J. B. Kladivo / Rozhľadňa

Prvýkrát som ho zaregistroval začiatkom 90. rokov v časopise MaxiSuper. Jeho Rozhľadňa sa v nasledujúcom tisícročí stala albumom roka (2008) podľa kritikov Radio_Head_Awards organizovaných Rádiom_FM, denníkom SME a časopisom .týždeň. Ján Boleslav Kladivo.

Elektroakustické disky s jeho tvorbou nájdete na americkom serveri nezávislých hudobníkov CD BABY. Je na youtube, Wikipedii aj na MySpace.

Meno vraj často vypovedá o jeho nositeľovi viac, ako by si dotyčný želal. Nevyberáme si ho, preto špekulovať nad tým všetkým je v istom zmysle strata času – nevyvlečieme sa a teda čím skôr svoj „údel“ akceptujeme, tým skôr budeme pripravení akceptovať to podstatnejšie v nás.

Zvoliť si meno umelecké však predpokladá kumšt, nadanie vidieť veci najmä z estetického /etického pohľadu a odstupu. V tomto prípade isto nebude márne nechať sa pri počúvaní unášať myšlienkami na univerzálne, biblické meno Ján, pateticko/ironické stredné meno Boleslav, či sarkastický odkaz na Nietzscheho priezviskom Kladivo.

Najnovší Kladivov pesničkový album je postavený na klavíri. Vlastne, okrem neho a Kladivovho spevu a ojedinele znejúcich huslí tam prakticky nič iné nepočuť. Do umeleckého majsterštuku prevedený univerzálny princíp „menej je viac“. Tuším, že po novom sa to volá tiež minimalizmus.

V porovnaní s predchádzajúcimi albumami by sme tu nejaké expresívne aranžmány hľadali veľmi ťažko. Kladivo je komorný, tichý, hĺbavý a pritom dostatočne ironický a sarkastický. Je pre mňa dostatočným dôkazom, že aj toľko zaznávaná postmoderna dokáže vygenerovať hudobníka, ktorého tvorba nie je slepou uličkou. Možno sa to niekomu bude zdať málo, v súčasnom populárnohudobnom smogu, ktorý sme odsúdení nasávať, mi to ako východisko úplne stačí (a tiež, ešte som neskončil).

Melancholické texty u niekoho vyvolajú ponurú náladu, končiacu existenciálnym splínom, za to však už Kladivo nemôže. Je totiž rovnako aj veselý, plný nadhľadu a sviežej chuti nenechať sa znechutiť mizériou sveta i vlastného vnútra. Práve jeho schopnosť postaviť vedľa seba pátos najintímnejších pocitov, vyškrabaných zo svojho tlejúceho (lebo ľudského) vnútra a výnimočný zmysel pre (seba) ironické zdôraznenie detailu, v ktorom sa dennodenne boríme na „svojom“ banálne konzumnom povrchu – práve táto jeho schopnosť je preňho základným rozpoznávacím znakom.

Rozhľadňa je v krajine miesto, kam sa uchýlime, keď sme sme stratili smer, keď zrazu nevieme, ktorou cestou dôjsť do cieľa. Je pevným bodom v tekutom svete bez istôt a garancií. „Nehľadaj ma, nepíš mi/stratil som sa vo svete“, spieva Kladivo v skladbe, podľa ktorej je nazvaný celý album.

Tóny necháva doznieť, artikuluje jasne a zrozumiteľne, nikam sa neponáhľa. Niet totiž kam utekať, všetky možnosti sú tu a teraz prítomné, stačí si vybrať. Rozhliadnuť sa po celom spektre alternatív však predpokladá na okamih sa zastaviť. A práve na to sú dobré rozhľadne.

Vystúpiť na ne však predpokladá námahu. Treba vystúpať po (často) vratkých schodoch, treba si dať pozor na závrať, treba upokojiť zmysly a sústrediť myšlienky v pokoji a závetrí. Každá rozhľadňa tým, že je už z princípu umiestňovaná do oka hurikánu, stojí akoby mimo priestor a čas. Všetci vieme, že také miesto v skutočnosti neexistuje, ako metafora nadhľadu však niet nič presnejšie.

A také sú aj skladby v Rozhľadni: nerušia, neznervózňujú mentorovaním reálnosocialistických stálic populárnej hudby, nehučia uplakaným bolestínstvom nikým nemilovaných rockerov, nepózujú s lacnými vulgarizmami na perách nahnevaných kvázidelikventov bez talentu. Sú pokorné a múdre, nevtieravé a ťažko zapamätateľné. Ukazujú, že hĺbka výpovede nemusí byť určovaná mierou intelektuálnosti, oveľa presvedčivejšia sa zdá byť jej univerzálnosť.

Nie je to náhoda, že Kladiva nenájdete na Pohode či Hodokvase. Hrá totiž v zadymených kluboch, pretože jeho hudba a texty patria práve tam. Popri pesničkách, aké nájdeme na tomto albume, totiž komponuje aj ťažko zaraditeľné akusticko-vizuálne kusy, pri počúvaní ktorých je dobré vnímať, nechať sa unášať, rozjímať, dovoliť podvedomiu, aby sa začalo prehrabávať tam, kde sa zvyčajne nechodí.

JBK vydal zatiaľ tieto albumy:

Nahá (vyd. Gregor Agency, 1995)

Il ballo delle civette (Mediálny inštitút, 1999)

Celý život na tigrovi (Slnko Records, 2002)

Nové kĺby (2003)

Error Undefined (2004) /DVD, 2005/

Prima luce (2004)

Dolcissime Sirene (2005)

Over4Tea – Lost Angeles and Other Mirrors (Atrakt Art, 2006) – spolu s Martinom Burlasom a Danielom Matejom

Mingmen (2006)

Between Two (2007)

Rozhľadňa (Slnko Records, 2008)

Fluff Modulation (Vlna, 2008) – audiovizuálny program s elektroakustickou hudbou, spolu s Julom Fujakom

Essential Kladivo (7*noon – nex media art, 2008)

Nel cielo nuvoloso
…………..

Pozornosti takto orientovaných fajnšmekrov by nemali uniknúť ani mená Martina Burlasa či Ľubomíra Burgra.

Stránku JBK nájdete tu. Tu je odkaz na wikipédiu, tu na MySpace. Zaujímavý rozhovor s ním si môžete prečítať na zionmagu. A tu sú niektoré jeho skladby na youtube.