Ticho po plešine

Rožňavská ružová záhrada znova raz očarila svojou obskúrnou atmosférou. Stačilo, aby prišiel štátny sviatok, ktorým si pripomíname zmenu politicko-ekonomického systému, a na novembrové svetlo božie sa vyplavilo všetko, čo tak svedomito ukrývame pred svetom.

Ani v tom najfantastickejšom sne by mi nenapadlo, že by sa pri soche Františky objavil niekto z Mestského úradu či z Mestského zastupiteľstva. Popri objektívnych dôvodoch stopercentnej neúčasti, o ktorých nemám prečo vedieť (lebo povinnosť spovede je v občianskych záležitostiach – chválabohu – nezlučiteľná s princípom slobody a osobnej zodpovednosti), možno smelo povedať aj iné: „Známe své lidi…“

Spomenul som si však aj na úžasný rozhovor s pani Kušnierovou, v ktorom opisovala nálady Rožňavčanov v Novembri 89 a tesne pred ním: ich nespokojnosť a následná masová účasť na Námestí baníkov vypovedali o mnohom.

Kde sa – devätnásť rokov po zmene režimu – podela naša aktivita, vzdor a kritické myslenie?

Spolu s Alim Krasňanským si môžeme povedať, že sme mnohé dodrbali. Sami, slobodne, z vlastnej iniciatívy. Bez dozorovania polidrúkov z Okresného výboru KSS. Blahoželať i kondolovať teda môžeme verejne a bez obáv – sami sebe.

Je to ale dôvod na apatiu?

November 89 tak pre mňa znamená potvrdenie dvoch vecí:

Po prvé: niečo také, ako „hrubá čiara“ jednoducho neexistuje. Naše slovenské (i rožňavské) skrine sú hlboké a kostlivcov neúrekom. Pofidérni bábkari tých istých tvárí sa nám tu už akosi dlho promenádujú v rôznom ľahkom oblečení a keď sa nám horko-ťažko podarí poslať ich kadeľahšie, s hrôzou zisťujeme, že vzorce správania a myslenia, ktorými nám otravovali životy, stihli bezpečne darovať ďalšej mocichtivej generácii.

A po druhé: dostali sme možnosť zariadiť si svoje osobné životy i životy našich komunít v značne odlišnom spoločenskom zriadení. A výsledok? Prispôsobili sme si ho ako Číňania komunizmus.

So skromnosťou sebe vlastnou sa teda pýtam: Kedy budú mať aj Rožňavčania predstaviteľov, ktorí si budú spolu s nami, bežnými občanmi, úprimne a dôstojne pripomínať sviatky a výročia, ktoré sú v našej histórii naozaj dôležité?

ps

Už len jedna prosba: nerelativizujme – všetky sviatky nie sú rovnako podstatné…. práve naopak. A o uvedomenie si kvalitatívnych rozdielov medzi nimi vlastne ide.

 

 

Na ilustračnej fotke budova bývalého OV KSS, dnes sídlo Mestského úradu v Rožňave.

Súvisiace články:

19. výročie Novembra ´89 v Rožňave

Kto je tu nahý (Rožňava ´89 – ´08)

Editorial Štefana Hríba v časopise Týždeň  

BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Ticho po plešine"

Zanechať komentár

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.