székely (pozn. red.: syn akad. sochára Ladislava Székelyho) – na sochárstve. Ešte tam boli Erik Šille a Dávid baffy, obaja boli na maľbe.“
V Rožňave máte trvalý pobyt, ale kvôli práci ste doma málo.
„No, je to kočovný život (smiech). Teraz už pol druha roka pracujem v Nitre. Opravujeme tamojšiu katedrálu na Nitrianskom hrade. Som v tíme akademického maliara Vladimíra Plekanca. Je nás tam asi 8 a každý pracujeme preňho ako subdodávatelia.“
Je to pre vás istotne uznanie, pracovať tam.
„Určite. V tomto fachu treba mať dôveru, že sa niečo nepokazí, lebo niekedy to môže byť nenávratne zničené. Pamiatka je niečo ako chorý človek, len neplače, keď jej robíme zle. (smiech)“
Vy to svojou reštaurátorskou dušou cítite, nie?
„Človek sa snaží urobiť tú prácu čo najdokonalejšie, aby neublížil originálu. Prvoradou zásadou je totiž zachovať v čo najväčšej možnej miere originál. Aj pri odstraňovaní nejakých sekundárnych zásahov neslobodno originál poškodiť.“
Takýto odbor vyštuduje spravidla niekto, kto má k tomu zázemie. Ako to bolo u vás?
„Otec je výtvarník (pozn. red.: Alexander Koreň), vďaka tomu som spoznal toto remeslo. Strednú školu som absolvoval v Košiciach, v odbore konzervátorstvo-reštaurátorstvo. Zamerané to bolo na reštaurátorstvo v oblasti papiera a kníh, takže keby nebolo dosť práce vo fachu, môžem aj knihy viazať. (smiech) V treťom a štvrtom ročníku sme mali už aj obraz. Neskôr, na vysokej, som mal zameranie práve na reštaurovanie nástennej maľby, muriva, omietok a závesného obrazu na plátnach.“
S praxou ste začínali vo Veľkej Lomnici?
„To bolo ešte v rámci školy, kde sme absolvovali praktickú výuku. Už niekoľko rokov tam rotujú iba študenti, menia sa každý semester. Najprv sa tam robil odkryv stien svätyne, pri ktorom sa našli pod omietkami stredoveké nástenné maľby. Po ukončení procesu výskumu sa začalo reštaurovať. Teraz sa tam už veci myslím retušujú a dotmeľujú. Pre mňa sú práve stredové fresky takou tou srdcovou záležitosťou.“
Rešpekt ste si získali už diplomovou prácou.
„Praktickú magisterskú diplomovku som robil na závesnom obraze. Predtým to bol hlavný oltárny obraz zo Šiah, už skoro 100 rokov je v múzeu v Banskej Štiavnici. V depozite bol vedený ako provinčný obrázok, ktorý zobrala škola ako problematiku, nič extra. Pri výskume obrazu sa však zistilo, že je to niečo hodnotnejšie. Bol totiž premaľovaný. Počas reštaurovania sa tam dokonca našiel aj podpis významného viedenského barokového autora. Anton Schmidt pôsobil aj v Banskej Štiavnici. Bol to prvý a jediný podpísaný obraz aj s rokom vzniku, ktorý tam majú. Pre nich to bola významná vec, že sa takto objavil ďalší Schmidt.“
Ďaľšou akciou pre vás bola práca na Spiši?
„Áno. Slatvina, to je nádherná dedinka na Spiši. Leží neďaleko mesta Spišské Vlachy. Tam, kde už cesta ďalej nevedie. (smiech) Môj bývalý pedagóg tam bol vlastne náhodou sa pozrieť a uvidel tam staré sondy – odkryté časti stien. Videl v tom zaujímavú vec a ja som tak opäť mal šťastie, že som mohol byť pri tom, ako sa to odkrýva. Zatiaľ je to odkryté len čiastočne, robí sa to na etapy. Našli sa tam parádne veci vo svätyni a v lodi chrámu. Sondy sa však robili iba za obrazmi, keďže je to živý kostol. Našla sa tam Ladislavská legenda.“
V čom spočíva táto legenda?
„Na nej je zaujímavé už to, že sa nevie, odkiaľ táto téma je. Poznáme ju len z fresiek, ktoré sa objavili v stredoveku. Ďalšou zaujímavosťou je, že sa našli len v Sedmohradsku a v Hornom Uhorsku – na dnešnom území Slovenska. Podstatou samotného príbehu je, že Kumán, ako predstaviteľ niečoho zlého, uniesol dievčinu, ktorú zachraňoval sv. Ladislav. Uhorský kráľ teda naháňal Kumána, ktorého nakoniec dolapil a dievčina mu odsekla hlavu. Pôvodne sa to však rozprávalo tak, že tú hlavu mal Kumánovi odseknúť Ladislav, ale na svätého to nesedí, aby zabíjal. (smiech)“
Čo zaujímavé ste ešte stihli za to krátke obdobie po skončení štúdia?
„Jedna tiež zaujímavá akcia bola pre pána Günthera, syna známej kunsthistoričky Güntherovej-Majerovej. Vlastní jeden starý dom v Trnave a je nadšencom pre tieto historické veci. Na tri etapy sa spravil celý dom, obohatilo to jeho históriu.“
Čomu ste sa venovali naposledy?
„S kolegom sme robili výskum stredovekých kostolov v obci Sádok pri Topoľčanoch. Boli sme aj v archívoch v Budapešti, kde sme oskenovali ich staré kresby. Okrem nášho reštaurátorského výskumu sa robia samozrejme výskumy architektonické, či archeologické. Dnes sú už bežné aj chemicko-technologické rozbory pigmentov omietok.“
Ako sa toto robilo v minulosti, keď tieto moderné technológie neboli ešte dostupné?
„Formou premaľby. Porovnávalo sa. Čo chýbalo, dorobilo sa podľa toho, čo ostalo zachované. Reštaurovanie ako ho chápeme dnes, má svoj začiatok až v období po skončení vojny. Predtým to bola obnova pamiatky, dnes je to záchrana originálu. Podľa toho sa odkrývajú jednotlivé vrstvy nástennej maľby.“
Spomínali ste viacero lokalít a čo Gemer?
„Gemer hrá prím v stredovekej nástennej maľbe, nemá konkurenciu. Mojou srdcovkou je kostol Reformovanej kresťanskej cirkvi v Plešivci. To je neprebádaná vec. Už akýkoľvek smer výskumu by tam mohol byť veľmi zaujímavý. Napr. vedľa kostola bol kedysi pravdepodobne kláštor.“
Čo vám v tom bráni, robiť to?
„(smiech) Treba mať šťastie na grant. Cirkevné zbory na to nemajú, iné zdroje tu fakticky nie sú.“
Koľko priemerne stojí takáto obnova?
„Je v tom veľa sprievodných vecí. Rôzne rozbory, od kameňa počnúc po pigmenty. Všetko sa musí robiť za peniaze v laboratóriách. Vyhotovujú sa UV zábery pod UV svetlom. Nie sú to samoúčelné veci, každá jedna z nich má zmysel a pomáha zadefinovať objekt. Pri malých kostolíkoch ako sú tu na Gemeri, môže ísť len pri výskumoch o 200 až 300 tisíc korún. Samotná realizácia je ešte oveľa náročnejšia.“
Táto práca je dotykom s dávnou minulosťou, ktorú oživujete. Čo vás na tom fascinuje?
„Sú to veci, zakryté storočia. Vezmime si napríklad kostoly na Gemeri. Tým, že tu bola nemecká kolonizácia, prenikla tu v 16. storočí reformácia. Gotické fresky boli vybielené. Väčšina nástenných malieb je od vtedy zakrytá, 400 rokov ich nikto nevidel. Je to vzrušujúce, keď sa postupne odkrýva niečo také.“
Trpezlivosť je pri tejto práci zjavne nevyhnutná.
„Určite. Je to všetko na dlhé lakte. Aj dostať sa vôbec k tej práci, aj to zrealizovať. Nedá sa to brať čisto z technickej stránky, treba mať vzťah k histórii. Akúkoľvek veľkú energiu do toho človeka dá, aj tak sa to nedá urýchliť, ak to má byť spravené poriadne. A väčšina tejto práce je prácou v tíme.“
Máte ambíciu odísť pracovať von, alebo ostať na Slovensku?
„Slovensko má fantastický potenciál v tomto smere. Bol by som veľmi rád, keby som sa dostal k akciám tu na Gemeri. Naša československá reštaurátorská škola vychádza z talianskych princípov reštaurovania. Je to podľa mňa najkvalitnejšia forma reštaurovania. Bol som napríklad v Rakúsku, kde robia podľa mňa veľmi surové rekonštrukcie a nehovoriac o Švajčiarsku. Gotická katedrála v Ženeve bola vymaľovaná nanovo ako cukrík. Sú to veľmi silné zásahy.“
Čo vás na tejto práci, či skôr poslaní, najviac fascinuje?
„Hlavne to, že to môžeme ukázať. Prostredníctvom pamiatok sa formuje najmä estetické cítenie a kultúrne povedomie národa. Keď to ľudia vidia od malička, okolo toho chodia a je to spravené esteticky s prihliadnutím na históriu, tak sa im to začne páčiť. Aj keď máme skúsenosť s tým, že pri odkrývaní nástenných malieb v kostoloch sa to veriacim veľmi nepáči, lebo oni majú radi také farebnejšie steny. Stredoveká postavička to už nie je pre nich ono – to už nie je Mickey Mouse. (smiech)
Sú naučení na viac vyčačkané steny?
„Áno, ale nemali by sme dopustiť, aby sa v našom živote premnožili tieto vyčačkanosti. Záhradné trpaslíky, vyrobené balustrády, taký ten tzv. gýč, čo všade vidíme. Opozíciou k tomu by mali byť práve tieto skutočne hodnotné veci a čím viacej aby to mali ľudia na očiach. Aby si zvykali na toto a nie na ten gýč.“
Ako sa z pozície reštaurátora pozeráte na Rožňavu?
„Je to pekné, že sa urobili kilometre chodníkov (smiech), ale nechápem, že prečo sa nedáva dôraz skôr na námestie. Mala sa opraviť radšej ďalšia strana námestia, vytvoriť korzo. A kľudne tam môžu parkovať autá, ten život a ruch tam vôbec nevadí. Vôbec nerozumiem, prečo sa to námestie nevezme ako priorita.“
Pamiatky sú súčasťou cestovného ruchu, ale ten sa tu nie a nie prebudiť.
„Už asi veľmi spí duch Gemera. (smiech) Rožňavskí patrioti v r. 1850 dosiahli vyhlásenie Rožňavy ako slobodného kráľovského mesta cisárom Františkom Jozefom II. Mali sme tu bohaté dediny a mestá. Veď tu máme najviac kúrií v rámci Slovenska, sú takmer v každej dedine. Máme tu gotické chrámy, v ktorých robili fresky väčšinou talianski autori. Ich mená nepoznáme, ale rukopis je jasný.“
Čo tu máme z tohto hľadiska najvzácnejšie?
„V rámci Rožňavy máme v katedrálnom chráme Bakóczovu kaplnku. Na samotnej katedrále žiaľ nevidno, že je to tak významná gotika, lebo je ohádzaná brizolitom a natretá okrovou farbou. Je zamaskované to hodnotné, čo tam je na nej. Nie je prezentovaná v tej svojej kráse.“
Rožňava bude mať možno svoje logo a slogan, práve prebieha súťaž. Čo si o tom myslíte?
„Nevedel som o tom, ale ja by som určite ako logo používal erb. To je, povedané dnešnými slovami, práve tá marketingová značka. Obce, ktoré nemali erby, si ich dali vytvoriť v priebehu 90-tych rokov. Rožňava má svoj erb tuším od 13-teho storočia. Neviem si predstaviť, aké logo by sa dalo vymyslieť. Tak ako pre Bratislavu je symbolom hrad, pre Rožňavu je ním Rákócziho veža, ale neviem si ju predstaviť v nejakom štylizovanom stvárnení. Psychologický efekt loga je však práve v tom, že musí byť veľmi jednoduché bez náročnej grafiky.“
Ako vidíte budúcnosť Rožňavy?
„Rožňavu možno udrží nad hladinou to, že má nádherné okolie – aj prírodu, aj pamiatky. Ale strašne prepadá konzumu, keď už nie je dôležité námestie, ale nákupné centrá. Z mladých ľudí, ktorí študujú na vysokých školách, sa sem, pokiaľ viem, vracia veľmi málo.“
A vy?
„Už keď ma bude strašne otravovať môj kočovný život, tak určite sa sem vrátim. Dionýz Andrássy žil s Františkou celý život v Mníchove, na zimu chodili do Palerma, kde aj zomrel. Ale na sklonku života, asi 15 rokov predtým, presúval svoje majetky sem. Tento kraj si opantá človeka svojou krásou. Na Slovensku nepoznám nič podobné a tento fakt nedovolí, aby sa z Rožňavy stala nejaká stredisková obec.“
Ďakujeme za rozhovor.
Foto: Autor / Rozhovor bol autorizovaný.
Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú známi? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu redakcia@inforoznava.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.
Rozhovory Inforoznava.sk:
Kunsthistorička Edita Kušnierová / Gemer je vyhasnutá kométa
Riaditeľka divadla Tatiana Masníková / Krása chýba mnohým ľuďom
V novej ankete o tom, či Rožňava potrebuje logo a slogan, nôžete hlasovať na stránke vpravo.-)
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Pamiatka neplače, keď jej robíme zle"