Rado Kovács / V slepých uličkách

Poznáte tento? Partia nadopovaných Ježiškov vpadne do predvianočného Tesca plného 70 %-ných zliav a vychechtaná začne tovar rozdávať zadarmo.

Ľudia so slzami v očiach prijímajú túto nebeskú mannu a sľubujú Ježiškom, že ich znova zvolia do funkcií. Obďaleč stojí skupinka indivíduí, ktorá by chcela nakúpiť za peniaze. Personál sa však venuje rozdávaniu a obdarúvaní – v duchu tunajšej definície občianskej angažovanosti – sa „skupinkárom“ smejú a oplzlo im nadávajú.

Že to nebolo smiešne? Viem. Ale čosi podobné sa deje v meste a pri dostatočnej dávke otrlosti to zábava teda je.

Rožňavská samospráva reagovala na hospodársku krízu v štýle mutantov, Tolkienových Entov a Hobbitov zo Stredozeme. Kým si ju všimli a začali vrúcne vyplakávať, bola tu a rozdávala facky. V supervolebnej dvojročnici veľmi nepríjemné precitnutie.

Reakcia bola od počiatku špecificky našská, v chlieviku „zodpovednosť“ doteraz pripomína škôlkarskú hru „ja ju nemám, má ju číslo….“. Defilé čísel v troch mečbaloch, ktoré ľuďom veľkoryso ponúka systém zastupiteľskej demokracie v priebehu nasledujúcich trinástich mesiacov, ale žiadnu zmenu nespôsobí. Voľba neinformovaného a preto zákonite zmanipulovaného človeka z ľudu bude temer určite zlou voľbou. Je to ako s počatím: môžeme si spraviť trebárs aj tri tehotenské testy, o kvalite „zamieseného“ sa aj tak rozhodovalo inde a inokedy.

Je zaujímavé, že náš akt voľby je vždy tehotný pevným presvedčením, že teraz sa konečne zadarí. Bolestné precitnutia z narkotického opojenia predvolebnými sľubmi po doterajších pôrodoch boli doteraz pravdepodobne vždy znesiteľné. Iným vysvetlením je už len akceptovanie debilióznej vytretózy u relevantnej časti voličstva, čo sa prieči aj mojej nadštandardne vyvinutej skepse.

Záver prvej dvadsaťročnice nového spoločensko-ekonomického poriadku je tak v rožňavskej samospráve po rozmenení na drobné charakteristický najmä úchylným obsahom a sadomasochistickou formou ostatných zasadnutí Ústredného churalu.

Presvedčenie rožňavských volených i nevolených zástupcov ľudu /z horevyššie napísaného je zrejmé, že hovoriť o občanoch je nemiestnym žartovaním/, že predaj nehnuteľnosti pod cenu v čase hlbokej /aj/ realitnej recesie je tým najlepším riešením, kandiduje minimálne na zmienku v učebnici dejín ekonomických teórií. Tí rozhľadenejší už postrehli, že zapisovanie tejto samosprávy do historických análov javí známky kontinuity s perspektívou atakovať zavedenie nového frazeologizmu rožňavská klasika.

Šmelinárskym predávaním sa však aktivity väčšiny poslancov zďaleka nekončia. Napríklad poslanec Pollák lobuje za futbalový klub, poslanec Laco za basketbalové extraligistky, poslanec Bolaček za baníctvo, poslanec Dávid za úradníka Geržu. Oháňajú sa tradíciou, solidaritou, zásluhami, len ich vrodená ostýchavosť im doteraz nedovolila pomenovať veci priamo. Až dezorientovaný, ale o to odvážnejší poslanec Laco ukázal, ako sa veci v skutočnosti majú: poslanec je ľudom zvolený na to, aby v Mestskom zastupiteľstve zabezpečoval ukojenie žiadze majiteľa sponzora klubu, ktorého je poslanec funkcionárom.

Náš pán primátor patrí do inej ligy, on lobuje za Kaufland, Schneidera a svojho asistenta, ktorý v minulosti nestál pri menších úspechoch samosprávy ako bolo prepadnutie eurodotácií na priemyselnú zónu, predvolebná rekonštrukcia tretiny Námestia baníkov či špeciálny režim v hospodárení mesta kvôli kauze pozemkov pri kasárňach.

Nastúpenú líniu dnes možno vystopovať v nedodržaní akéhosi trápneho termínu odovzdania priemyselnej zóny do užívania, čo bolo primátorom interpretované naozaj rafinovane: obvinil Východoslovenskú energetiku z toho, že nemá peniaze na umiestnenie rozvodových trafostaníc. Podprahový odkaz, že tunajší kápo má asi prístup k účtom súkromnej firmy, je adresovaný aj zvyšku osadenstva, občas pochybujúceho o sile a schopnostiach nominanta momentálne vládnucej boľševickej štátostrany.

Otázka príspevkových spolkov na území mesta je charakteru takpovediac zásadného – ak nejde o spolky rómske. V ich prípade sa zľavovať z požiadaviek na platenie nájmov a režijných nákladov samozrejme nebude, veď čo na to povie vzmáhajúca sa trieda white trash, ktorá sa s nimi delí o sociálne dávky? To banícky spolok Bratstvo je iné kafe. Tam sa prispieva, prepytujem, absolútne, s konečnou platnosťou a bez diskusie.

Keďže momentálne čakám na predvolanie na schôdzu tohto krúžku, ktoré bude – podľa uistenia Najvyššieho – realizované v najbližšom čase, so svojimi postrehmi sa podelím inokedy. Teraz len poznamenám, že schôdzovať sa dá v už existujúcich /a zaplatených/ priestoroch dvoch kusov dôchodcovských organizácií /asi tunajší level vnímania demokracie a plurality/, v Baníckom múzeu alebo – a túto možnosť osobne odporúčam – v areáli bývalého závodu a bane Siderit Nižná Slaná. Naozaj nepoznám na okolí vhodnejšie miesto na uchovávanie spomienok na priemyselné odvetvie, ktorého dôležitosť pre región lepšie neilustruje nič, ako fakt polstoročia permanentného dotovania zo strany štátu.

Tragédia konca Ústavu vzdelávania v meste uviedla do depresie mnohých, roztomilo však pôsobí až zotrvačnosť Vedenia, ktoré tomu stále nechce uveriť a naše peniaze naďalej núka –  už aj tomu, kto o ne evidentne nestojí. Moje riešenie je jednoduché: pozvať sem univerzitu z Trenčína alebo z Plzne. Skúsenosti s rozdávaním titulov majú bohaté a tu v meste aj tak o iné nejde.

Špeciálne, bonusové kolo rožňavského mentálneho lunaparku prichádza s cirkusantským číslom – odmenami. Tunajšia startrekovská posádka ponúka ekvilibristiku s časovými posunmi, za čo si naozaj zaslúži početnejšiu štafáž, aká sa zvyčajne domoce na zastupiteľstvo. Pri odmenách vedeniu ÚV ide skrátka o to, že ich vyplatenie sa deje zálohovo mesačne po 10 % z celkovej sumy odmeny. Samotnú zálohovosť – úkaz naozaj na úrovni vesmírnych anomálií – hravo prebíja časová postupnosť procesu ich udelenia. Na začiatku je už spomínané zálohové vyplácanie, ktorého oprávnenosť sa schvaľuje spätne. Niekde medzitým sa ešte schvália kritériá na ich udelenie a je vymaľované.

V praxi to vyzerá tak, že prvý polrok boli zálohovo vyplácané stanovené percentá z odmien, ich adekvátnosť bola /ne/odsúhlasená v októbri. Od júla sa na rovnakom princípe vyplácajú odmeny za druhý polrok, kritériá na ich vyplácanie sa určili na októbrových meditáciách a o /ne/odfajknutí tejto položky sa bude rozhodovať najskôr v marci.

Otázka takpovediac intímneho charakteru: Akým spôsobom sa im odoberú už vyplatené alikvótne časti odmien, o ktorých im teraz poslanci povedali, že na ne nemajú nárok? A: Budú stiahnuté zo základného platu? B: Alebo z budúcich odmien? Ak A, ako sa o tom dozvieme, keď – na rozdiel od Najvyššieho – nemáme prístup k cudzím účtom? Ak B, čo v prípade, že bude potrebná väčšina nespratných poslancov opäť proti a odmeny udelené nebudú?

Povestným horárom v Čarodejnom lese bol vo štvrtok na zasadnutí Mestského zastupiteľstva prednosta Mestského úradu. Keď povedal, že už jednoducho nie je z čoho brať a naozaj úprimne sa snažil odohnať niektorých vyhladovaných zástupcov ľudu od válova, uveril som mu. Aj v kortešačkovom období sa stane, že realita neskorej jesene dobehne miestnych grandov: keď raz zo stromu opadá všetko lístie, štverať sa naň s hrabľami sa pokúšajú len tí…. na priepustke.

A keď prednosta o 19:25 zahlásil, že „čo sa dneska robí na Mestskom zastupiteľstve, to nemá obdobu“, uvedomil som si, že úroveň práve dosiahla dno.

Ako optimista som teraz náchylný čakať, že sa od toho dna začnú odrážať. Sami od seba, vlastnými silami. Ľud ich síce bude voliť aj bez tejto psychosomatickej aktivity, nie však už občania. Keď príde chvíľa, že sa o slovo prihlási trieda občanov, môže sa stať, že budú z funkcií defenestrovaní.

Ale možno nie. Tunajšia geopatogénna zóna už totiž vyprodukovala onakvejšie zázraky.

ps

Aby som nezabudol: verejne sa ospravedlňujem komisii vzdelávania, kultúry a športu za to, že som si dovolil vysloviť svoj názor na úroveň a samotnú existenciu Rožňavských listov tým, že som nehlasoval. V rámci týždňa kajúcnikov /zvoleného individuálne, avšak s vierou v inšitucionálne zakotvenie takéhoto bašavelu minimálne do štátnych sviatkov/ som sa rozhodol stokrát kolenačky obísť budovu Mestského úradu za stáleho odriekania „odpustite mi, chudobnému duchom, s telom lenivým a mysľou ľahostajnou“.

Bude to stačiť?