Stojí mi pri hrobe

S blížiacim sa výročím vzniku ľudáckeho Slovenského štátu sa Bratislave stretnú dva svety. Za „samostatné Slovensko“ budú pochodovať ľudia, ktorých schopnosť samostatne myslieť vyvoláva rovnaké pochybnosti, ako láska k horám členov turistického klubu Pospolitosti, Plesnivec-Edelweiss. Vyrástli na viere, že Dvojičky odčaroval židovský kúzelník Coperfield, kerka Combat 18 ochráni pred žltačkou v osade, kde plídu plevziať kontlolu nad kúpeným pozemkom a Sulík nie je až taký buzelant, keď dal aj Slobodný vysielač.

Pledtým sa zastavia na Tisovom hlobe, čo ak by vstal z mĺtvych a oni by pli tom neboli. Odtiaľ pôjdu do mesta, na feťákov, buzerantov, židákov a komunistov, všetkých čo ich pliplavili o možnosť nemať mindláky, vylážky, pekné flajelky. Táto skupina nechápe, že vznik Slovenského štátu nebol výsledkom tisícročnej snahy starých Slovákov, ale hodinového stretnutia Hitlera s obéznym slovenským kňazom. V každej spoločnosti sú také typy a diskutovať s nimi je menej zábavné ako s potulnými mormónmi v oblekoch z Walmartu. Čo ale nie je zbytočné, je pokus zablokovať ich ideologickú turistiku po hlavnom meste.

Jednou vecou je nasadenie polície, ktorá vníma takéto dni ako príležitosť vyskúšať si naživo kung fu a skloňovanie tajných kódov do vysielačky. Polícia nestojí oficiálne na nikoho strane, iba udržiava „poriadok a zákon“ a náš zákon umožňuje, že stúpenci neonacizmu sa tešia rovnakej právnej a poriadkovej asistencii úradov ako bojovníci za práva zvierat. Policajný hovorca vyhlási, že „zabezpečia, aby nedošlo k stretu medzi dvomi skupinami.“ Pretože vo vnímaní polície sú neonacisti a antifašisti dva rozhádané pouličné gangy, ktorým ona zabráni, aby nezatiahli do svojich potýčiek „slušných občanov “, ktorí nie sú, rovnako ako polícia, ani neonacistami, ani antifašistami. No a to je problém celej koncepcie boja proti pravicovému extrémizmu.

Ohlásená blokáda spomienkového pochodu na zločinecký Slovenský štát nebude mať zmysel, ak si verejnosť a politici neuvedomia, že extrémizmus má dnes oveľa rešpektovanejšie postavenie ako v 90. rokoch. Neznamená to, že je menej agresívny a nebezpečný. Znamená to, že v sprievode majú stáť aj politici. Napríklad zo Smeru, ktorého extrémistické krídlo dnes určuje Ficovu rétoriku, alebo z SDKÚ a SaS, čo má poslancov posadnutých „rómskym problémom.“ Slovenská polícia by mala zo zloženia blokády pochopiť, že nie je v úlohe arbitra, ale stojí na strane všetkého, čo vybojovali cez druhú svetovú vojnu Spojenci a povstalci v SNP. Politické strany, inštitúcie a polícia, nie sú v tomto zmysle aseptizovanými neutrálnymi javmi. Extrémisti dostávajú povolenia na svoje akcie pod zámienkou boja za slušnosť, proti drogám, čo je v prípade alkoholických bitkárov zo štadiónov komické. Demokratické inštitúcie sme nezakladali preto, aby verejný priestor ovládali počas nehanebných výročí neonacisti. Ale preto, aby sme ukotvili naše spoločenstvo v tradíciách, ktoré sú v radikálnom rozpore s pohanským nacionalizmom a mystikou krvi.

Michal Havran ml.

Autor je šéfredaktorom portálu JeToTak.sk