E. Kušnierová, J. Barczi: Bebekovci, zabudnutí veľmoži

Pred 460 rokmi sa na území historického Gemera odohrala udalosť, ktorú môžeme považovať za významný medzník v jeho dejinách. Turci, ktorí už od osudnej moháčskej bitky okupovali južné územia Uhorska, sa posunuli vyššie na sever a obsadili jednu z najvýznamnejších pevností protitureckej obrany – hrad Fiľakovo, v tom čase majetok významného gemerského veľmoža Františka Bebeka.

Začalo sa dlhé, skoro 130-ročné obdobie tureckej nadvlády nad dnešným územím južného Slovenska, ktorá mala aj pre Gemer zničujúce následky.

V stredovekých a rano-novovekých dejinách Uhorska je skutočne málo takých rodov, ktoré by pôsobili tak výrazne viac než tri storočia. História rodu Bebekovcov siaha hlboko do raného stredoveku; v gemerskej histórii vystupujú až od roku 1243 (v archívnych prameňoch a zachovaných artefaktoch sa vyskytujú aj ako Bubekovci; my sme sa rozhodli používať tvar Bebekovci, ktorý je na území Gemera zaužívaný).

V Rožňave a blízkom okolí sú samozrejme populárnejší Andrássyovci, ktorých betliarsky kaštieľ je skutočnou perlou Gemera. Vieme o nich skoro všetko. O Bebekovcoch, ktorí 324 rokov výrazne ovplyvňovali politický i kultúrny život Uhorska, vieme toho žalostne málo.

Jedna z legiend, viažucich sa k nášmu regiónu, hovorí, že tadiaľto utekal v roku 1241 pred Tatármi po prehratej bitke na rieke Slanej kráľ Béla IV. Pri úteku ho sprevádzali a pomohli mu dostať sa do bezpečia bratia Filip a Detrich (Detre) Szár z rodu Ákošovcov. Za to ich kráľ odmenil rozsiahlymi územiami v správe hradu Gemer. V darovacej listine, datovanej rokom 1243, prvýkrát vystupujú pod novým menom Bebekovci.

Začiatkom 14. storočia došlo k deľbe rodového majetku a následne aj rodu na dve vetvy: plešivskú, ktorej zakladateľom bol Dominik Bebek, a ktorá toto priezvisko niesla naďalej, a štítnickú, s pridelenými majetkami v Štítniku, ktoré pripadli jeho bratovi Ladislavovi, zakladateľovi štítnickej vetvy Csetnekyovcov (podľa maďarského názvu Štítnika – Csetnek).

Bebekovci i Csetnekyovci sa vyvíjali nezávisle od seba a obe vetvy dali uhorským dejinám veľké osobnosti. Najznámejší z Csetnekyovcov, Ladislav IV., sa stal dokonca nitrianskym biskupom, neskôr aj kancelárom kaplnky kráľovnej, a zúčastnil sa aj na koncile v Kostnici (1414 – 1418). Je považovaný za donátora vzácnych štítnických stredovekých fresiek.

V roku 1371 založili Ladislav (zvaný Remete, z maď.: pustovník) a Juraj Bebekovci na svojom panstve v Gombaseku paulínsky kláštor, ktorého skromné ruiny sa zachovali podnes.

Členovia rodu Bebek zastávali funkcie županov, hradných kapitánov i cirkevné hodnosti v rôznych častiach Uhorska. V rokoch 1379 – 1382 sa Imrich I. stal dalmátskym a chorvátskym bánom, neskôr miestodržiteľom Lodomérie a Galície a napokon mu udelili titul sedmohradského vajdu.

I ďalší Bebekovci získali významné pozície, no nás budú zaujímať predovšetkým dvaja poslední: František III. a jeho syn Juraj.

S menom Františka Bebeka sa spája rozsiahla prestavba stredovekého hradu Krásna Hôrka a hradu Fiľakovo, ktoré vyženil, na moderné renesančné pevnosti (okolo roku 1540). Hrady vtedy získali nové vence opevnenia pôdorysu nepravidelného trojuholníka s tromi mohutnými nárožnými baštami.

Výskum Dobroslavy Menclovej začiatkom 50. rokov 20. storočia poukázal na súvislosti s opevnením Jágerského (Eger, Maďarsko) hradu a jeho projektantom Talianom Alessandrom da Vedanom. Možno vďaka tejto prestavbe sa práve Krásna Hôrka, ktorá nebola nikdy v moci Turkov, zachovala a nebola zničená cisárskym vojskom tak, ako väčšina bebekovských pevností po bitke pri Rožňave.

K obdobiu krátko po rozsiahlej prestavbe Krásnej Hôrky sa viažu povesti o krutosti a dvojtvárnej politike hradného pána Františka Bebeka a jeho brata, gemerského župana Imricha. V literatúre sa označujú ako „lúpežní rytieri“, ktorí zhadzovali zvony z veží kostolov a odlievali z nich delá.

Katolícka cirkev, v tej dobe ohrozovaná reformačným hnutím, prijala takéto vyčíňanie s pohoršením. V snahe získať ju na svoju stranu František Bebek neváhal zajať vtedy v Rožňave pôsobiaceho anabaptistického kazateľa Andreasa Fischera, ktorému ešte v roku 1533 zabezpečoval ochranu, a dal ho zhodiť z najvyššej veže Krásnej Hôrky. Túto udalosť, ktorá sa mala odohrať v roku 1540, poznáme výlučne z ústneho podania, žiadne archívne dokumenty sa o nej nezmieňujú.

Na hrade vraj Bebekovci zriadili tajnú mincovňu, kde spolu s Matúšom Bašom z Čoltova, vtedajším samozvaným pánom Muránskeho hradu, razili falošné mince. Bašo bol za túto činnosť popravený.

Kráľovskú trestnú výpravu, poverenú chytením Bašu, veľmi šikovne a chytrácky predbehol František Bebek, bývalý Bašov spojenec, v snahe získať si kráľa na svoju stranu, ako je to zaznamenané v slávnej Písni o zámku Muránském (1549):

„Ještě lid královský pod Muránem nebyl

a již Ferenc Bebek s svými jest tam byl;

dva gantnáre pod ním udělal,

harcování s Bazaldem každý den míval.“

História bitky pri Rožňave

V roku 1526 utrpelo uhorské vojsko zdrvujúcu porážku tureckou armádou pri Moháči (Mohács, Maďarsko). Bitka, ktorá sa stala historickým i kultúrnym medzníkom, znamenala stratu nielen desiatok tisíc vojakov, ale aj stratu panovníka – mladého Ľudovíta II. Jagellovského. Po jeho smrti, podľa dohody medzi Vladislavom Jagellovským a Maximiliánom Habsburským, zasadol na uhorský trón Ferdinand I. Habsburg.

Nárok na korunu si však robil aj sedmohradský vojvoda Ján Zápoľský, ktorého podporovala aj časť uhorskej šľachty, okrem iných aj Bebekovci. Po smrti Jána Zápoľského v roku 1540 a po zdanlivom ukončení urputných bojov o nástupnícke právo (Ján Zápoľský mal syna Jána Žigmunda, ktorý pokračoval v jeho snažení) sa z Bebekovcov (Františka a jeho syna Juraja) opäť stali prívrženci Habsburga.

V dôsledku moháčskej porážky sa krajina rozdelila na tri časti: východné Sedmohradsko, na časť ovládanú tureckým pašalíkom a na severozápadnú Habsburskú monarchiu.

Územie Slovenska patrilo Habsburgovcom, no Turci sa neustále snažili dostať bližšie k banským mestám. V roku 1554 obsadili Bebekovcom patriaci fiľakovský hrad. Keďže tak urobili pravdepodobne s vedomím (tichým súhlasom) samotného cisára, František Bebek rozhorčený a urazený takýmto podlým činom, vrátil sa pod Zápoľského zástavy. Proti Ferdinandovi začal burcovať gemerskú a novohradskú šľachtu a drancovať majetky jeho stúpencov.

Týchto Bebekovo vyčíňanie natoľko pobúrilo, že ho spolu so synom Jurajom v roku 1556 predvolali na krajinský snem. Bebekovci však toto „pozvanie“ ignorovali a preto boli snemom odsúdení na vyhnanstvo a konfiškáciu majetku. Vykonaním rozsudku boli poverení Marcell Dietrich a Wolfgang Puchheim, ktorých na ceste na Krásnu Hôrku sprevádzalo 8000 pešiakov, 600 jazdcov ťažkoodencov a 600 husárov. Ani Bebek však nezaháľal a za pomoci Turkov sa mu podarilo zostaviť takmer štyritisícové vojsko.

Bebek sa obával zničenia hradu, preto ho so svojimi oddielmi opustil a na nič netušiacich cisárskych vojakov zaútočil zavčas rána 8. septembra 1556 medzi Rožňavou a Krásnou Hôrkou. Podľa romantickej historickej literatúry z prelomu 19. a 20. storočia sa v bojoch vyznamenali najmä Turci, ktorí „sa stali krvilačnými a ich útoky na rakúske vojská silneli“ (Balázs 1928). Puchheim a Dietrich boli napokon prinútení zatrúbiť na ústup.

Ich vojsko bolo už tesne pri Rožňave, keď Bebek vydal rozkaz na prenasledovanie nepriateľa cez údolie Slanej až po Dobšinú. Táto udalosť je zaznamenaná v kronike evanjelickej cirkvi v Štítniku týmto zápisom:

„Roku Pane 1556 Welikomožni Pan Bebek Ferenc a jeho syn Bebek Gyorgy mnoho Nemcuw zbili u Mestečka Rožnavi, wšak sauce od Turkuw spomoženi, kterižto Turci na tristo Nemcuw wzali sau tedaž do wezeni.“

Na Krásnu Hôrku si Bebekovci odvliekli 300 zajatcov, 18 mažiarov, delá i výzbroj cisárskych vojakov. Delá sa zachovali dodnes. Sú vzácnou pamiatkou na krátkotrvajúcu alianciu Turkov a Františka Bebeka v bitke pri Rožňave.

Tento zrejme ešte v roku svojho víťazstva nad cisárskym vojskom odišiel do Sedmohradska za účelom zmocnenia sa titulu sedmohradského vojvodu. Kráľovná Izabela, matka neplnoletého Jána Žigmunda, však proti nemu vystúpila a v roku 1558 dala Františka Bebeka zavraždiť.

Jeho syn Juraj spolu so manželkou Žofiou Patócsiovou boli horlivými vyznavačmi novej, Lutherom hlásanej viery. Ešte v roku 1555 ich vojaci, prezlečení za Turkov, napadli gombasecký kláštor, vyplienili ho a mníchov vyhnali. Juraj Bebek ho následne premenil na pevnosť, ktorú cisársky generál Lazar Schwendi v roku 1566 úplne zrovnal so zemou.

Po tejto porážke sa Juraj Bebek vrátil pod Ferdinandove zástavy, postavil sa do otvoreného boja proti Turkom a následne dostal do užívania dedičný majetok, hrad Krásnu Hôrku. V roku 1560 bol však zajatý tureckým begom Hasanom a v Konstantinopole strávil päť rokov. Slobodu získal až po zákroku sedmohradského kniežaťa Jána Žigmunda.

Z vďaky za tento čin prijal funkciu veliteľa sedmohradských vojsk. Keď si však uvedomil vojenskú prevahu Habsburgovcov, veliteľské miesto zložil. Jeho vyjednávanie s Viedňou ale nebolo úspešné. Habsburgovci neverili v možnosť jeho „druhého návratu“ a neboli ochotní vrátiť mu majetky. Krásnu Hôrku obsadil generál Lazar Schwendi.

Obsadzovanie bebekovských hradov cisárskymi prívržencami sa stalo námetom pre litografiu F. Kollärtza z roku 1867, zachovanú v zbierkach Múzea v Betliari, na ktorej Jurajova manželka triumfálne opúšťa hrad Sádec (Szádvár, Maďarsko), a po dlhom odolávaní ho odovzdáva do rúk Schwendiho, ktorý jej vzdáva úctu.

Juraj Bebek, otec štyroch dcér, zomrel v roku 1567 ako posledný mužský potomok svojho rodu. Ním vymrel slávny rod Bebekovcov. Krásnu Hôrku onedlho získali Habsburgovcom oddaní Andrássyovci.

Edita Kušnierová, Július Barczi

Foto: Edita Kušnierová, Jozef Peniaško, titulná fotka Peter Koreň – Plešivec, rodový kostol Bebekovcov, rekonštruované gotické okná presbytéria.

SÚVISIACE ČLÁNKY:

História hradu Krásna Hôrka

Fresky nesmiernej hodnoty