Reakcia rožňavského primátora na návrh Občianskeho klubu Rožňava znížiť počet poslaneckých kresiel a volebných obvodov v meste v sebe nesie hlboké posolstvo: spojenie vedenia samosprávy s realitou je pomaly ale isto už len zbožným prianím posledných lunaparkových mohykánov.
„Nemyslím, že je dôvod sa ponáhľať, pretože zákon nám vraví, že najneskôr 60 dní pred komunálnymi voľbami sa tieto veci majú riešiť. Máme teda ešte dosť času, aby sme sa touto problematikou zaoberali”, povedal primátor pre TASR a má pravdu.
Predpokladať u niekoho, kto na celosvetovú hospodársku krízu reagoval tak, že si nechal odsúhlasiť odmeny a s pokojom pravého smeráka ďalej ponúkal obecné peniaze každému, kto pekne poprosil, aby reagoval v súlade s realitou, by bolo…. čo vlastne?
Len si ešte raz dobre spomeňme na rétorických kulturistov zo súčasnej vládnej štátostrany, ktorí krízu vo svete najprv nevideli, potom ju vyriešili a nakoniec zodpovednosť za ňu zvalili na predchádzajúcu vládu. Kto ešte vládal, nezdržal sa smiechu cez slzy.
Presne v tomto štýle, len oveľa malomeštiackejšie, sme si to teraz „vyžrali“ aj my. Najprv kríza nebola, lebo ju nebolo vidieť pre budovateľské nadšenie tunajších čističov eurofondov. A ako všetci dobre vieme, čo nie je vidieť, to neexistuje.
Počas tejto hry na slepú (rožňavskú) babu sme mali to potešenie vypočuť si, ako nedoprajeme tomuto mestu, ktoré má potenciál sa rozvíjať „tak ako nikdy predtým“, akí sme nenávistní a závistliví, ako všetko len deštruktívne kritizujeme. Naše permanentné volanie po trasparentnosti, šetrení, externom audite, škrtaní odmien a všetkej tej nadštandardnej buriny, ktorá si tu bujnie za naše peniaze, všetko toto naše volanie ostalo odignorované.
Potom sme sa ale nakoniec predsa len dočkali. V momente, keď sa štátostraníckym befélom začala zrazu meniť realita, prišla doba zmrazovania. Klanová stratégia prežitia, zažratá v tunajšej štátnej správe snáď do siedmeho kolena, však znova ukázala svoju evolučnú životaschopnosť. Po slepej babe prišiel rad na ďalšiu hru malých škôlkarov: hra na skrývačku, pri ktorej si stačí zakryť oči a byť skalopevne presvedčený, že takto ich nikto nevidí… ani ich, ani to, čo spôsobujú.
Táto hravá atmosféra by snáď vydržala až do volieb – a potom by ju vo finále okorenil guláš, párky, pivo a igelitka zadarmo – keby znova nebolo pár tak poctivo ignorovaných krikľúňov. Musel teda prísť úder takpovediac nerozchoditeľný: “Teraz by sa malo riešiť naplnenie schváleného rozpočtu financiami a tým sa, bohužiaľ, ani súčasní poslanci, ani tí, ktorí majú do budúcnosti takéto ambície, akosi nezaoberajú.”
Teraz, pán primátor?
Nie, nie, nie. Teraz je už neskoro. Mali ste nás počúvať vtedy, keď ste si z nás robili srandu. Teraz príde úver, ozdravný režim a dúfam, že čím skôr aj nútená správa.
Teraz si kúpim chrumky a kofolu, sadnem si do kúta zasadačky a budem sa smiať vašej bezradnosti, nervozite a podráždenosti. Síce cez slzy, lebo toto mesto mám neskutočne rád, ale z toho sa vyspovedám. Žiadny strach.
Do skorého videnia.
ps
A na záver temer obligátne ospravedlnenie: je mi naozaj ľúto, že som si doteraz neuvedomil, že hoci to vo zvyšku normálneho a spravodlivého sveta chodí tak, že každý je zodpovedný za to, za čo poberá plat, mzdu alebo odmenu, ja mám ešte navyše niesť zodpovednosť aj za zháňanie peňazí do mestského rozpočtu. Samozrejme s vedomím, že odmeny si rozdelíte vy – či sa to podarí alebo nie.
Hneď zajtra dám výpoveď v zamestnaní a pustím sa do práce – veď tá, ako všetci dobre vieme, šľachtí. Rozumeli sme si, profesionálni stláčači hlasovacích tlačidiel?
******************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chú s nimi podeliť s našími čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "O ponáhľaní sa"