Hvorecký / Silný pocit čistoty

Keď mu vydali debutovú zbierku poviedok, mal 27 rokov, odvtedy stihol rozvíriť zaspaté literárne a literátske kruhy na Slovensku.

Vyvolať inšpiratívne i bezduché polemiky a stať sa hviezdou v niekoľkých európskych krajinách. Mišo Hvorecký.

Silný pocit čistoty je kniha, ktorá prekvapí. Prekvapenie a údiv síce nepatria k významným konštantám určujúcim kvalitu umeleckého textu, sú však prvým spoľahlivým krokom k objavovaniu nového, neočakávaného, Iného. Najmä v prostredí, ktoré systematicky a kontinuálne ničí záujem školopovinných o literatúru fanatickým pretláčaním gýčového lyrizovaného pátosu či banálnych kvázietických problémov odtrhnutých od reality, zato však rozpisovaných do rozmerov bachratých noviel či románov.

Hvoreckého pisateľská stratégia vychádza z trendov, ktoré na Západe môžeme sledovať už celé tri desaťročia. Na úrovni témy ho charakterizuje najmä jej aktuálnosť, problémom sú u Hvoreckého interakcie indivídua s odľudšteným svetom. Dominantou jeho textov je hrdina temer bez vnútorných pocitov.

Svet Hvoreckého poviedok v zbierke Silný pocit čistoty tvoria postavy v konfrontácii s prostredím bez prirodzených ľudských parametrov. Absencia emócií je tak uveriteľná, je to očakávaný dôsledok adaptácie na neľudskosť sveta.

Nosnou poviedkou, podľa ktorej je pomenovaná celá zbierka, je próza Silný pocit čistoty. Stretávame sa tu s asi sedemnásťročným Christianom, dieťaťom 90-tych rokov. Svet videohier, alkoholu a drog je preňho prirodzený, cíti sa v ňom ako doma. Nemoralizuje, neškatuľkuje, nekádruje, napriek tomu nás však ani na chvíľu nenechá na pochybách, že je vyhranenou osobnosťou.

Jeho individualita je založená na nihilizme tínedžera, ktorý odmieta neustále podliehať novým a novým trendom konzumu, my však vidíme aj tú chlapcovu rovinu, ktorej už nadhľadom nevládne. A tá je plná všetkého voči čomu sa navonok vymedzuje. Táto zaujímavá autorská stratégia nám ponúka pohľad na mladého človeka takpovediac z oboch strán: vidíme jeho bojovnú iróniu, ktorou komentuje všetko, voči čomu sa chce vymedziť a zároveň sledujeme aj to, čo si sám na sebe neuvedomuje, ale čo ho charakterizuje rovnako presne a jasne.

Vulgarizmy, slang a anglické výrazy približujú text najmä mladému čitateľovi a spolu s použitou ich-formou rozprávača (čo je vlastne rozprávanie z pozície 1. osoby singuláru – „ja“) vytvárajú presne tú situáciu, ktorá mu uľahčuje vžiť sa do kože hrdinu.

Christian má problémy s otcom, v škole, v nočnom meste i s priateľkou Máriou. Je zaujímavé, že ich neanalyzuje, nerozpitváva v monológoch svojho vnútra. Jeho aktivita spočíva v prežití situácie a v stručnom, niekedy sarkastickom okomentovaní jej priebehu.

Autorom ponúknuté vyvrcholenie príbehu môže mnohých zaskočiť či dokonca šokovať, z istého pohľadu je však možným, pravdepodobným vyústením myslenia a konania citovo vyprahnutého človeka.

Moderná racionalita zredukovaná na prekonávanie možného a dosahovanie chceného v istom okamihu nutne narazí na mantinel etických imperatívov. Zdá sa, že umenie sa dnes stáva jediným funkčným zrkadlom, v ktorom môžeme reflektovať svoje hranice. Jediným problémom je naučiť sa ho „čítať“.

Mišo Hvorecký svojimi šiestimi poviedkami vstúpil na tenký ľad, po ktorom kráčajú tí, ktorí vidia za roh. Hoci jeho texty nie sú interpretačne náročné, schopnosť nájsť podprahové sily určujúce naše zdanlivo uvedomelé konanie, pomenovať to aktuálne dominantné vo svete a všetko to hyperbolizovať do umeleckých obrazov blízkych mladším generáciám – to všetko z neho robí jedného z najzaujímavejších a najperspektívnejších autorov strednej Európy.

Ilustračný obrázok: Gorila.sk