Keď som sa dnes vybral na cesty po úradoch, keďže okrem milovaného portálu aj normálne pracujem, netušil som, že budem mať tak trochu psí deň. Najprv Tornaľa, potom Rimavská Sobota a finále ma čakalo v Revúcej.
Cestou z Tornale do Revúcej cestami, ktorými bežne nejazdím, cez všelijaké kľukaté dedinky až kamsi do kopcov, na Jelšavu. Za dedinkou Otročok vedie cesta cez les, podobne ako napr. zo Štítnika cez Hrádok na Jelšavu.
Zrazu vidím pri ceste čosi poskakovať. Vlastne dve malé čudá, jedno teda o hodne menšie. Šteniatko so svojou štvornohou mamou, zjavne utrápenou a vysílenou. Nedalo mi, tak som cúvol.
Šteňa okamžite ku mne docupitalo a vrtelo chvostom, ale už na prvý pohľad bolo zjavné, že melie z posledného. Fena pomaly krúžila okolo, vyzerala poriadne zničená. Museli tam byť vyložení z auta možno deň-dva dozadu, alebo skoro ráno ešte za tmy.
Prítomnosť auta im zjavne nevadila, asi očakávali tú „dobrú dušu“, čo ich láskyplne sem priviezla a nechala s pokojným svedomím na verímboha. Aj keď sa vraví, že pes má krátku pamäť, niečo im to moje auto muselo pripomínať, šteniatko by mi aj vhuplo do auta, keby vládalo.
A čo teraz? Pred sebou som mal ešte jedno rokovanie na úrade v Revúcej. Ťažko bolo odísť, to malé stvorenie cupitalo ešte chvíľu za autom, bol to veľmi smutný pohľad do spätného zrkadla. Napriek tomu som musel odísť, no len čo som skončil pracovné povinnosti v Revúcej, nedalo mi to. Zistil som, že mesto Revúca má vlastný útulok pre psov.
„Máme ho asi dva mesiace, zriadilo ho mesto,“ povedal mi vrátnik jedného z úradov, odkiaľ som práve odchádzal. Pár minút v aute v malom meste a už som bol tam. Nie veľká prízemná budova, ale s veľkým brechotom psov, ako uvítacím chórom.
Pred zavretými dverami len jeden pán, ktorý si prišiel po šteniatko. „Majú tam jedno pekné, tak ho chcem deťom doniesť,“ povedal. Keďže však hodnú chvíľu nikto neprichádzal, zavolal som na mobil, napísaný na ceduľke na dverách.
Pani – pracovníčka mestského úradu, ktorá zdvihla telefón, bola milá a ochotná: že síce útulok pre psov je len pre mesto Revúca, ktoré si ho zriadilo, ale že šteniatko môžem pokojne priniesť, vlastné auto na to nemajú, im nosia túlavých psov najmä policajti.
V Rožňave útulok dodnes nemáme a ani tak skoro zrejme nebudeme mať. Tých 7 miliónov ešte v slovenských korunách vyčlenených na jeho zriadenie mesto istotne nenájde. A koľkože ich stál ten ich, v Revúcej? „Stálo nás to 600 tisíc (v SK) a ešte ďalších 100 tisíc sme vyčlenili na potravu a ošetrovanie. Plánujeme ešte spraviť pre psov aj výbeh, miesta na to máme okolo útulku dosť,“ povedala mi ochotne pani z úradu. Na moju poznámku o vypočítaných 7 milíónoch v Rožňave reagovala ako na dobrý vtip.
A tak aj keď som mal za sebou celodenné naháňačky po úradoch a už sa rýchlo stmievalo, neodbočil som na známej zákrute v Jelšave na Hrádok, ale späť na Tornaľu. Áno, ako blázon som sa vybral zachraňovať do tmy šteňa a ani som nemal predstavu, kde presne ho hľadať.
Keď už som bol na ceste lesom niekde medzi Šiveticami a Otročkom, auto predomnou zrazu spomalilo a začalo blikať. V lúčoch svetlometov som zbadal po krajnici cupkať šteniatko. Auto zastavilo a ja za ním. Pán, ktorý vystúpil, mi hneď začal vysvetľovať, aby som prepáčil, že tak prudko zastavil, ale že zbadal pred sebou psíka a nechcel ho zraziť. Ešte viac ho však udivilo, keď som mu pokojne odvetil, že som preň prišiel. Ako vysvitlo, aj on už tadiaľ raz šiel a vracal sa späť. A keďže má doma tiež psa, ani jemu to nebolo jedno. „Videl som dve šteňatá a ich mamu pobehovať na tomto mieste, pomôžem vám chytiť aspoň to šteniatko,“ a o chvíľu sa tak aj stalo.
Pelech, ktorý som mu vo vykúrenom aute pripravil, akoby poznalo. Šteňa sa okamžite unavene skrútilo na bavlnenom uteráku a cítilo sa očividne šťastné. Možno v domnení, že sa preň predsa len ktosi vrátil. Neviem, ale bol najvyšší čas z tej tmy vyraziť späť do Revúcej. „Ja sa pokúsim chytiť aj jeho mamu a zavolám vám, to druhé šteniatko zrejme už tiež niekto zobral,“ lúčili sme sa, akoby sme mali takto na večer obaja práve toto ako koníček.
A naozaj, práve keď som vchádzal do Revúcej, zazvonil mobil. „Tak si predstavte, zastavilo ešte jedno auto. Fena z posledných síl už nevládala ani poriadne utekať a tak sme ju chytili, keď si celkom vysílená ľahla na cestu,“ oznámil mi dotyčný a pokračoval: „Ten pán si ju aj hneď zobral k sebe, postará sa o ňu a ja sa ozvem za to šteniatko, ak by ho nemali komu darovať z toho útulku, zastavím sa tam,“ dodal natešene.
No a mne sa ozvali medzitým na mobil z útulku, že mám prísť pred Billu v Revúcej. Po chvíľke čakania pršli dve dievčence, Kristínka a Martinka, ktorá si hneď šteniatko privinula. „Postaráme sa oňho, teta z útulku príde preňho o deviatej, my jej pomáhane s tým, chodíme tam pravidelne a našich som už pripravila, že na pár hodín bude u nás, je krásne,“ zašvitorila Martinka, tak podobná na dávnu Darinku v čase, keď spievala Anjelika – tých čoraz viac potrebuje aj svet psíkov .-)
Foto: Inforoznava.sk / Nokia
Súvisiace články: Podarilo sa ich zachrániť
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Príbeh skoro psí"