NON VIDERI SED ESSE! Dionýz a Františka Andrássyovci V.

Vita Fumus

26. októbra 1904 odprevádzal Dionýz svoju manželku na poslednej ceste z rožňavskej železničnej stanice do krásnohorského mauzólea. Bolo sychravé jesenné počasie a gróf kráčal za kočom s rakvou svojej Františky bez dáždnika, so sklonenou hlavou. Po veľkolepom obrade, ktorý celebroval arcibiskup Bubics, vniesli grófkinu truhlu do krypty, dnu ju sprevádzal už len Dionýz. Františku prežil o jedenásť rokov.

Boli to roky hľadania, neustáleho spomínania, no predovšetkým konca jednej etapy našich dejín i dejín monockej vetvy rodu Andrássy. Celý grófov život sa točil okolo vedome- či nevedome budovaného kultu jeho zosnulej manželky. Okrem honosného mauzólea, to bolo aj pietne múzeum na hrade Krásna Hôrka, ktoré malo pripomínať tú najcnostnejšiu ženu. V štyroch miestnostiach stredovekého hradu Andrássyovcov zhromaždil gróf všetko to, „čoho sa jej ruka dotkla a na čom spočinul jej pohľad.“

Vo Františkinom múzeu preto nájdeme drobnosti, ako je napríklad zátka zo šampanského z prvej manželskej večere, lístky na svetovú výstavu, rôzne suveníry z ciest, grófkinu peňaženku, jej šaty, topánky i pohárik, z ktorého krátko pred smrťou naposledy pila.

Múzeum i s pôvodnými vitrínami z roku 1903 a tlačou vydanými inventármi je skutočne ojedinelým na našom území. Bohužiaľ v 50-tych a 60-tych rokoch 20. storočia bolo reinštalované a väčšina jeho exponátov bola umiestnená do depozitov, či jednoducho zničená.

Medzi mnohými, dnes vo Františkinom múzeu nevystavenými predmetmi, boli aj doklady dobročinnosti grófskeho páru, ktorá po grófkinej smrti zintenzívnela. Dionýz zakladal sirotince, nadácie, múzeá i nemocnice pod menom svojej nebohej ženy. V Rožňave a vo Viedni prispel nemalými čiastkami na jej mramorové pomníky. V Krásnohorskom Podhradí jej zasa dal postaviť obelisk z čierneho granitu v parčíku, ktorý nesie jej meno.

Dionýz však okrem „posadnutosti“ spomienkami na svoju manželku hľadal útočisko pred okolitým nechápavým svetom i v umení. Okrem toho, že sám bol výtvarne činný, umenie – obrazy, predovšetkým zbieral. Jeho nemalá zbierka diel, prevažne súdobých umelcov, bola známa v celom Uhorsku. I keď úroveň obrazov mnohokrát neprekročila hranice akademizmu, zbierka nám dáva obraz o grófovom vnútornom svete. Nepodliehal konvenciám, neprahol po starých majstroch talianskej renesancie či impresionistoch, zbieral to, čo sa mu páčilo, to čo potešilo jeho dušu. Netúžil po obdive, nerád sa ukazoval na verejnosti.

Pravdepodobne aj výstavba unikátnej secesnej galérie v Krásnohorskom Podhradí bola iniciovaná Sulyovszkym. Galéria bola postavená v rokoch 1908 – 1909 podľa projektov Dezidera Hültla z Budapešti a svojmu účelu slúžila až do roku 1913, kedy boli po Dionýzovej smrti obrazy na základe jeho testamentu prevezené do Budapešti. Išlo skutočne o modernú obrazáreň s teplovzdušným vykurovaním, klimatizáciou a elektrickým osvetlením. Elektrina bola pri tej príležitosti zavedená do celej dediny na grófove náklady.

Koncom zimy v roku 1913 Dionýz ochorel na bronchitídu, preto odcestoval do Palerma na Sicíliu za lepšími klimatickými podmienkami. Zlepšenie sa však nedostavilo a gróf ochorel na zápal pľúc, ktorý sa mu stal osudným. Dionýz Andrássy zomrel 26. (27.) februára 1913 vo veku 78 rokov a pod hrdým stredovekým hradom sa opäť zopakoval „veľký krásnohorský pohreb“.

Jeho obrovský majetok mu umožnil stať sa tým cnostným rytierom vo vlastnom svete s vernými sluhami, no v skutočnosti „okolo neho len postávali; síce o ňom hovorili, ale bol cudzí, a umieral“ (R. M. Rilke). Pochovali ho v mauzóleu do mramorového sarkofágu, ktorý zdobí symbol vznešeného páva a verného psa. Na jeho hrobe je napísané: VITA FUMUS – Život je dym!

Július Barczi

Venované pamiatke Gábora Tökölyho, ktorý posledné mesiace svojho života venoval štúdiu tejto legendárne dobročinnej, záhadnej dvojice.