Hoci ma zaujíma všetko, čo sa týka našich východných susedov, priznám sa, že včera som len úplnou náhodou prepol na ukrajinský národnostný magazín na Dvojke. Istý postarší človek sa pri príležitosti pripomenutia si obetí hladomoru na Ukrajine vyznal z toho, že po všetkých strastiach a represiách, ktoré prežil počas svojho života, si myslel, že sa ani nedočká samostatnej a slobodnej Ukrajiny. Nakoniec sa jej dožil, ale ako povedal: „len de iure, nie de facto“.
Vraví sa, že všetko so všetkým súvisí a to, čo tento pán povedal, podľa mňa úzko súvisí s tým, čo sa v týchto dňoch odohráva na Majdane. Hoci pravdupovediac, udalosti z 28. novembra boli len čerešničkou na torte. Tlakový hrniec povolil a tá istá sila, ktorá odpálila ukrajinskú pokrievku pred 9-timi rokmi, vyhnala desaťtisíce obyčajných ľudí do ulíc Kyjeva aj teraz.
Ak mám byť úplne úprimný, myslím si, že nie všetkým Ukrajincom naozaj ide o to, že by tú Európu tak veľmi chceli. Skôr v ich proteste vidím niečo, čo je skryté niekde medzi riadkami. Alebo skôr medzi stanmi na Chreščatyku, A medzi tými stanmi nie je to, čo chcú, ako skôr to, čo NECHCÚ. Myslím, že už nechcú byť mladším bračekom, ktorý vždy poslušne prinesie, čo si starší a silnejší súrodenec zažiada. Posledne som videl družnú fotografiu Janukovyča a Medvedeva a pod ňou nápis v ukrajinčine: „Ak je Rusko starší brat, tak Ukrajina 300 rokov žila v inceste“. Niektorí si z toho incestu pamätajú rokov päťdesiat, niektorým stačí aj tých posledných 22 rokov, počas ktorých je Ukrajina „suverénnou a nezávislou“ krajinou.
Ukrajina nemá ľahkú pozíciu a nikdy ju ľahkú nemala. Jej geopolitická situácia ju priam predurčuje aby bola spojivom medzi západom a východom Európy. Ale tým časom nadišiel evidentne koniec. Už to nie je „aj napravo aj naľavo“, ale „napravo, alebo naľavo“! Asociačná dohoda s EÚ alebo Colná únia s Ruskom. Večné (post)komunistické bratríčkovanie alebo nová európska voľba. Už nie je žiadna stredná cesta a vedia to všetci. Brusel, Janukovyč, aj Putin. A možno v súčasnej situácii, keď je budúcnosť EÚ nejasná, by nebolo zlé mať za spojenca taký silný štát, akým Rusko nepochybne je. Len či by Ukrajina naozaj bola v pozícii spojenca. A či cena za toto „spojenectvo“ nebude privysoká.
Zaiste, možno to vidím veľmi čiernobielo a veci také nikdy nie sú. Ale všetky farby časom vyblednú. A spolu s nimi vyblednú aj ideály, pohľady, svetonázor a človek sa, ak nie je dosť silný jedinec, stane produktom doby. A vtedy veci začína vidieť čiernobielo. Podobne ako ruský režisér, ktorý na otázku, či mu nie je ľúto ľudí, ktorí utrpeli počas prvej decembrovej noci početné zranenia, odpovedal nasledovne: „To sú tí, ktorí sú za EÚ? Tých mi vôbec nie je ľúto. Ja podporujem len tých Ukrajincov, ktorí sú za Rusko.“
Stopercentný dobový produkt – najprv produkt sovietsky, následne produkt putinovského Ruska, ktoré veci naozaj vidí len v dvoch farbách a iba z jednej perspektívy. Bohužiaľ pre Ukrajinu, podobný náhľad má aj Viktor Fedorovyč a Mykola Azarov. Ukrajinský premiér zase pre zmenu nemá ani toľko slušnosti aby v čase totálne napätej atmosféry vystúpil v parlamente po ukrajinsky, ale radšej zvolí ruštinu. Je to bizarné a zároveň zahanbujúce.
A tak sledujem tieto bizarno-drasticko-realistické fragmenty revolučnej atmosféry a akosi už ani neviem ísť do postele bez toho, aby som si pozrel najčerstvejšie (niekedy aj neoverené) posty svojich známych – spisovateľov a žurnalistov. No a potom na ďalší deň zisťujem, či je tomu naozaj tak alebo nie.
Tak to bolo aj 6. decembra, kedy som len dúfal, že redaktor Economist Journal Edward Lucas nemá pravdu a že Janukovyč nepodpísal strategickú dohodu s Ruskom, ktorá obsahuje klauzulu o budúcom vstupe do Colnej únie. Rovnako som dúfal, že špeciálne jednotky Berkutu sa naozaj nevlámali do redakcie piateho televízneho kanálu.
Dúfal som, že ľudí naozaj neodsúdili na dva mesiace väzenia bez toho, aby mali riadny proces. Dúfal som, že z deviateho na desiateho decembra opäť nebudú pri čistení barikád mlátiť ľudí hlava-nehlava. Teda, to posledné som bohužiaľ tak trochu očakával, veď bolo treba vyčistiť cestu pre včerajšiu európsku návštevu. Prezident predsa hostí nebude brať na svoju miliónovú rezidenciu, keď v centre mesta stoja davy protestujúcich občanov.
S „čistením“ ulíc je to zase špeciálna kapitola. Osobne vo mne zanechalo silný dojem, keď som videl ako členovia ozbrojených zložiek cez plastové štíty demonštrantom ukazovali displeje svojich mobilov na ktorých stálo: „Sme s vami“, „Sláva Ukrajine“ a „Nechceme vás biť, len sa prosím stráňte provokácií“ a podobne. Títo ťažkoodenci sú ale tiež len vykonávateľom vyššej „moci“, takže keď príde rozkaz, treba zakročiť… aj proti svojej vôli. Treba plniť požiadavky zhora.
Podľa istých zdrojov Putin dokonca nezačne s Ukrajinou rokovať, kým nebude v krajine nastolený poriadok. To znamená zámerne vyvolať v krajine núdzový stav, ktorý dá možnosť použiť hrubú silu. Takže hlavne ísť s davom a nechať sa unášať prúdom, demagógiou, ideológiou.
Symbolom tej ideológie bola určite aj socha Lenina. Konečne! – to bola moja prvá reakcia keď som ju videl padať a trúfam si povedať, že určite nie som sám, čo som si to povedal. Jedna vec je socha ako historická záležitosť pripomínajúca to čo tu bolo, iná už, keď sa ten monument stáva idolom. Idolom okolo ktorého je potrebné postaviť desiatky príslušníkov polície a Berkutu.
Okolo pamätníka človeka, ktorý bol symbolom ukrajinského útlaku, komplexu, ukrajinskej porážky. A tí istí policajti a príslušníci špeciálnych jednotiek potom masakrujú študentov a penzistov v uliciach hlavného mesta ako dobytok. Čosi tu celkom nie je v poriadku.
Jeden reportér prirovnal symbolicky pád Lenina k pádu Berlínskeho múru. Ale na Ukrajine je to všetko trochu inak. U Nemcov bol na túto tému konsenzus. Ale na Ukrajine sa žiaľ nájdu ľudia, ktorí sa k Leninovi utiekajú. A sú to tí istí ľudia, ktorí sú schopní povedať, že hladomor na Ukrajine je vykonštruovaná záležitosť a že nemôže byť ani reči o nejakej genocíde.
Nuž uvidíme, z ktorej strany tentokrát na Janukovyča priletí ten povestný veniec, ktorý mu symbolicky pristál na hlave pred troma rokmi. Bojím sa len, aby nepriletel aj sprava aj zľava. A hoci európski predstavitelia sú tu stále so svojou ponukou, tiež zo seba nebudú šašov robiť donekonečna.
Každopádne, jedna vec sa Ukrajincom musí uznať, a myslím, že im to môžeme závidieť aj my tu z nášho európskeho Slovenska. A tým niečím je ochota sa zasadiť za dobrú a správnu vec. Ukrajinci stoja na Majdane už dobré dva týždne a myslím, že tam ešte minimálne dva týždne stáť budú. Ja verím, že im to vydrží.
Chcem tomu veriť, lebo si myslím, že si zaslúžia lepší život. Európsky alebo neeurópsky, ale lepší určite áno. A hoci vláda zlovestne mlčí, raz sa bude musieť vyjadriť a rozhodnúť sa, akú kapitolu napíše Ukrajina do novodobej učebnice politológie – kapitolu parlamentnej revolúcie alebo kapitolu revolučnú.
Podľa ankety, ktorú robili medzi prítomnými na námestí, takmer 92 % ľudí prišlo samo, neboli súčasťou žiadnej organizovanej skupiny.
Slavo Gál
Autor je doktorandom inštitútu prekladateľstva a tlmočníctva FF PU v Prešove
Foto: Anastasiia Bereza
Súvisiace články:
Zápisky z Kyjeva 1, Zápisky z Kyjeva 2, Zápisky z Kyjeva 3, Zápisky z Kyjeva 4, Zápisky z Kyjeva 5, Zápisky z Kyjeva 6, Zápisky z Kyjeva 7
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
Predchádzajúce príspevky si môžete prečítať kliknutím sem
Petícia Ukrajina zvíťazí! – kliknite sem
Kyjev on-line môžete sledovať na stránkach Spilno.tv, RadioSvoboda.org, resp. 5.ua.
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Ukrajina, quo vadis?"