Americký zápisník Rožňavčanky

Tri týždne bola „za oceánom“ v rámci programu International Visitor Leadership, ktorý organizuje United States Department of State. Téma jej programu bola – Nové výzvy zahraničnej politiky USA. Spoločne s ňou tam vycestovalo 18 mladých ľudí z rôznych krajín Európy – novinárov, diplomatov, politikov, odborníkov na zahraničnú a bezpečnostnú politiku. Barbara Túrosová, naša bývalá kolegyňa vo virtuálnej redakcii infoRožňavy, dnes už redaktorka spravodajskej televízie TA 3, a jej americký zápisník.

**************************

28 dní voľna! A aby toho nebolo málo – Washington D.C., New York, Indianapolis, Seattle, Miami !!!

11/3

Hlásenie pre všetkých, ktorí sa o mňa báli: let bol ok, na letisku vo Washingtone sa ma ujal černoch, ktorý tvrdil, že je taxikár. Keď mi odtiahol kufor k svojmu veľkému čiernemu autu s tmavými sklami bez jediného označenia “TAXI”, čakal ho 5-minútový výsluch, počas ktorého mi musel ukázať všetky doklady. Asi by ma tam od nervov aj nechal, ale biznis je biznis, tak prvú pol hodinu oduto premlčal, resp. prerapoval spolu s populárnou washingtonskou hip-hopovou stanicou… . Keď už si povedal, že ma vytrestal dosť, obrátil sa ku mne so slovami: ideš do parádneho hotela, býval tam aj pápež Jozef, keď tu bol na návšteve… . Tak teda dobrú noc priatelia, možno spal pápež Jozef presne v mojej izbe.

11/4

Neprekvapilo ma, že Američania nemajú ani potuchy o tom, kde sa nachádza Slovensko, ale keď vám tvrdia, že máte typické indické, alebo turecké črty, pochopíte, že už netreba nič vysvetľovať. O tom, že majú skvelý zmysel pre humor, svedčí aj fakt, že nad všetkými záchodmi v tomto hoteli visí obrovský obraz Kapitolu… Neviem, či mám za tým hľadať nejaký skrytý zmysel, ale možno by to pomohlo aj nám  Aspoň trošku by sme si uľavili, napríklad pod obrazom NR SR, alebo Úradu vlády…

11/5

Priatelia, ďalší nabitý deň za mnou… Zaujímavé prednášky na tému “Prečo USA nie sú predurčené k poklesu “ , ale aj o tom, čo znamená americký federalizmus. Slávnostný úvodný obed v jednej z najznámejších reštaurácii v D.C. – ak si objednáte kura na taliansky spôsob, donesú vám ho s vyprážanou cibuľou, chipsami a hráškom a ako dezert vám naservírujú cheesecake väčší ako vaša hlava (mňam). Stále mi nikto nevysvetlil význam Kapitolu nad záchodom, dnes nás však čaká redakcia Washington Post a ja verím, že konečne dostanem odpoveď.

11/6

Každý deň zisťujem, aká neskutočne odlišná je americká mentalita. V telke “bežia” reklamy typu – kúp si náš koberec do dvoch izieb v dome a do ostatných ho dostaneš zadarmo… Ročné obdobie nemá absolútne žiadny vplyv na to, čo si ráno vyberiete zo skrine. Na ulici v tomto čase fičia letné šaty, žabky, minisukne, holé nohy, ale aj rukavice, čižmy a čiapky… Politika sa tu skloňuje najmä v súvislosti s postojom k potratom a homosexuálnym manželstvám… . A nie je ničím nezvyčajným, ak na ulici započujete konverzáciu (hoci aj telefonickú), ktorá obsahuje frázu – keďže som gay, tak… A bodka na záver ak chcete, aby sa o vás zaujímal celý Pentagon, zoberte si na prehliadku najväčšej budovy sveta krikľavo ružovú šatku… . Je to skvelý štartovací bod pre desiatky konverzácií.

11/9

Ani posledný deň v D.C. nesklamal… Stojím na ulici s mojimi “spolubojovníkmi” a zrazu ku mne beží postarší pán v obleku – Ooo, vy ste tá známa moderátorka spravodajskej televízie! Môžete mi dať svoju vizitku a podpis?“ Všetci (vrátane mňa) stojíme s otvorenými ústami (práve mi stúpol kredit u mojich “spolubojovníkov”). Pýtam sa ho – Vy tu vo Washingtone poznáte TA3? – Čo je to TA3? – To je slovenská spravodajská televízia, v ktorej pracujem. – Netuším, čo je TA3, myslel som si, že ste tá známa moderátorka správ v Seattli, vyzeráte presne ako ona. (Môj kredit u mojich “spolubojovníkov” klesol na pôvodnú úroveň). Ale pán si vizitku zobral, lebo mám vraj pred sebou veľkú budúcnosť. PS: Američania vážne fičia na farbách. Nebolo to len v ružovej šatke, témou číslo jeden vo výťahu, Starbucks-e, na ulici, v obchode aj na toaletách boli moje červené nohavice. Toľko na dnes, zbohom Washington, čakaj ma New York!

11/11

Ok, nemôžem odísť z New Yorku bez nových lodičiek, čo už! Ale okrem 3 kíl navyše v mojej batožine si so sebou beriem aj úžasné zážitky! Dnes večer dokonalý soulový koncert v malom zapadnutom bare na siedmej avenue. Ľudia sú tu akýsi spontánnejší, neboja sa ukázať, že sa tešia zo života, nezaujíma ich, čo si o nich myslia ostatní, nestarajú sa o to, či sú oblečení podľa poslednej módy, či spĺňajú akési spoločnosťou nastavené kritéria – jednoducho, dokonale si vychutnávajú všetky tie maličkosti, ktoré im život prináša. A to je to, čo si odnášam z NYC. O pár hodín odchádzam do Indianapolisu, teším sa na ďalšiu lekciu. A teším sa aj domov, za vami.

11/12

Indianapolis! Po preľudnenom New Yorku totálna zmena. Naša 19-členná skupina sa rozdelila a ja mám pár dní na objavovanie tohto zaujímavého priemyselného mesta. Privítalo ma snehom a najväčšou hotelovou izbou, akú si dokážete predstaviť! Je asi trikrát väčšia ako byt v Bratislave, mám tu dve obrovské manželské postele, jedáleň, obývačku, tri telky, kuchyňu, šatník a obrovskú kúpeľňu. Ak si budem chcieť ráno zabehať, môžem si dať pár kolečiek po “izbe”. Nechcem ani vedieť, čo si tu teda predstavujú pod pojmom apartmán. Už aj tak sa tu cítim akási opustená. Ako už býva zvykom, aj tento nádherný hotel má svoje ALE! Nie všetko je také veľké, ako by som chcela. Po mojej radosti, že som si konečne mohla oprať svoje veci, prišlo veľké rozčarovanie. Keď som ich vybrala zo sušičky, chvíľu som si myslela, že mi do nej v hotelovej práčovni niekto prihodil detské oblečenie. Pomerne skoro som však pochopila, že to kedysi bývalo moje. Obávam sa, že môj záväzok – už žiadne ďalšie nákupy – je týmto definitívne pasé.

PS: Dnes ma vytiahli na basketbal : Domáci Pasers proti Grizllies (len aby ste vedeli, basketbalisti Indiany Pacers sú posledným tímom v NBA, ktorý v tejto sezóne ešte neprehral.) A rozbalili to aj teraz. V živote som si nemyslela, že ma toto dostane, ale 20-tisícový štadión, tá atmosféra a show okolo toho… . Asi najlepší zážitok za uplynulé dni.

11/13

Vykračovať si ráno po ulici s kávou so Starbucksu, to je také americké. Zaspať na raňajky, to je také moje. Ospravedlňovať sa za chladné počasie, to je také americké. Zabudnúť si rukavice a podceniť teploty vonku, to je také moje. Sťažovať sa na zimu a popritom si na obed objednať “ľad s kolou”, to je také americké. Snažiť sa zohriať a namočiť si počas toho istého obeda polovicu šatky do šálky s kávou, to je také moje…

Druhý deň v Indianapolise je teda za mnou. Zaujímavo zvláštne stretnutia so zaujímavo zvláštnymi ľuďmi, vonku -5 a na obed rebierka s cibuľou, chipsami a makarónmi so syrom (moje volania po zdravej strave už dávno všetci ignorujú – a keďže držíme spolu, akosi nemám na výber). Muži tu majú inú predstavu o tom, aké dlhé majú byť dlhé nohavice a ženy pri odchode z parkoviska prosia o pomoc kohokoľvek, kto ide práve okolo a je mužského pohlavia. Následná navigácia by stála aj za video dokumentáciu. Inak sú to veľmi milí ľudia.

PS: Ak si chcete v USA kúpiť šošovky, potrebujete recept od lekára! Pán v optike vám totiž so zdvihnutým prstom prísne pohrozí, že takéto konanie (rozumej predaj šošoviek bez predpisu) je protizákonné. Ponaučenie, ktoré z toho vyvodila moja ruská parťáčka – v USA si človek skôr kúpi zbraň ako šošovky. V tých obchodoch žiadny recept nepotrebujete

11/14

3 kávy, 3 poháre vína, 5 stretnutí, 20 minút na obed, 1 home hospitality, (návšteva americkej domácnosti), zopár nachodených kilometrov, 6 zamrznutých ľudí a -8 stupňov vonku. Taký bol dnešný deň. Nabitý, ale veľmi zaujímavý. Po mojom skeptickom úvode vo Washingtone, kde nikto nemal ani poňatia o tom, kde sa nachádza Slovensko, prídete do Indianapolisu a zrazu z každej strany počujete – Slovensko nám pomáha v tomto a v tomto… A cítite sa tak fajn. Spomenú vás na stretnutí v Exodus Refugee Immigration, ktoré ročne pomáha desiatkam tisíc utečencov, najmä z Mjanmarska a potom prídete na stretnutie s plukovníkom Národnej gardy, ktorý vám rozpráva o misiách v Iraku, Afganistane a o ich takmer 20-ročnej spolupráci so slovenskou armádou! Zrazu sa cítite tak dôležito, čo je dosť neobvyklé, ak je s vami novinárka z Ruska (ktorej sa všetci pýtajú, prečo Rusko nechce intervenciu v Sýrii) a novinár z Nemecka (od ktorého žiadajú ubezpečenie, že je Merkelová po škandále s odpočúvaním v poriadku a raz to USA odpustí). Mňa sa doteraz v iných mestách pýtali iba to, či máme kráľa, alebo prezidenta, či by sme chceli byť súčasťou Európskej únie a či sme už mali niekoho na Mesiaci…

Dnes mám pred sebou opäť kufre a pár hodín letu do Seattlu! Už teraz však viem, že to bude úžasné, lebo sa tam stretnem s Victoria Veidner It’s gonna be legen… wait for it… dary !

11/15

Seattle je láskou na prvý pohľad. Toto viac ako pol miliónové mesto som si okamžite zamilovala a myslím, že ma tu čaká zopár bezsenných nocí. Privítalo nás, ako inak, dažďom, ale teploty sú tu podstatne znesiteľnejšie ako v Indianapolise. Izba na 18-tom poschodí s výhľadom na mesto ako na dlani, večera v dokonalej reštaurácii, skvelé jedlo aj víno. Toto všetko mi pomohlo veľmi rýchlo zabudnúť na katastrofálny štvorhodinový let, ktorý bol vlastne jednou veľkou turbulenciou a mala som vážne obavy, že budem prvýkrát v živote nútená použiť papierové vrecúško! Ale paradoxne, najväčšie krízy som prekonala vďaka pani, ktorá sedela vedľa mňa a štyri hodiny sa jej nezavreli ústa. Nemala som ani príležitosť uvedomiť si, ako mi je zle. Teším sa na nasledujúce štyri dni! Teším sa na spoznávanie Seattlu!

11/16

Seattle je láskou aj na druhý pohľad. Krásne, ale aj trochu drahé mesto, v ktorom je dovolené takmer všetko. Štát Washington sa stal prvým v USA, ktorý zlegalizoval marihuanu aj manželstvá homosexuálov. Možno preto sme dnes mali stretnutie s editorkou on-line magazínu The Seattle Lesbian. Po tomto stretnutí som ešte viac presvedčená, že naše končiny patria v tejto oblasti k tým najkonzervatívnejším. Ďalšia skvelá prednáška o tom, ako sa predstaviť za 30 sekúnd a zanechať nezabudnuteľný dojem, aj keď pravdu povediac, ak toto aplikujem doma, budú sa na mňa všetci pozerať ako na mimozemšťana. Dnes nám navyše vysvetlili, že upršaný Seattle má svoj “UNIKÁTNY” dážď. Vraj tu len málokedy leje a to, čo padá z hora, vám má skôr pripomínať rozprašovač. Ja mám trošku iný názor, ale ktovie, možno po pár dňoch sa do toho dostanem. Každopádne mesto, v ktorom v roku 1971 otvorili prvú kaviareň Starbucks, ponúka najlepšie Caramel Brulee Latte, aké som doteraz pila.

11/17

Večera v úžasnej talianskej reštaurácii, najlepšia návšteva z Kanady (stretnutie po roku), oslava Miškinej 30-tky, jablková margarita a nízko kalorický cheesecake (to určite!), zatváranie podniku, dlhé rozhovory, babská pyžamová party na izbe, raňajky v Starbuckse (ako inak ), asistencia pri nákupoch (dobre, tak ani ja som neodolala), spoznávanie Seattlu, trajekt na Bainbridge Island, prechádzka po čarovnom malom ostrove, zázvorový čaj v prístave, cesta späť a ďalšia prechádzka nočným Seattlom, večera v bývalom kostole (nikdy viac!), malinové pivo (asi len pre ženy) v malom útulnom podniku neďaleko hotela a veľa veľa smiechu, silných momentov a krásnych fotiek. Dokonale strávený prvý voľný deň v Seattli a hoci padám do postele mŕtva (a už fakt neviem, aké topánky si mám obuť zajtra, aby mi moje nohy nevypovedali službu), už teraz sa neviem dočkať toho, čo všetko prinesie nedeľa. A vďaka týmto skvelým ľuďom okolo mňa bude určite úžasná.

11/20

Och môj bože, M-I-A-M-I! Zdá sa, že bezsenné noci v Seattli neskončili, ale zaliezť do izby a dívať sa na túto krásu len z okna by TU bol určite väčší hriech! Zimné oblečenie ostalo na spodku kufra, prišiel čas na žabky, plavky, lodičky a šaty. Prvá horúca noc v latino clube v prístave za nami, silné mango mojito, štyri hodiny spánku a trošku ťažká hlava. Ale dnešný program je taký voľnejší, medzi stretnutiami a prednáškami máme štyri hodiny voľna a ja rozmýšľam, či ísť objavovať mesto, alebo sa aspoň na chvíľu nechať zlákať bazénmi na streche hotela. Áno, toto určite nebude jeden z tých intelektuálnejších výletov a ÁNO, tentokrát mi to vôbec, ale vôbec nevadí.

11/23

Stále si neviem zvyknúť na to, že kráčam po ulici v žabkách a v tielku a popritom počujem z každej malej kaviarničky či obchodíka vyhrávať vianočné koledy. Všetci sa už vo veľkom pripravujú na Vianoce a ja si užívam svoje malé leto… Dnes však došlo k najhoršiemu. To, čomu som sa celý čas snažila predísť, sa stalo realitou. Po tom, ako som kritickým okom zhodnotila neustále sa zväčšujúci obsah môjho vybavenia, musela som zakúpiť druhý kufor. Po zdvojnásobení baliaceho priestoru teraz riešim otázku, ako ich na letisku presvedčiť, že tie kufre majú iba 23 kíl – mimochodom, aby ste si nemysleli, že som úplná nákupná maniačka, najťažšie z toho všetkého sú knihy. Posledný večer v Miami, priatelia. A zajtra už letím domov!

11/25

23 dní, 8 letov, 5 štátov, 3 ročné obdobia, 3 časové pásma, 5 hotelových izieb, viac ako 40 stretnutí, desiatky vizitiek, 18 parťákov z Európy a pár nových priateľov, stovky zážitkov a viac ako 2000 fotografií… A potom sa všetci čudujú, že som prvý deň v práci totálne dezorientovaná. Ráno som sa môjmu Jankovi dvakrát prihovorila po anglicky a vo výťahu na ceste do práce som kontrolovala, či mám v kabelke kartu od izby. Ale! Tieto tri týždne mi dali viac ako som očakávala – po pracovnej, aj ľudskej stránke. Dali mi inšpiráciu, motiváciu, povzbudenie a odhodlanie. Ukázali mi veci a miesta, ktoré by som asi inak nemala šancu vidieť. A spojili ma s ľuďmi, ktorých by som asi inak nemala šancu spoznať. A za toto všetko ĎAKUJEM!

Barbara Túrosová

Autorka je redaktorkou spravodajskej televízie TA 3

Foto: Archív autorky

Staršie príspevky v rubrike Cestopisy si môžete prečítať kliknutím sem