Ostatné dni v Kyjeve boli veľmi plodnými na známosti aj zážitky. Čas tu plynie pomerne rýchlo, vlastne tak, ako sa na veľkomesto patrí.
(A tak som si ani nevšimol, že už sú to dva týždne, od kedy som naposledy niečo napísal). Človek má pocit, že keď sa prechádza po Kyjeve, to mesto nikdy nespí. Ani o polnoci, ani skoro ráno na svitaní. Pripomína to veľké mravenisko, čo sa nikdy ani na chvíľu nezastaví. A v tomto víre sa všetko točí a deje.
Jednou z charakteristík veľkomesta je aj jeho interkulturalita. Čo to z nej som mal možnosť ochutnať (niekedy doslova a do písmena) aj počas môjho doterajšieho pobytu. Prvou zaujímavosťou bolo zúčastniť sa na jednom z troch významných židovských sviatkov – na putovnom sviatku Sukot. Židia počas tohto sviatku jedia v provizórnom príbytku z vetví a lístia, ktorý sa nazýva suka. Pri liturgii sviatku Sukot sa používajú tzv. „štyri druhy“ – citrusový plod etrog, palmová, myrtová a vŕbová ratolesť, ktoré symbolizujú ukončenie poľnohospodárskeho roka.
Teraz to bolo ale len symbolické, nakoľko plod etrog stojí na Ukrajine asi sto dolárov. Tento fakt ale nikomu neubral na nálade a Židia len potvrdili, že svoju vieru prežívajú naplno. Ich piesne sú plné radosti, ich tváre plné nadšenia, keď oslavujú svoje sviatky. Samozrejme, že nechýbala hostina a fotky v suke – veď byť na Sukote a neodfotiť sa v suke, je ako byť v Paríži a neodfotiť sa pri Eiffelovke. A tak sme sa fotili, spievali, diskutovali a bavili sa.
Ďalšia hostina sa konala o nejaký ten týždeň neskôr na štadióne Spartaka. Predzvesťou tejto akcie bola večera na lodi, na ktorú sme sa rozhodli so spolužiačkami ísť. Ceny boli primerané lokácii, ale na rozdiel od Slovenska, primeraná bola aj kvalita obsluhy. Čašník čakal pri stole hádam aj 5 minút, kým sa Slováci vysomária z tých špecialít a myslím, že by tam pokojne čakal aj ďalších desať. Každé jedlo bolo pripravené a naservírované úžasne a bolo cítiť, že aj keď sme na východe, tak pravé západné „Náš zákazník- náš pán“ tu platí na sto percent.
Vrcholom večera bolo pivo grátis ako predzvesť blížiaceho sa nemeckého Oktoberfestu. A keďže Ukrajinci zrejme nechceli zostať pozadu, zorganizovali si vlastný Oktoberfest. Vstupné nebolo práve najlacnejšie, ale povedzme si na rovinu, ktorý chlap by sa aspoň raz nechcel zúčastniť tejto akcie? Keď už nie v Mníchove, tak aspoň v Kyjeve. A tak som nahovoril aj spolužiačky a myslím, že nikto z nás neľutoval. Klasické litráky, pečené klobásy, nemecké kroje, v pozadí nemecké ľudovky… perfektná atmosféra. Ako to tak už býva na takýchto akciách, nikto nemá problém dať sa s kýmkoľvek do reči a tak sme večer zakončili, ako inak, družnou debatou o ukrajinskej politike s našimi spolusediacimi.
Ďalšia hostina mala prívlastok „japonská“. Nieže by sa to na Slovensku nedalo, ale akosi ešte nebola príležitosť ochutnať suši. A keď som sa dozvedel o podniku, kde máte druhú porciu zadarmo, neváhal som ani na chvíľu. Objednal som si, ani neviem ako sa to volalo, ešteže so mnou bola kamoška Inna, ktorá mi povysvetľovala, ako to tu „chodí“, a na oplátku sa potom dobre bavila na tom, ako som bojoval s paličkami. Nikdy by som si nemyslel, že surová ryba môže chutiť tak dobre. S týmto tvrdením sa ale rozhodne nemôžu stotožniť niektoré moje spolužiačky, ktoré suši ochutnali asi prvý a poslednýkrát.
Aby ste ale zažili závan inej kultúry, rozhodne nemusíte chodiť do suši-barov alebo na festivaly. Stačí, keď sa ráno vyberiete do školy a miestami máte pocit, že ste v čínskej štvrti. To však len študenti najľudnatejšej krajiny sveta z vedľajšieho internátu idú do školy. V metre zas indickí menedžeri vo frajerských sakách, pripravení robiť biznis a uzatvárať obchody. V piatok večer v Marínskom parku stretnete mladých cvičiť jogu alebo niečo na ten štýl. Amerických turistov tu na moje prekvapenie veľa nie je, ale ak tu nejakí sú, tak ich určite neprehliadnete. Každopádne je príjemné počuť angličtinu aj tu na východe. I keď je to svetový jazyk, tu na Ukrajine s ním veru nepochodíte.
Minule som mal problém so svojou bankomatovou kartou – neviem prečo, ale nemohol som si vybrať peniaze. Zašiel som za slečnou za prepážkou a po anglicky som sa jej snažil vysvetliť svoj problém. Ten výraz zúfalstva v jej tvári si zapamätám asi do konca života, tak som prepol do ukrajinčiny. Grimasa z jej tváre zmizla a s úsmevom mi poradila, aby som skúsil zavolať na číslo, ktoré mám na karte. Urobil som tak, ale už po pár desiatkach sekúnd som pochopil, že to nikam nepovedie. Samozrejme, že tento „hovor“ ma vyšiel asi na 4 eurá. Nech žijú slovenské banky a ich „nespoplatnené služby zákazníkom“.
A tak v celom tomto zhluku interkulturality sa zrazu zjavila slovenčina. Akousi zhodou náhod som sa nakontaktoval na ukrajinského kňaza, ktorý osem rokov pôsobil na Slovensku a podľa jeho slov vie hádam lepšie po slovensky ako po ukrajinsky. Stretol som sa s ním, pozhovárali sme sa, vyspovedal som sa a vrhol sa naspäť do kyjevského kultúrneho kolotoča. A to doslova, keďže asi po 500 metroch ma zastavil stúpenec hinduizmu, snažil sa mi predať akúsi knihu, ktorá mi zmení život a presvedčiť ma o reinkarnácii. Že dokonca, ak budem dobrý študent, môžem ísť aj do Indie. Bolo zaujímavé pokecať si s ním, no naozaj nič pre mňa.
A tak som sa pobral za svojim. Za kultúrou, známosťami a ….. Ale o tom už nabudúce.
Text a foto pre Inforoznava.sk: Slavo Gál, Kyjev
Súvisiace články:
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Zápisky z Kyjeva 4"