Poďte sa schladiť do Nórska

V našich cestách po Dánsku pokračujeme, ba dokonca sa vyberieme trajektom do susedného Nórska – pridáte sa?

Oslo

V prístave neďaleko nášho dočasného domova v Kodani denne kotví trajekt do Osla. Neraz sme ho obdivovali z bezprostrednej blízkosti a závideli mu, že ON ide do Osla a my len okolo. Logicky sme sa rozhodli našu cestu do Nórska zjednodušiť si týmto nádherným kolosom, ktorý z Kodane vyráža podvečer a do Osla prichádza ďalší deň o 9:30.

V deň odchodu sme zaparkovali auto v podpalubí a rýchlo uložili batožinu do kajuty, aby sme v okamžiku, keď loď triumfálne vypláva z prístavu, už stáli na bezpečnom mieste v závetrí zadnej paluby. Doteraz sme loď vždy s tichou závisťou pozorovali, ako pompézne odchádza na more, teraz sme sa z výšky 20 metrov pozerali na ľudí vyzerajúcich ako drobné blšky i my.

Presne o piatej trajekt zahúkal a vyplával. Z výšky sme pozorovali dôverne známe miesta na pobreží. Tajné zákutia Kodanského prístavu, ostrov Hven, kde v 16. storočí žil Tycho Brahe, Helsingborg, Kronborg. Do azylu v podpalubí sme sa vrátili až v noci, keď sa Sjæland dávno stratil v diaľke. Kajuta nemala okná, najlepšie v nej bolo len prespať.

Oslo sa nachádza na konci Oslofjordu (starší názov Folden), ktorý od majáka Færder až do prístavu meria viac ako 100 km. Oslofjord je najhustejšie osídlenou oblasťou Nórska, ktorého počet obyvateľov 4, 6 milióna je relatívne porovnateľný so Slovenskom, rozloha krajiny je však až 6,5 x väčšia (324 220 km2 ).

Od skorého rána sme sedeli pri okne v kaviarni a pozorovali brehy i ostrovy, okolo ktorých sme prechádzali. Lindøya, Nakholmen, Bleikøya, Gressholmen a tesne pred Oslom Hovedøya so zrúcaninami stredovekého kláštora. Nádherné zelené kamenné hromádky.

Príchod lode do Osla by pokojne mohli sprevádzať fanfáry. Stojac na palube sme sa rozhliadali po meste, nad ktorým sa dvíhali impozantné vrcholky hôr. Pre nás, dočasne domestikovaných Dánov, to bol veľkolepý zážitok. Prístav je takmer v centre mesta a nám sa postupne, ako v panoptiku, objavovali známe stavby. Na pokyn z reproduktora sme zbehli 6 poschodí do podpalubia a čakali, kým nás obrovské vráta pustia na slobodu, aby sme sa vydali na poznávanie tejto pitoresknej metropoly severu.

Oslo je rozložené okolo fjordu obklopeného horami. Artefakty dokumentujúce osídlenie sú staršie ako 7 tisíc rokov. V ôsmom storočí tu Vikingovia založili osadu, ktorá sa vďaka výhodnej polohe postupne rozrástla na dôležité obchodné centrum severnej Európy. Za jeho zakladateľa Nóri považujú Haralda Hardråda, o čom svedčia písomné zmienky z roku 1047. Oslo sa dynamicky rozvíjalo až do roku 1348, kedy ho zasiahla morová epidémia, správne orgány boli presunuté do Kodane a dielo skazy dokonal požiar v roku 1624. O obnove mesta okolo zachovanej pevnosti Akershus rozhodol dánsky kráľ Christian IV. Napriek tomu, že správne úrady i naďalej sídlili v Kodani, Kristiania, ako sa mesto vtedy volalo, sa stala dôležitým prístavom a centrom obchodu medzi severnou a strednou Európou. V roku 1905 Nórsko vyhlásilo samostatnosť a pôvodnému názvu Oslo sa vrátilo v roku 1925, pri príležitosti 300-tého výročia jeho obnovenia Christianom IV.

 

Akershus

Akershus je dominantou Osla. Čnie sa na skale nad prístavom a pozornosť upúta či prichádzate po mori alebo sa do mesta spúšťate z kopcov. Drieme v ňom kus krásy i dávnej histórie. Pevnosť bola postavená v 14. Storočí Håkonom V. Magnussonom. V roku 1627 ju nechal Christian IV. prestavať na renesančný zámok s mohutnými hradbami, na ktorých sú i dnes rozmiestnené delá z 18.storočia. Z hradieb je výhľad na prístav, v ktorom v lete kotvia výletné lode. Akershus je jednou z najväčších a najstarších kultúrnych pamiatok v Osle a je ponímaný ako národný symbol a historické sídlo kráľovskej a štátnej moci. V minulosti sa tu odohralo veľa dôležitých i dramatických udalostí. V súčasnosti je palác využívaný na reprezentačné účely a na prijatia významných zahraničných návštev. V zámockej kaplnke je pochovaný kráľ Håkon VII. a kráľovná Maud – rodičia súčasného kráľa Haralda V.

V areáli Akershusu sa nachádza niekoľko hodnotných budov starších ako 700 rokov, v ktorých sú inštalované rôzne expozície. V zbrojnici z roku 1860 je Armádne múzeum (Vorsvarsmuseet), ktoré komplexne mapuje nórsku vojenskú históriu od dôb Vikingov, cez stredovek, až do rokov po druhej svetovej vojne. Dokumentuje vývoj vojenských technológií, strategického myslenia a realitu vojny v spojení s ekonomickým a politickým vývojom. Expozícia národného odboja (Norsk Hjemmerfrontmuseum) je zameraná len na históriu II. svetovej vojny.

Centrum Osla je úžasnou spleťou malebných starých uličiek so svojskou atmosférou, nie je rozľahlé, takže si dokonale môžete vychutnať jeho jedinečnosť. Na námestí Eidsvollplads sa nachádza neobaroková budova parlamentu (Stortinget), postavená v rokoch 1856 – 1866, ktorá upúta svojou majestátnosťou.

Z centrálnej rotundy vybiehajú dve krídla, prístupové chodníky sú dokomponované balustrádami a príchodzích z oboch strán vítajú kamenné levy. Na miernom kopci na konci ulice Karl Johans gade sa týči veľkolepá budova kráľovského paláca, od ktorej je nádherný výhľad na celé okolie.

Neďaleko paláca je Národná galéria. V jej zbierkach sa nachádzajú hlavne obrazy nórskych krajinkárov Christiana Dahla a Adolfa Tiedermana, ale i niekoľko nádherných diel flámskych, talianskych, španielskych a nemeckých maliarov i diela francúzskych impresionistov. Na severe má, zrejme vďaka svojej dánskej manželke, výsadné postavenie Paul Gauguin. Dielam nórskeho maliara Edvarda Muncha je i v Národnej galérii venovaný pomerne široký priestor, okrem toho má v Osle i samostatné múzeum.

 

Bygdoy

Druhý deň sme mali v pláne prehliadku Bygdoyu – Ostrova múzeí. Od Snaroye, kde sme bývali, to bolo autom sotva 5 minút, čo sa hneď ráno ukázalo byť obrovskou výhodou. Až v aute som si spomenula, že som zabudla vziať fotoaparát, takže sme došli na ostrov, na prvom kruhovom objazde sme sa otočili, aby som si svoje “tretie oko“ vzala. Nechápem, že pri globálnej automatizácii procesov ešte nik nevymyslel fotoaparát, ktorý by sám naskakoval do vrecka, pribalil si rezervný (nabitý) akumulátor a skontroloval si, či má vloženú pamäťovú kartu.

Na prehliadku Bygdoya sme mali jeden deň. Múzeí je tu niekoľko. Začali sme vo východnom cípe, kde sa vedľa seba nachádzajú expozície Fram a Kon-tiki a ich návštevou sme sa chystali “vehiklom času“ presunúť do detstva, keď sme obaja komplexne nasávali dostupnú literatúru o svojich hrdinoch – o Amundsenovi a Thorovi Hayerdalovi.

Fram

Expozícia Fram je inštalovaná v impozantnej stavbe, ktorá harmonicky zapadá do prírodného prostredia na pobreží ostrova a je len akýmsi prirodzeným zastrešením lode. Trojsťažňový škuner Fram bol postavený v roku 1893 a bol absolútne jedinečným technickým výtvorom lodenice v nórskom Larviku. Na objednávku nórskeho polárneho bádateľa Fridtjofa Nansena ho skonštruoval nórsky staviteľ lodí škótskeho pôvodu Colin Archer, ktorý sa zameriaval na stavbu lodí pre polárne výpravy.

Konštrukčná originalita Framu spočívala v špecifickom oblom tvare trupu, ktorý mal zaistiť, že loď mohla bez poškodenia vmrznúť do ľadu. Vďaka tvaru trupu vystúpila až na vrchol, čím sa minimalizovala plocha, na ktorú pôsobil tlak ľadu. V kombinácii s dubovým drevom bola prakticky nezničiteľná a usadená na ľadovom pancieri, ako súčasť ľadovej kryhy, driftovala. Nansen Fram použil na expedíciu do Arktídy v roku 1893.

Fridtjof Nansen a Roald Amundsen, obaja svetoví velikáni polárnych expedícií, žili v rovnakom čase, i keď Amundsen bol mladší. Jeho detským snom bolo stať sa polárnikom a k jeho odhodlaniu prispeli i Nansenove úspechy. Prvé skúsenosti získal na lodi Belgica pod velením baróna von Gerlacheho. Prvou samostatnou cestou bolo zdolanie viac ako 300 ročnej výzvy moreplavcov – Severozápadnej cesty. O existencii spojenia medzi Európou a Áziou v Severnom ľadovom oceáne sa vedelo už dlho, celú ju však ešte nik nepreplával. Amundsenovi sa to podarilo na lodi Gjøa, ktorá bola vybavená plachtami i motorom. Okrem toho expedícia zhromaždila veľké množstvo vedeckých údajov týkajúcich sa magnetizmu Zeme i o presnej polohe magnetického severného pólu. Veľký význam mali i etnografické pozorovania Inuitov žijúcich v oblasti Severozápadnej cesty.

Cieľom polárnych bádateľov na začiatku 20. storočia bolo dobytie severného pólu. Amundsen si na cestu k pólu od Nansena požičal loď Fram. Prípravy boli v plnom prúde, keď svet obehla správa o jeho dobytí Frederickom Cookom a Robertom Pearym. Amundsen sa kvôli ceste do Arktídy značne zadĺžil, a tak nevidel inú možnosť, než obrátiť pozornosť k druhej nedosiahnutej méte – k južnému pólu, ku ktorému smerovala i výprava Angličana Roberta Falkona Scotta. Z Madeiry Scottovi odoslal telegram, v ktorom ho informoval o svojich plánoch, čím odštartoval dramatické preteky o prvenstvo s tragickým koncom. O oboch výpravách bolo publikovaného množstvo materiálu a natočených bolo i niekoľko filmov, ja sa ich len pokúsim stručne porovnať.

Scott s loďou Terra Nova zakotvil v úžine McMurdo, keďže pokladal za výhodu postupovať cestou, ktorú rok predtým vytýčil jeho krajan Shackleton pri neúspešnej ceste k pólu. Bolo to len ďalšie zlé rozhodnutie, ktorých pri príprave cesty urobil niekoľko. Azda najfatálnejším omylom bol spôsob dopravy na pól, keď zopakoval chybu z prvej výpravy z roku 1902 a použil poníky a neoverené motorové sane. Sane zlyhali takmer na začiatku cesty. Poníky, ktoré okrem iného ťahali i kvantum sena pre vlastnú potrebu a v nízkych teplotách sa im z potu na tele vytváral ľadový pancier, od vyčerpania postupne podochli a náklad museli ťahať samotní polárnici. Scottova výprava sa orientovala i na široký vedecký výskum a priniesla množstvo výsledkov v oblasti meteorológie, glaciológie, geológie, kartografie a embryológie, rozsiahla príprava vedeckej časti expedície však šla na úkor samotnej cesty na pól, čo nakoniec vyústilo do tragického konca štvorice polárnikov, ktorí na pokraji života a psychického vyčerpania 16.januára 1912 síce dobyli južný pól, ale bolo to viac, než mesiac po Nóroch a na spiatočnej ceste zahynuli.

Amundsen cestu do Antarktídy a dobytie pólu naplánoval veľmi dôsledne. Základný tábor vybudoval v Zátoke veľrýb, bližšie k pólu, i keď postupoval neznámym terénom a prekonať museli strmé svahy Pohoria kráľovnej Maud. Na dopravu v zľadovatenom teréne použil osvedčené psie záprahy, spolu 116 zdatných ťahúňov. Psy postupne, tak ako im odchádzali sily, zabíjali a použili ako potravu pre ostatné zvieratá. Na trase k pólu vybudovali 3 tábory so zásobami potravín. Cestu zvládli za necelé dva mesiace, 14.decembra 1911, ako prví ľudia na planéte, dobyli južný pól a do základného tábora sa vrátili už 25.januára 1912.

Zdolaním južného pólu stratil 40 ročný Amundsen poslednú motiváciu v oblasti polárnych objavov a zameral svoju pozornosť na rozvoj letectva a využitie lietadiel na prieskum Arktídy. V roku 1925 podnikol výpravu hydroplánmi N24 a N25, ktorú financoval Američan Lincoln Ellsworth. O rok neskôr, spolu s Ellsworthom a Umbertom Nobilem, podnikol expedíciu vzducholoďou Norge zo Svalbardu cez severný pól na Aljašku, čím opäť zmapovali neznáme územie na mape sveta.

Generál Umberto Nobile, podporovaný vládou Benita Mussoliniho, uskutočnil v roku 1928 so vzducholoďou Italia cestu na Severný pól. Po niekoľkých neúspešných pokusoch sa mu podarilo pristáť, ale pri návrate domov sa dostali do búrky a Italia stroskotala. Časť posádky, vrátane Nobileho, sa zachránila na ľadovej kryhe (jedným zo stroskotancov bol i český fyzik František Běhounek). Do pátrania po stroskotancoch sa zapojil aj Amundsen, ktorého lietadlo sa v Severnom ľadovom oceáne zrútilo a on zahynul. Jeho telo sa nikdy nenašlo, oceán vyplavil len časti lietadla a Nobileho zachránil ruský ľadoborec Krasin.

Epilóg

Frederick Cook sa označil za prvého človeka, ktorý údajne 21. apríla 1908 dobyl severný pól. Tento fakt spochybnil americký novinár Robert Bryce, podľa ktorého v jeho denníku bolo veľa protichodných tvrdení, najzávažnejší je fakt, že Cookova výprava nedisponovala hĺbkomerom, ktorý je jediným spoľahlivým nástrojom pri lokalizovaní severného pólu, ktorý sa nachádza na driftujúcom ľade. Bryceho podporil i Michael Robinson z Hartfordskej univerzity.

V roku 1909 i Robert Peary tvrdil, že dosiahol severný pól, samozrejme ako prvý. Správa spôsobila zmenu v Amundsenovom pláne a vyústila do tragických pretekov medzi dvoma vynikajúcimi mužmi, ktoré sa Scottovi stali osudnými. Bryce na základe záznamov v denníku spochybnil i Pearyho prvenstvo, rýchlosť postupu výpravy bola nezlučiteľná s Pearyho zdravotným stavom – väčšinu prstov na nohách mal odumretých po rozsiahlych omrzlinách.

Tretí Američan – Richard Byrd sa rovnako za prvého označil v roku 1926, keď tvrdil, že pól preletel. Denník, ktorý v roku 1996 sprístupnili v americkom štáte Ohio pre odbornú verejnosť však naznačuje, že ho minul a Byrd, podobne ako jeho krajania, klamal.

V roku 1926 so vzducholoďou Norge nad severným pólom preleteli, a mali to zmerané a zdokumentované, Roald Amundsen, Lincoln Ellsworth a Umbero Nobile. Podľa Roberta Bryce a Michaela Robinsona to bola práve trojica dobrodruhov, ktorým patrí prvenstvo dobytia severného pólu.

Expzícia “Fram“ dokumentuje i ďalšie významné nórske expedície v polárnych oblastiach, na ktorých sa podieľal Fridtjof Nansen a mapovanie Severného ľadového oceánu, ku ktorému prispel kapitán Otto Sverdrup.

Kon-tiki

Múzeum Kon – tiki je venované životu a dielu Thora Heyerdahla, nórskeho zoológa, geografa, etnológa, ekológa, dobrodruha a aktivistu za ľudské práva. Hayerdahl sa narodil v roku 1914 v Larviku. Zúčastnil sa vedeckých expedícií na ostrov Fatu-Hiva v Marquézach, Galapágy, Veľkonočné ostrovy, do Egypta, Mezopotámie, Maledivy, Peru a mnohých ďalších. Počas života získal niekoľko čestných doktorátov od univerzít po celom svete, vysoké štátne vyznamenanie Nórsky kráľovský kríž sv. Olafa. Angažoval sa v OSN a podporoval aktivity za ľudské práva a zbližovanie ľudstva. Zomrel v roku 2002.

Heyerdahl bol zástancom difuzionistických teórií o pôvode civilizácií, ktoré vysvetľujú vznik ľudských civilizácií prienikom (difúziou) ľudí z iného kultúrneho okruhu. Snažil sa dokázať, že mnohé civilizácie vznikli príchodom skupiny ľudí, ktorí priniesli svoje znalosti z inej lokality. Aplikoval to konkrétne na pomeroch Južnej a Strednej Ameriky, kde podľa neho v ranom štádiu histórie kultúrny národ bielych mužov scivilizoval tamojšie primitívne kmene. Táto vyspelá kultúra sa ďalej rozšírila do Tichomoria, postavila sochy na Veľkonočných ostrovoch a pyramídy na Tahiti a Samoi. Heyerdahl predpokladal, že tajomná rasa “bielych bradatých“ mužov mohla prísť cez Atlantik zo Stredomoria alebo Egypta.

Aby vyvrátil tvrdenia oponentov, že staroveké národy nemohli mať dopravné prostriedky na tak náročné presuny, rozhodol sa konštruovať plavidlá podľa dobových opisov a sám znovu uskutočnil tieto plavby.

Prvou expedíciou bola plavba z Peru k ostrovom Polynézie na plti Kon-Tiki (1947) vyrobenej z balzových kmeňov, čím chcel dokázať možnosť osídlenia Polynézie z Južnej Ameriky. Napriek nedôvere sa výprave podarilo za 101 dní prekonať asi 6 800 km a plť dosiahla ostrovy Polynézie. Neskôr ju viackrát zopakovali rôzni cestovatelia, čím dokázali, že v Heyerdahlovom prípade nešlo o náhodu. Druhou expedíciou bola Ra (1969 – 1970), ktorej cieľom bolo dokázať, že egyptské šachorové člny boli schopné dostať sa cez Atlantický oceán a vyvrátiť tvrdenie Papyrusového inštitútu v Egypte, že papyrusová trstina po dvojtýždňovej plavbe zhnije a rozpadne sa. Úspešná bola až výprava Ra II, ktorá za 57 dní prekonala 6 100 km z Maroka na Barbados.

Loď Tigris bola zostrojená podľa starých mezopotámskych opisov a na päťmesačnej plavbe v roku 1978 prekonala trasu od sútoku Eufratu a Tigrisu cez Perzský záliv a Indický oceán, pokračovala do údolia rieky Indus v Pakistane, odtiaľ späť cez Indický oceán do Afriky, kde skončila plavbu v Džibutsku.

Vedecký prínos výprav bol obrovský. Heyerdahl zmapoval oceánske prúdy, popísal morský život, objavil nové druhy živočíchov a opísal zvyky zvierat, ktoré sprevádzali plť.

Odporcovia difuzionizmu tvrdia, že Thor Heyerdahl hlásal nadradenosť jednej rasy nad inou. Heyerdahl však pri expedícii Ra zhromaždil posádku z celého sveta, nazýval ju “sedem mužov siedmich národností“, aby dokázal, že ľudia rozličných národov dokážu spolupracovať aj v ťažkých podmienkach, pri čom rasa či farba kože nezohráva žiadnu rolu. Bol zanieteným podporovateľom OSN a členom viacerých organizácií presadzujúcich medzinárodnú spoluprácu a zbližovanie ľudstva (jeho kniha, Kon-Tiki, bola vydaná najprv v esperante). Papyrusový čln plávajúci po mori v moci živlov považoval za mikrosvet, na ktorom dokázal, že ľudia vedia spolupracovať “v mieri, bez ohľadu na národnosť, náboženstvo, farbu pleti a politické zmýšľanie, pokiaľ vidia, že je nevyhnutné pracovať a bojovať za spoločnú vec.“

Odkaz Thora Heyerdahla

Thor Heyerdahl je cenným argumentom proti tým, ktorí vyhlasujú, že hovoriť o bielych zakladateľoch civilizácií je rasistické a nenávistné a tým maria akúkoľvek diskusiu na túto tému bez predloženia hodnoverných argumentov. Môže tiež poslúžiť ako vzor úcty k pravde, neohraničeného myslenia a idealizmu. Jeho výrok: “Hranice? Nikdy som žiadnu nevidel, ale počul som, že existujú v mysliach väčšiny ľudí.“ je toho jasným dôkazom.

Centrum holokaustu

Pozoruhodnou expozíciou na Bygdoyi je “Centrum pre štúdium holokaustu a náboženských menšín v Nórsku“. Je relatívne novou expozíciou, otvorené bolo 24. augusta 2006 v bývalej rezidencii Vidkuna Abrahama Lauritza Jonssøna Quislinga, známej ako Villa Grande. Vidkun Quisling bol nórsky dôstojník a fašistický politik a slovo “quisling“ sa dodnes používa v mnohých svetových jazykoch ako synonymum pre kolaboranta či vlastizradcu.

Quisling v armáde absolvoval pomerne úspešnú kariéru. Medzi rokmi 1918 -21 bol vojenským atašé v sovietskom Rusku a Fínsku, neskôr pracoval v diplomatických službách pre Spoločnosť národov, v rokoch 1927-29 bol diplomatom v Moskve. V dvadsiatych rokoch spolupracoval s Fridtjofom Nansenom pri riešení hladomoru v Sovietskom Zväze.

V tridsiatych rokoch sa ideologicky priblížil fašizmu. V rokoch 1931 – 33 bol nórskym ministrom obrany, v roku 1933 s Johanom Bernhardom Hjortpom založili, po vzore nemeckej NSDAP, antisemitskú a antidemokratickú stranu Nasjonal Samling (Národné zjednotenie), ktorá vo voľbách v roku 1936 dostala takmer 50 000 hlasov. Po vypuknutí II. svetovej vojny sa zasadzoval za to, aby sa Nórsko stalo nemeckým protektorátom. Počas nemeckej invázie 9. apríla1940 uskutočnil puč a oznámil prevzatie moci, očakávajúc osobnú podporu Hitlera. Hitler však protektorom menoval Nemca Josepfa Terbovena a ten Quislinga ustanovil ministerským predsedom nórskej kolaborantskej vlády, ktorá však plne závisela od Terbovenovych rozhodnutí. Po nemeckej kapitulácii bol Quisling 9.mája 1945 zatknutý a 24.októbra bol popravený. Rozsudok je dodnes v Nórsku považovaný za veľmi sporný. Quislingova manželka Maria Vasiljevna, pôvodom Ruska, žila v Osle až do svojej smrti v roku 1980.

Centrum holokaustu má dve sféry záujmu, prvou je holokaust, druhou náboženské menšiny. Prispieva k výskumu, vzdelávaniu a informačným aktivitám, ktoré môžu ovplyvniť správanie človeka v týchto oblastiach. Je miestom stretnutí ľudí, ktorí sa chcú podieľať na riešení sporov týkajúcich sa všetkých druhov náboženskej, rasovej a etnicky motivovanej represie. Zaoberá sa stavom spoločnosti v oblasti ľudských práv a zločinmi proti ľudskosti od holokaustu až dodnes.

Expzícia múzea podrobne dokumentuje priebeh protižidovských represií v Nórsku počnúc rasovou nerovnosťou, elementárnym antisemitizmom, prenasledovaním Židov spojeným s konfiškáciou majetku a ich deportáciou do táborov smrti mimo Nórska, najmä do Oswienčimu.

Vigelandpark

Vigelandov park sa nachádza v severozápadnej časti mesta, inštalovaných je v ňom 212 bronzových a žulových sôch, ktorých predlohy vytvoril nórsky sochár Gustav Vigeland. Podľa hlinených makiet sochy postupne vyrábali remeselníci.

Dominantou parku je “Plošina monolitov“, ktorej triumfuje svetoznámy totem “Monolit“. Je to 14 metrov vysoký stĺp tvorený spleťou 121 nahých ľudských tiel. Obrovský záujem vyvolala už samotná realizácia monolitu. Začala v roku 1927 osadením žulového bloku z lomu v Haldene a okolo neho postavili drevenú búdu. Na lešení pracovali traja kamenári a ich práca trvala 14 rokov. Monolit bol odovzdaný na Vianoce v roku 1944 a symbolizuje odvekú túžby človeka o transcedenciu každodennosti do nebeských sfér a priblíženie duší k bohu. Postavy sa v snahe o spasenie objímajú navzájom a sú symbolom výnimočnej ľudskej spolupatričnosti.

Munchovo múzeum

Najznámejší nórsky maliar Edvard Munch odkázal svoje celoživotné dielo a zbierku obrazov mestu Oslo. Mestská rada rozhodla vybudovať múzeum, ktoré bolo otvorené v roku 1963 pri príležitosti 100. výročia maliarovho narodenia. Projekt vznikol s finančnou podporou kín v Osle. Zbierky múzea obsahujú aj diela, ktoré darovala Munchova sestra Inger, diela nadobudnuté kúpou i množstvo reprodukcií.

Munchovo múzeum sa nachádza vo východnej časti mesta, neďaleko stanice metra. Samotná budova je modernou architektonickou dominantou, ktorú navrhli architekti Gunnar Fougner a Einar Myklebust.

Holmenkollen

Lyžiarske stredisko Holmenkollen sa nachádza vysoko nad Oslom a jeho dominantou je skokanský mostík, ktorý bol vybudovaný v roku 1914. V priebehu rokov bol prestavovaný viackrát, momentálne prebieha jeho radikálna úprava, aby mohol privítať účastníkov majstrovstiev sveta v roku 2011.

História Holmenkollenu sa začala písať v januári 1892. V roku 1923 bolo v objekte mostíka otvorené lyžiarske múzeum, ktoré sa nachádza v spodnej časti skokanskej veže a je najstarším lyžiarskym múzeom na svete. Hlavnou atrakciou je výstup do veže mostíka a pohľad, ktorý poznáme z televíznych prenosov, ktorý je za bežných okolností prístupný len skokanom. V roku 1952 sa tu konali ZOH.

Alena Golianová, Kodaň