Hýrivý život feudálov a kapitalistov

Už máme po voľbách, tak si môžeme trochu oddýchnuť a zabaviť sa.

Ako som prednedávnom bola sľúbila, prepísala som jeden neobyčajne zábavný článok z pera už nežijúceho slovenského spisovateľa pre deti a mládež Emila Svetoňa, ktorý uverejnil v týždenníku Život v roku 1953 po návšteve betliarskeho kaštieľa, už vtedy múzea.

V článku je neskutočne veľa nezmyslov, na ktorých sa dnes smejeme, ale treba si uvedomiť, že v tom čase aj najtalentovanejší spisovatelia boli nútení písať v duchu učenie marxizmu-leninizmu a proletárskeho internacionalizmu, ak sa chceli v literatúre uplatniť.

Tento článok je vzorovou ukážkou jednej z množstva deformácií, ktoré denne zažíval človek v krajine budujúcej fiktívny komunizmus. Okrem nezmyslov je v článku aj veľa faktografických chýb a dezinterpretácií, ktoré nemožno ospravedlniť žiadnym nátlakom; sú jednoducho výsledkom nedôslednosti autora.

Článok som prepísala tak, ako bol uverejnený, bez opravy prípadných pravopisných či štylistických chýb.

Mgr. Edita Kušnierová

Titulné foto: Inforoznava.sk  

Betliar – svedok a obžaloba minulosti

Keď ktorýsi dávnoveký vojvodca chcel vo svojich vojakoch vzbudiť hrdosť, ukázal im mŕtvoly porazeného nepriateľa. U dnešného človeka možno vzbudiť hrdosť z dnešných čias tým, že poukážeme, ako by bol žil, keby si nebola urobila robotnícka trieda s vykorisťovateľmi poriadok. Keby boli u nás pánmi feudáli a kapitalisti, ktorí ako kozmopolitní svetaobčania neuveriteľným spôsobom hýrili, zatiaľ čo drobný človek neľudsky trpel.

Príkladov nemorálnej výstrednosti hornouhorských feudálov máme viac než dosť. Vo fantastickej hojnosti s bezodnou nenásytnosťou holdovali kadejakým mániám. Neraz si svoje vášne vybíjali v zberateľstve. Kým istý gróf z Dolniakov fanaticky združoval literatúru a pamiatky o všetkých možných koňoch, zatiaľ iný liptovský zeman zozbieral pornografiu zo všetkých kútov sveta. Kým západoslovenská família Pálfyovcov na Červenom Kameni venovala sa zbieraniu výtvarných pamiatok s istým umeleckým vkusom, betliarski Andrássyovci zhromaždili vo svojom kaštieli zbierku nevkusu, zväčša pêle-mêle luxusných rarít a senzačností bez akejkoľvek umeleckej hodnoty. Lež aj pri absolútnom nedostatku umeleckého citu dostali sa do tejto obrovskej zbierky aj cenné exempláre, ktoré svedčia o vysokom umeleckom nadaní vtedajšieho ľudu.

V druhej polovici 18. storočia zmenil sa spôsob vedenia vojen. Šľachtická rodina Andrássyovcov opustila svoje zabarikádované sídlo na hrade Krásna Hôrka a presťahovala sa do pohodlnejších gemerských kaštieľov. Jedným z nich bol aj neskororenesančný kaštieľ s barokovým zástreším v Betliari. V tomto čase dali sa niektorí členovia Andrássyovcov na priemyselné a banské podnikanie. Gemer vtedy poskytoval výborné zdroje zárobku najmä svojimi železorudnými baňami, ktoré patrili vo vtedajšom Uhorsku medzi najrozsiahlejšie a najbohatšie. Aby mohli Andrássyovci úspešne obchodovať s priemyselnými magnátmi a zbrojárskymi veličinami Západu, rozhodli sa z betliarskeho kaštieľa vystavať reprezentačné poľovnícke sídlo, ktoré malo svojou veľkoleposťou ohromovať hostí. Toto lákadlo kapitalistických snobov splnilo svoje poslanie. Stalo sa miestom pijatík, radovánok, orgií takých vykorisťovateľov, akými boli Creuzot, Fiat, Mannesmann a iní. V záhradnom bare vystrojenom na parížsky spôsob, s kurtizánmi na kolenách, uzatvárali zahraniční hostia výnosné obchody. Obchody vyhovujúce rovnako dobre šľachte s modrou krvou ako parazitným účastinárom. A škodiace čoraz viac gemerským baníkom a betliarskym výrobcom drevených kadí.

Leopold Andrássy, ktorý mal veľký zmysel pre nezmysel, zariadil tento „pozemský raj“ ozaj rozprávkovo. Pôvodný vzhľad a stav kaštieľa ako i parku sa z veľkej časti zachovali a stali sa pre dnešok dokumentárnym svedectvom života príživníckych odľudov.

Kaštieľ obklopuje nádherný anglický park. Návrh pochádza od známeho českého záhradného architekta empírovej doby Nebbiena. V tomto štyridsaťhektárovom výstavišti najrôznejšej flóry, obohatenej vzácnymi drevinami, dal majiteľ postaviť niekoľko pavilónikov, grót-jaskýň, vodopádov, fontán, mal tam zverinec so živými ľadovými medveďmi s dômyselnými kĺzačkami pre ne a rybníkom. Pre rozsiahlu knižnicu vystaval osobitnú budovu na spôsob antickej rotundy.

Dnes tu niet medveďov. Arktických prišelcov vypchali a stoja večnú stráž v jaskynnej chodbe kaštieľa. Zato v parku ostali mnohé pozostatky pôsobiace viac bombasticky ako esteticky. Stoja tu sochy Budhu, anjela, černošky a pikantný stĺp zo železa s fontánou, ktorý mal prebúdzať v senilných matrónach erotické citíky.

Andrássyovci sa neuspokojili iba zbieraním výsledkov tvorby hornouhorského ľudu. Oni tvorbu ľudu podceňovali a ľudom pohŕdali. Poznali ho len vtedy, keď bolo treba tvrdo a lacno pracovať. Z umeleckej stránky zaujímali sa o jeho výplody vtedy, keď bohatý hosť prejavil záujem o ľudovú keramiku, rezby a maľby. Vtedy vykupovali tieto pamiatky od ľudí, aby ich za drahé protislužby odovzdávali svojim obchodným partnerom.

Rozsiahly lovecký kaštieľ je priam preplnený exponátmi zo zahraničia. Nielen predmety z Európy, ale aj z Afriky, Ázie, Južnej Ameriky, Arktídy našli tu svoje miesto. Do odľahlých svetadielov usporiadali Andrássyovci vlastné nákladné expedície. Takto sa dostalo do zbierok okrem množstva falzifikátov – ktoré laik, snob a ľahkomyseľný gróf nevedel rozoznať – aj veľa vzácnych vecí.

Vstupná miestnosť a chodba inštalovaná ako kvapľová jaskyňa je preplnená zbierkami exotických zvierat. Je tu hlava afrického slona, nílske krokodíly, obrovské i malé korytnačky, gazela, hroch, nosorožec, vlk, rys, hlava sudánskeho byvola a amerického jeleňa, kolekcia pštrosích vajec. V chodbe stoja vypchaté diviaky, naše aj ľadové medvede. Série primitívnych zbraní afrických lovcov dopĺňajú túto časť. V pozadí jaskyne bez akéhokoľvek účelného zaradenia nachádza sa zlatom vykladaná mozaika. V nasledujúcich pivničných halách stoja preplnené vitríny míšenského porcelánu, modranskej keramiky, slovenské vyrezávané pastierske palice stoja vedľa pravých portrétov perzských šachov. Zbierka by nebola bývala úplná, keby si Andrássy nebol kúpil aj pravú egyptskú múmiu, ktorá pochádza z tretieho tisícročia pred naším letopočtom. Múmia s očernelou ženskou tvárou má na prsiach relikviu skarabea. Zavinutá je do tenkých stužiek, ktoré po celej dĺžke hieroglyfmi opisujú život mŕtvoly. Je to jediný exemplár múmie na Slovensku, za ktorý vyhodil gemerský vládca milióny. V blízkosti múmie sú uložené rozličné archeologické nálezy jaskynného človeka, preparovaná hlava ľudožrútskeho bojovníka, samuraj sediaci na vypchatom koni. Na spodku vitríny leží vysušená mŕtvolka černošského dieťaťa. Povesť hovorí, že ide o vlastné dieťa Andrássyho, ktoré si priniesol zo svojich zábavných ciest ako „loveckú trofej“.

Povšimnutia hodná je lebka Michala Dovca, gemerského zbojníka jánošíkovského typu. O tomto ľudovom hrdinovi zachovala sa zaujímavá legenda. Dovec zbíjal okolité kaštiele, aby nasýtil nevoľnícky ľud. Iba betliarskemu kaštieľu dal pokoj, lebo bol vraj zaľúbený do pani grófky. Keď sa prisľúbil na vohľady, nastrojili naň pascu, chytili ho, odsúdili a popravili. Roku 1841 poslali jeho lebku na charakterizačný posudok do Viedne. Vtedy sa touto vedou začali zaoberať niekoľkí pavedci. Hoci išlo o zbojníka chrániaceho záujmy pracujúceho ľudu, posudok takzvaných odborníkov znel, že lebka patrila veľmi inteligentnému cirkevnému hierarchovi.

Nechýbajú tu ani črievičky čínskej nabobky. Nie sú ani o milimeter dlhšie ako deväť centimentrov. Načože by aj bola bohatá Číňanka chodila pešo, keď ju kuliovia všade odniesli? Na verande sú umiestnené dve frivolné sochy černocha a černošky v životnej veľkosti. Andrássy doviezol si tieto sochy z koloniálnej výstavy z Paríža, aby nimi dráždil svojich hostí.

Do honosnej dvorany sa vchádza širokým schodišťom. Aby sa nepoškodili zaujímavé rokokové parkety zo vzácnych drevín, treba sa návštevníkom múzea preobuť do papúč. Návštevníka hneď pri vchode vítajú dva koše na odpadky. Pravda, nie sú z prútia, ale z pravých sloních nôh. Okrem rytierskych pancierov, nespočetných portrétov, sú tu aj malé modely kanónov, dokumenty z kvitnúcich čias feudalizmu. Popri nich stoja úzke rytierske stoličky, na ktorých sa sedelo s opierkou dopredu, pravdaže, iba vtedy, keď išlo o pijatiky bakchusovského meradla. Filigránska rezba prekrásnych ornamentov vytvorila z jedného kusa dreva neobyčajné kreslo.

Vzácne hornouhorské kožené tapety na kreslách sú bohato ozdobené pestrými kvetmi. Je tu mnoho vykladaných a vyrezávaných barokových skríň, truhál a stolov, spišská polychromovaná truhla z roku 1639.

Z nespočetných malieb takých majstrov, akými boli vo svojej dobe uhorskí maliari V. Madarász, K. Ligeti, L. Deák-Ebner, M. Barabás, slovenskí maliari K. Pichler, A. Brodszky, A. Pacher, J. Petrus, K. Hebsthofer, český V. Kraup, rakúsky Seisenegger, vyniká najmä veľké plátno Bitky pri Eseku od holandského maliara Jána Baptista van der Meirena z roku 1688, ktorý bol svojho času akýmsi frontovým reportérom vo vojsku Karola Lotrinského proti Turkom.

Cez herňu s plyšovým gulečníkom prechádzame do niekoľkých loveckých salónov. Sú tu najkompletnejšie zbierky srnčích parohov. Pod stenami ovešanými nespočetným množstvom anglických rytín, najmä s námetmi z koloniálnych krajín, ležia koberce vypracované z kože exotických zvierat. Raritou je tu koberec z dvoch muflónov, ktoré prežili svoj život s rohmi navzájom spletenými.

Úsmev pochybnosti vyvoláva u návštevníka posteľ, ktorú si sem dal dopraviť šľachtic zďaleka len preto, lebo na nej spal údajne Napoleon Bonaparte. Koľko takýchto „napoleonských“ postelí predali starinári vo všetkých častiach sveta! A veľké rozhorčenie vyvoláva pohľad na širokú posteľ s baldachýnom a s ťažkými brokátovými závesmi na stranách, kde uplatňovali šľachtici svoje „právo prvej noci“ nad úbohými nevestami betliarskych výrobcov kadí. Tak isto s pocitmi odporu prechádzame popri neďalekej kúpeľni ohradenej orientálnymi háremovými mriežkami.

Široké komnaty – takmer pri každej stála kachličková kúpelňa – rozširoval Andrássy zrkadlovým klamom. Rafinovane vkladal do nábytku zrkadlá, aby vzbudzoval dojem priestrannosti, najmä v hlavnej dvorane. Tam umiestnil taktiež obraz nadživotnej veľkosti, znázorňujúci nahého jazdca cválajúceho na bujných koňoch krížom uhorskou pustou. Umelecky menejcenné velikánske plátno je vypočítané predovšetkým na efekt.

Prekvapujúco zapôsobí na návštevníka obsiahla, dvadsaťticíc exemplárov rátajúca knižnica, ktorú založil Leopold Andrássy v roku 1772. Tu je plno spisov osvietenských francúzskych klasikov, knihy odborné a vojenské, rôzne bibliofilské vydania dejín miestnej šľachty. Ako vtedajšie panstvo plytvalo papierom, vidno aj z toho, že aj parlamentné reči dal si šľachtic vysádzať. Tak isto dával si vytlačiť aj bezvýznamné opisy poľovačiek a ľúbostné pletky okolo nich. Kresby svojich detí, medzi ktorými nechýba ani náčrt popravy nevoľníkov, dával si viazať do psej alebo oslej kože.

Desiatky izieb, komnát, dvorán, kúpeľní na prízemí, na prvom a na druhom poschodí preplnené sú zbierkami cennými i menejcennými. Všetky bez rozdielu sú dokumentom blahobytu a nezmyselnej hýrivosti šľachty. Kým sa Andrássyovci zabávali na luxusných a ďalekých cestách vo vzdialených svetadieloch – veď mali zaručené pravidelné príjmy zo svojich statkov a baní – zatiaľ slovenský a maďarský nevoľník v Gemeri drhol do úmoru denne 12 – 16 hodín v primitívnych baniach, v ktorých spravidla nachádzal aj svoju smrť.

Náš štát hneď po vojne betliarsky kaštieľ skonfiškoval a zbierky sprístupnil verejnosti. Len v roku 1951 navštívilo toto zaujímavé múzeum do 80.000 návštevníkov.

Kustódom štátneho múzea je vynikajúca odborníčka, historička, Dr. A. Güntherová, ktorá tu robí veľmi cenné služby najmä v preinštalovaní zbierok v marxistickom duchu a v správnom lektorovaní pamiatok. Toto múzeum v posledných rokoch navštevuje denne asi 125 ľudí. Táto vysoká návštevnosť vyžaduje však rozhodne zlepšenie kastelánskej sprievodcovskej služby.

Z prehliadky tohto múzea odchádza človek posilnený. Uvedomí si, v akých krutých podmienkach žili naši predkovia, a pocíti radosť nad tým, že sa tieto časy bezprávia a panskej hýrivosti nikdy, nikdy nevrátia.

Emil Svetoň, týždenník Život, 1953

Texty pod fotografiami priloženými k článku (pôvodné fotografie sú nahradené súčasnými) :

Štátne múzeum v betliarskom kaštieli prechováva bohaté zbierky dokumentov, ale aj hýrivého života feudálov a kapitalistov

Kým sa nevoľníci tiesnili vo vlhkých búdach, zatiaľ si Andrássyovci zariaďovali luxusné honosné dvorany

 

 

 

Dvadsaťtisícová knižnica mala dokumentovať vzdelanosť šľachtického rodu, no v skutočnosti bola ďalším znakom snobizmu a hojnosti