V obci Betliar, na priečelí budovy obecného úradu, je umiestnená pamätná tabuľa významnému rodákovi, slávnemu husľovému virtuózovi Jurajovi Kazamekovi. Dnes už málokto pozná toto meno, v prvej polovici 20. storočia ho však poznala celá Európa, ba aj Amerika.
Na mieste rodného domu Juraja Kazameka stojí dnes budova penziónu Barónka, niekdajší dom podnikateľa Aloisa Šébla, na poschodí ktorého bola kedysi sála na kultúrne podujatia. Práve tam sa 26. augusta 1934 uskutočnil koncert usporiadaný miestnym odborom Matice slovenskej, ktorý Juraj Kazamek venoval svojim rodákom.
Repertoár pozostával z ôsmich skladieb rozličných autorov, medzi ktorými nechýbali také mená ako Paganini, Smetana a Beethoven. Koncert mal veľký úspech a mimoriadne pochvalne sa o ňom vyjadril aj regionálny týždenník Šafárikov kraj, ktorý viackrát informoval aj o niekoľkotýždňovom pobyte Kazameka v rodnej obci.
Z tohto zdroja sa dozvedáme aj o ďalších dvoch koncertoch, na ktorých Juraj Kazamek predviedol svoje umenie: 9. septembra to bol koncert v sále papierne v Slavošovciach a 16. septembra vo veľkej sále radnice v Rožňave. Ako sa píše v novinových správach, všade to bol obrovský úspech a nadšenie vďačného publika, ktoré ocenilo nielen umenie sólistu, ale aj klavírny sprievod v podaní vynikajúcej klaviristky pani Šarloty Šikúrovej z Rožňavy, ktorá Kazameka sprevádzala na všetkých domácich koncertoch.
Tento príspevok vznikol vlastne vďaka zachovaným fotografiám, ktoré dokumentujú túto umeleckú spoluprácu. Ako spomienku na svoju starú mamu ich uchováva dlhé roky Gabriel Šikúr z Rožňavy, ktorý nám ich láskavo zapožičal. V prílohe ich predstavujeme aj našim čitateľom.
Vzácne fotografie exkluzívne u nás
Na spoločnej fotografii sedí Juraj Kazamek obklopený členmi rodiny pani Šikúrovej – vedľa nej stojí manžel a sestra (manželka známeho rožňavského lekára ruského pôvodu Maximova), je tam aj ďalšia príbuzná s dcérkou a stojaci chlapec je syn pani Šikúrovej, otec pána Gabriela, ktorý nám poskytol fotografie.
Na ďalšej fotografii je Juraj Kazamek v spoločnosti neznámeho bradatého pána, pravdepodobne niektorého kolegu z konzervatória v Koblenzi. Na rube fotografie je toto venovanie: „Na milú spomienku milostivej panej Charlotte Šikurovej s úplou úctou Juraj Kazamek v Rožňave 17. augusta 1934“.
Ďalšie venovanie napísal na čelnú stranu bulletinu s jeho životopisom v angličtine: „Na milú spomienku spoločného muzikovania milej panej Charlotte Šikurovej v Rožňave 18.augusta 1934. Juraj Kazamek“.
Obidve tieto venovania sa viažu k ďalšej fotografii, ktorá zachytáva spoločné cvičenie obidvoch umelcov pri klavíri, pravdepodobne v byte pani Šikúrovej, kde sa pripravovali na tri spoločné koncerty.
Aj notový záznam s venovaním: „Šarike Šikurovej do pamätníka. Valse Lento od Juraja Kazameka. Koblenz 24. aprila 1940“, ktorý poslal už po návrate do Nemecka, svedčí o jeho veľkej vďake za spoluprácu. O tom, ako vysoko si cenil klavírnu hru pani Šikúrovej, svedčí aj jeho pozvanie na spoločné koncertovanie do USA, ktoré však neprijala.
Napriek tomu jej ako spomienku na svoj tamojší koncert z roku 1947 poslal bulletin so svojou fotografiou a programom. Z januára 1949 je list, s ktorým Kazamek z New Yorku posiela pani Šikúrovej nejaké listiny (asi odporúčania), na základe ktorých by si mohla vybaviť povolenie na vyučovanie klavírnej hry.
Súčasne sa jej ospravedlňuje za meškanie kvôli jeho dlhotrvajúcej chorobe a dáva pozdravovať jej rodinu, manžela, sestry a „ …môj milý rodný Betliar“. Podpisuje sa „ v hlbokej úcte Váš Juraj Kazamek“.
Z knihy amatérskeho historika
Spomienka na tohto vynikajúceho umelca na dlhé desaťročia upadla do zabudnutia. Vzkriesil ju až v roku 1991 ďalší betliarsky rodák, amatérsky historik Ján Schlosár, ktorý zhromaždil všetky dostupné údaje o umelcovi do brožúrky s názvom Z baníka virtuóz Juraj Kazamek z Betliara (1882 -1956), ktorú v roku 1992 vydal Obecný úrad v Betliari pri príležitosti 110 výročia jeho narodenia.
Vyberáme z nej najdôležitejšie údaje zo života slávneho rodáka, aby sme túto osobnosť aspoň trochu priblížili našim čitateľom (brožúrka je dostupná v rožňavskej knižnici; je to mimoriadne zaujímavé čítanie, ktoré odporúčam každému milovníkovi hudby).
Juraj Kazamek sa narodil 28. februára 1882 v Betliari v rodine chudobného kováča. Ako deväťročný odchádza z rodnej obce s rodičmi do Pittsburgu v USA, kde pracuje s otcom v uhoľnej bani, aby pomohol rodičom vychovať troch mladších súrodencov.
Vo voľnom čase sa venoval hre na husliach pod vedením miestnych učiteľov. Túto záľubu si priniesol ešte z domova, kde už ako dieťa dostal šťastnou náhodou prvé husličky.
Po piatich rokoch práce v bani sa začína venovať výlučne hudbe a vystupuje s baníckou kapelou v Johnstowne v Pensylvánii, kam sa rodina presťahovala. V roku 1900 sa oženil s dcérou svojho učiteľa Johna Millera a o rok nato začína študovať na Národnom konzervatóriu v New Yorku husľovú hru a hudobnú teóriu.
Po deviatich rokoch štúdia zostáva v New Yorku, kde pôsobí medzi krajanmi a usporadúva koncerty. V ďalších rokoch absolvuje koncerty v USA, Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne i Prahe.
Počas 1. svetovej vojny dobrovoľne vstupuje do americkej armády v Európe, slúži vo Francúzsku a na Rýne. Je huslistom v 100-člennom orchestri americkej armády, neskôr jeho dirigentom.
Po vojne sa nevracia k rodine do USA, opúšťa ju a natrvalo sa usadzuje v Koblenzi v Nemecku, kde zakladá novú osemdesiatčlennú kapelu, s ktorou koncertuje po celej Európe, v roku 1921 i v Bratislave.
Počas krátkeho pobytu a koncertovania vo Francúzsku študuje dirigovanie, inštrumentáciu a harmóniu u tamojších významných profesorov. V roku 1923 vystupuje z armády a absolvuje umelecké turné po Francúzsku, Švajčiarsku a Nemecku, počas ktorého sa opäť zdokonaľuje v husľovej hre u svojich bývalých profesorov.
Svoje štúdiá končí u slávneho českého profesora Otakara Ševčíka v Písku. V roku 1926 sa prvýkrát vracia do vlasti a koncertuje na rôznych miestach Slovenska; dokonca je hosťom prezidenta Masaryka v Topoľčiankach.
V tom čase sa viac venuje aj komponovaniu, a to hlavne na motívy slovenských ľudových piesní. V roku 1929 opäť koncertuje v Bratislave a v roku 1932 hrá s veľkým úspechom v Berlíne Mendelssohnov husľový koncert, čím sa splnila jeho túžba z detských rokov.
O dva roky nato koncertuje v bratislavskom rozhlase a rodnom Gemeri, kam sa túžil raz vrátiť, čo sa mu ale nepodarilo. Ako profesor hudby a koncertný majster v Koblenzi bol počas druhej svetovej vojny prenasledovaný nacistami a dostal sa do koncentračného tábora, odkiaľ ho oslobodila americká armáda.
Tieto útrapy podlomili jeho zdravie a mali neblahý vplyv aj na jeho telesnú schránku (je o ňom známe, že bol vegetarián), takže už po vojne nemal dostatok síl, aby sa vrátil do rodiska. Zomrel v Koblenzi 26. júla 1956, kde je aj pochovaný.
16. 9. 1934 – 16. 9. 2014
V tomto krátkom resumé z brožúry Jána Schlosára sme nemali dostatok miesta, aby sme citovali v nej uverejnené správy z tlače o koncertoch konaných v roku 1934 v Gemeri. Na ilustráciu prikladáme aspoň fotografie strojom písaných programov z koncertov v Betliari a Rožňave, kde sú uvedené aj mená sprievodných klaviristiek Šarloty Šikúrovej a debutantky Lenky Márkušovej.
Na pani Šikúrovú mám aj osobnú spomienku. Spája sa hodinami baletu, ktoré som navštevovala ako žiačka základnej školy. Naše tanečné cvičenia a následné vystúpenia sprevádzala na klavíri vždy pani Šarlota už ako dôchodkyňa.
Vlastne vďaka jej brilantnej klavírnej hre som si už v detstve zapamätala mnohé významné klavírne skladby a vybudovala vzťah k vážnej hudbe.
A čo sa týka Juraja Kazameka, jeho meno poznám tiež od detstva. Často ho spomínal môj otec, ktorý sa už ako mladý chlapec učil hrať na husliach. Počas pobytu Juraja Kazameka v Betliari slávny umelec vyhovel jeho prosbe a ako hudobný pedagóg mu ochotne venoval niekoľko hodín.
16. septembra tohto roku uplynie presne 80 rokov od koncertu Juraja Kazameka v Rožňave. A vďaka zachovaným fotografiám si pri tomto výročí pripomíname aj umenie nadanej rožňavskej klaviristky Šarloty Šikúrovej, ktorú s týmto umelcom spájala nielen hudba, ale podľa zachovanej korešpondencie aj osobné priateľstvo.
Je potešiteľné, že tradícia výchovy nadaných klaviristov je v Rožňave stále na vysokej úrovni vďaka hudobným pedagógom tunajšej základnej umeleckej školy. Bol by to hold umeniu ich bývalej kolegyne klaviristky a betliarskeho husľového virtuóza, keby raz mohla táto škola pripraviť koncert na ich počesť. Možno aj s rovnakým repertoárom, aký bol prednesený 16.septembra 1934 v Rožňave.
Edita Kušnierová
Autorka je historička umenia
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Jedno malé výročie"