X-dní v Chujave

Deň škaredý

Žijem v Chujave a som úradníčkou štátu, čo v old speaku znamená „učiteľka“. Pár slov o mojej práci.

Náplňou mojej práce je čítať množstvo dokumentov plných vzletných fráz, slov ako „implementácia“, „inklúzia“, „rozvoj“, „profil“, „zručnosti“ atď, podľa vzoru týchto dokumentov vypracovávať iné dokumenty (pričom pri tvorbe týchto nových dokumentov sa vychádza zo zásad najmä rannej stredovekej tvorby, t. j. kopírovať, parafrázovať, netvoriť, čo najviac sa formou aj obsahom podobať „originálu“, rozumej rozsiahlej, prekomplikovanej a vágnej hatlanine), vypĺňať tlačivá a ešte iné tlačivá o tom, že som tie prvé tlačivá vyplnila (s podrobným popisom toho, ako), robiť plány aspoň na rok dopredu, vyhodnocovať tie plány (na papieri musí všetko sedieť tak, ako sa to naplánovalo, bez ohľadu na reálnu situáciu – áno, papier znesie všetko.) Popritom chodím na hodiny, kde učím deti. Učím ich inovatívne, čo znamená, že po večeroch si chystám vlastné materiály, keďže existujúce učebnice sú takmer úplne nevyhovujúce. Chystám – vymýšľam, tvorím a tlačím na vlastnej tlačiarni. Dosť dlho som tlačila aj na tej školskej, ale keďže je len jedna tlačiareň pre všetkých učiteľov, toner sa rýchlo míňa/l, niektorí kolegovia začali na mňa škaredšie pozerať, tí dobromyseľnejší ma varovali, že kvôli častému foteniu môžem byť, slovníkom Samka Táleho, „popoťahovaná“.

„Inovatívny“ znamená zapájať sa aj do čo najväčšieho množstva projektov Európskej únie, čo síce trochu zjednodušene, ale de facto nie je nič iné, len obetovať posledné zbytky svojho voľného času vypĺňaniu tabuliek od výmyslu sveta. Hoci sa to zdá neuveriteľné, niekde, kdesi, sedí akýsi človek/ľudia/armáda ľudí a je/sú platený/í vyslovene za to, aby kontroloval/i, kedy presne pracujem, či mám čas na obed, či náhodou v mojich dokumentoch nie je nejaká tá medzera navyše alebo či riadky nie sú priúzke. Je ťažké to vybalansovať, vtesnať sa do toho, keďže pravidlá toho, čo sa kedy smie a ako sa to smie, sa menia z mesiaca na mesiac (občas mám dojem, že ani tí úradníci nemajú celkom jasno v tom, čo a ako vlastne kontrolovať). Prečo sa hlavným poslaním pri tvorbe projektov EÚ stalo vylaďovania neskutočného množstva detailov bez ohľadu na to, či nejako slúžia celku, resp. pôvodnej idei? Napadá mi len jedno – ak sa príliš veľa ľudí zaneprázdni otrockou a zbytočnou prácou, celkom isto po čase prestanú na túto otázku hľadať odpoveď. Skrátka im na to neostane čas ani energia. A nech sa na to dívam tak či onak, napadá mi v tejto súvislosti len jedno slovo: buzerácia. Je to škaredé slovo, hanlivé (najmä v spojitosti s EÚ). Kľudne ma za to slovo ukameňujte.

Prichádzame na koniec, opakujem, koniec mojich pracovných povinností, a to je samotné učenie. Aj tu nastáva zopár problémov. Čo učiť? Ako učiť?

Môžeme sa o tom baviť donekonečna a stavím sa, že každý učiteľ má na tieto otázky aj odpovede. Ale je tu jeden háčik – prax.

Pravdou je, že je úplne jedno, ako a čo učíte, pretože 90 % vašich poznatkov nadobudnutých v škole je vám v praxi na nič. Zopár žiakov práve toto opakuje ako svoju mantru, a tak už akosi zo zásady na školu kašlú.

Ak ste však žiakom, ktorý sa skrátka rád dozvedá nové veci, prepytujem, rád sa učí, čo urobíte? Pravdepodobne si vyberiete na štúdium to najlepšie, teda tzv. dobrú školu, u ktorej sa úspešnosť či kvalita meria napr. počtom prijatých študentov na SŠ či na VŠ. Tá vami vybraná ich má veľa, je to síce super, ale priznajme si, v krajine, kde je pomaly viac študijných odborov ako študentov, prijmú skutočne hocikoho hocikam, stačí len TROCHU chcieť. Naozaj nie je problém za relatívne málo námahy získať akýkoľvek papier. Tento papier sa môže stať vašou vstupenkou niekam, kde budete za omrvinky produkovať veľa muziky. Hovorím, môže, pretože nie je nijakým tajomstvom, že v 3. najskorumpovanejšom štáte Európskej únie vašou skutočnou vstupenkou, či lepšie povedané, miestenkou v práci, ktorá sa len v niečom odlišuje od skutočnej otročiny, nie je nejaký papier, ale dobrí kamaráti. Dobrí kamaráti majú iných dobrých kamarátov, dobrí kamaráti držia spolu a sú z jedného cesta. Dobrá rada týkajúca sa dobrých kamarátov: „Môžeš byť blbý ako tágo, môžeš byť po ľudskej stránke absolútny suterén, ak sa držíš svojich kamarátov, si za vodou – máš všetko, a nič sa ti nemôže stať.“

Ak ste ako učiteľ trošku natvrdlí a s tými kamarátmi vám to akosi nejde do gebule, v tzv. rozhodujúcich chvíľach, keď sa v oblekoch a kostýmoch hrá maškaráda na skúšanie, tak vám nejaká dobrá duša poklepe na plece a poradí, že veď o nič nejde, svet sa nezrúti, ani neprestane točiť, jednoducho treba spraviť krúžok a do toho krúžka vpísať nejaké číslo, najradšej nie príliš vysoké, „tak, aby dobre bolo“, aby sa kamarát nepohnevali, lebo keď sa oni pohnevajú, bude zle-nedobre a s vami amen, zabil babu kameň.

Pretože takto to v Chujave chodí.

Tak si to pekne zhrňme. Ste študent. Vaše možnosti sú asi takéto: môžete na školu dlabať alebo kráčať krok po krôčiku k plytším či hlbším vedomostiam (závisí od naturelu študenta), na konci tej cesty sa buď zaradíte (tu sú potrební tí kamaráti, s ktorými zadobre treba byť, hlasno vyť a veľa piť), buď ostanete, budete bojovať a živoriť, alebo stadeto odídete. To je vaša budúcnosť, milí študenti. Keď si to šiniem ráno po rozbitých cestách vo svojej starej Felícii míňajúc ošarpané budovy a zlomených ľudí, práve toto je to, čo sa šinie mojou hlavou.

Deň pekný

Teraz by mal nasledovať iný text. Text o tom, ako Chujava rozkvetá, ako sú jej obyvatelia šťastní a spokojní so svojim životom, ako sa k sebe pekne správajú a ako je na tomto mieste tak zakorenená obyčajná slušnosť, že tie krásne slová, ktoré sa rinú jej obyvateľom z pier a klávesníc, slúžia len na oslavu tohto nájdeného Raja.

Ten text by mal prísť, ale neprichádza. Nie a nie vymeniť tie dva dni, z ktorých jeden je naplnený temnotou, ťažkou ako bahno, a ten druhý, očakávaný, jasom a teplom. Keď už nie Deň pekný, aspoň cestu k nemu by bolo radno popísať, mapu nakresliť.

Ale nejde to. Chujava zostane Chujavou, sama od seba sa nezmení. Byť Chujavou či v Chujave znamená predovšetkým istý druh pohodlia, vyplývajúci práve z tej istoty nemenlivosti. Je to úžasný oxymoron, keď nepohodlie (lebo komu skutočne môže takýto stav vyhovovať?) znamená pohodlnosť.

1984, my, Chujavčania už žijeme.

A v takejto Chujave sú všetky dni rovnaké.

Renáta Pástorová Szappanosová

Ilustračné foto: Thetimes.co.uk

Článok môžete podporiť hlasovaním na Vybrali Sme – kliknite sem

******************************

V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk

Predchádzajúce príspevky si môžete prečítať kliknutím sem