Ako hrdý Gemerčan nemám rád vyhlásenia, že Slovensko končí pár kilometrov za hlavným mestom a citlivo vnímam aj posmešné narážky niektorých Bratislavčanov na nebratislavčanov, ale časté návštevy v rodnom kraji ma presviedčajú o existencii zvláštneho javu. I keď Slovensko v Nitre nekončí, končí niečo iné, možno ešte horšie – dobrý vkus, dobrá výchova a chuť pracovať (v prípade tých, ktorí prácu majú).
Krásna Hôrka vyhorela 10. marca a okrem čistiacich prác a znovuzavedenia elektriny sa na objekte neurobilo nič. Viac úkonov naraz by asi poplietlo štátnym úradníkom a múzejným „peciválom“ ruky. Administrácia tohto zložitého problému určite nie je jednoduchá, ale od nešťastia ubehlo päť mesiacov a ani sa nenazdáme a ubehne aj hlavná stavebná sezóna roku 2012.
Objekt je vystavený premenlivému počasiu, raz praží slnko, inokedy zasa leje ako z krhly. Premočené múry sú viditeľné aj z dediny, preto si stav interiérov ako kaplnky s barokovými nástennými maľbami nechcem ani len predstavovať. Na hrad čaká architektonicko-historický výskum, interpretácia jeho výsledkov, na niektorých jeho budovách sanácia muriva do hĺbky až jedného metra a následné stavebné práce vrcholiace zastrešením aspoň dvoch hradných palácov.
A vraj o rok hrad otvorí brány širokej verejnosti. Pritom odborná diskusia o jeho novom vzhľade či o expozíciách je ďalej než v nedohľadne (ak je vôbec v pláne). Verejnosť sa pýta čoraz menej, Kotleba, našťastie, odpochodoval a azda už aj tí dvaja nešťastní Rómovia vychádzajú zo svojich domov.
Ticho v Betliari
Na potrebu rozprávať o tomto probléme sa neupozorňuje ani tam, kde by to človek očakával. Pobočka Slovenského národného múzea, Múzeum Betliar okrem hradu Krásna Hôrka spravuje aj kaštieľ v Betliari, ktorý je ako kompenzácia otvorený sedem dní v týždni.
Na prvý pohľad to vyzerá ako zbytočné zvýšenie prevádzkových nákladov, keďže kaštieľ bol dlhé roky v pondelky vždy zatvorený a aj iné turistické atrakcie majú v pondelok zaslúžený oddych.
Práve v Betliari by človek očakával niečo ako pútač alebo informačnú tabuľu ohlasujúcu verejnú zbierku a v neposlednom rade aj pokladničku, do ktorej by návštevníci vhodili nejaké drobné na obnovu Krásnej Hôrky. Vo vstupnej hale kaštieľa však nájdete len tri zalaminované A4-ky opreté o stenu s číslom účtu SNM a fotkou hradu.
Tomu sa hovorí úderná propagácia podobná tej na neexistujúcom webe Múzea Betliar. Informačné vákuum okolo kauzy Krásna Hôrka nevypĺňa ani improvizovaná výstava v prázdnom Bratislavskom hrade s hororovým plagátom horiaceho hradu.
Krásna Hôrka tu teda istý čas pre turistov nebude, treba sa s tým zmieriť, no Múzeum Betliar má stále čo ponúknuť. Spravuje aj unikátne mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, ktorému nahráva poloha hneď vedľa cesty. Napriek tomu je problém si ho všimnúť pre neupravené buxusové a orgovánové kríky. Až tragikomicky pôsobí „okienko“ vyrezané do orgovánového živého plota, ktoré umožňuje pani sprievodkyni kontrolu pohybu pred jej zverenou pamiatkou.
Betliar je na tom podobne, park okolo kaštieľa ako keby nemal záhradníka a zarazí aj stav kedysi luxusného šľachtického sídla. Opadané omietky, olúpaná farba na okeniciach, v expozícii hučia vysávače, keďže sa sprevádza celý týždeň. Všetko to pôsobí ubíjajúco a smutno. Interiéry kaštieľa sa od roku 1993 nezmenili, do historických miestností pribudli len gýčové umelé kvety v ešte gýčovejších keramických vázach.
Barbarstvo v zimnej záhrade
Ničené je aj to, čo by malo byť chránené – koberce v jedálni sú upevnené klincami zatlčenými priamo do intarzovaných parkiet, vypreparované zvieratá plesnivejú vo vlhkých prízemných priestoroch, kde sa pod vplyvom vlhka rozpadáva aj cenný historický mobiliár. Jeho premiestnenie by zamestnalo štyri ruky na jednu hodinu, no jeho reštaurovanie už také jednoduché a lacné nebude.
Azda najzarážajúcejší pohľad ponúka zimná záhrada kaštieľa, kde boli v minulosti v suchu vystavené poľovnícke trofeje. Zimná záhrada by podľa brožúry od Tibora Györgya, bývalého riaditeľa múzea a otca terajšej riaditeľky, mala byť súčasťou prehliadkovej trasy. Ale nie je to tak! Dnes je v nej obchod s nevkusnými suvenírmi bez akéhokoľvek súvisu s Betliarom a jeho históriou.
Medzi množstvom nepotrebnej keramiky, handrových bábik a rapkáčikov nemôžu pozornosti ujsť sochárske diela z 18. a 19. storočia. Mramorové sochy evidované ako zbierkové predmety múzea sa tak stali dekoráciou akejsi predajne rozličného tovaru.
Ba dokonca, antikizujúce busty rímskych cisárov zo zbierky grófa Gejzu Andrássyho používajú ako figuríny na zástery či kapsičky! Sochy sú bez prítomnosti zodpovedného zamestnanca, nezabezpečené, voľne postavené v priestore bez kamerového systému.
Toto barbarstvo nemožno označiť inak ako porušovanie § 12 o bezpečnosti zbierkových predmetov zákona č. 206/2009 o múzeách, galériách a o ochrane predmetov kultúrnej hodnoty.
V slovenských múzeách nie je zúfalá len návštevnosť, ale aj to, do akého stavu sa mnohé z nich dostali. Na niektoré problémy upozornil pred časom už Dušan Buran. Chýbajú programy, výstavné aktivity sú takmer nulové, obmieňanie expozícií nepoznajú a informovanosť verejnosti sa začína a končí na hodinách vlastivedy. Vyhováranie sa na nezáujem publika a obľúbená formulka „nie sú peniaze“ dnes už neobstoja.
Výchovná či výskumná činnosť i ochrana zbierok vyplývajú nielen zo zákona, tieto úlohy si stanovujú aj samotné múzeá. Ich napĺňanie však stojí a padá takmer výlučne na pracovníkoch našich múzeí a ich oduševnení.
Július Barczi
Autor je historik umenia. Text bol publikovaný v denníku Sme, zverejňujeme ho so súhlasom autora i redakcie.
Foto: Autor
Súvisiace články:
Július Barczi: O požiari hradu Krásna Hôrka
******************************
V rubrike BlogFórum zverejňujeme názory autorov, ktorí sa chcú s nimi podeliť s našimi čitateľmi. Posielajte nám ich na redakčný email redakcia@inforoznava.sk
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "„Vidiecke“ múzeum – zabudnuté múzeum"