„Úradujem“ vo vani

Každý má na „Pána Život“ nejaké otázky. Väčšina z nás sa uspokojí s váhou prvoplánových argumentov, zalomí rukami a s chuťou ich bude žuť ďalej (tie argumenty).

 
Niektorí sa síce ďalej pýtajú, no odpovede pred nimi ostávajú skryté. A je len hŕstka tých, ktorí toto naše bytie trošku poodhaľujú a vypreparujú nám možnú esenciu nášho fungovania. Minulý týždeň sme takéhoto vzácneho „esentológa“ v Rožňave mali – navštívil nás Daniel Pastirčák.

Život je bytie, ktoré sa nedelí

Kto chce pochopiť niečo zo sveta naokolo, mal by najprv pochopiť sám seba. Prečo je tým, čím je? Čím chce byť? Čím byť môže? Pastirčák má v tomto jasno – jeho cieľ je „byť Človekom“ a tomuto cieľu je podmienené všetko podstatné. Trošku konkrétnejšie: byť Človekom znamená pre neho stať sa láskou, byť v každom momente pravdivý a byť slobodný smerom k vonkajším vplyvom. Ak je toto cieľ, musí existovať aj prostriedok na naplnenie tohto cieľa. A aj existuje. U Pastirčáka je to jeho povolanie (alebo skôr poslanie) kazateľa a spisovateľa, ktoré dávajú tomuto cieľu konkrétny rámec.

Pravda, láska a sloboda ako jadro jablka ľudskej existencie – úloha spisovateľa a kazateľa ako forma uskutočnenia/ spôsob ako sa pracne prekúsať až k samotnému jadru.

Koľko z nás má o sebe takúto jasnú a nerozmazanú predstavu?

Kresťanom sa človek nemôže narodiť

Kto chce pochopiť svet naokolo, musí vedieť AKO sa k tomuto pochopeniu má dopracovať. Pastirčákov návrh je cesta pochybností. Pochybnosti pomáhajú urobiť krok z toho, čo má človek poznané (z toho, o čom je teda presvedčený, že to pozná) k tomu, čo je skutočné. Poznané a skutočné sa totiž často – prečasto priepastne líšia. Daniel Pastirčák to pekne znázornil na príklade viery v Boha, ktorú priamo spájal s pochybnosťami:

Keď sa človek narodí a dostane sa mu od rodičov kresťanskej výchovy, v Boha verí viac-menej preto, že si váži svojich rodičov. Jedného dňa ale bude postavený pred otázku, čo si o tejto viere myslí on. Bude postavený pred rôzne existenciálne dilemy – Pastirčák na svojom príklade hovoril o dvoch bytostných rozporoch:

1. Nevyhnutnosť sústavne si odôvodňovať zmysel svojho bytia (sme len zhluk atómov a chemických reakcií alebo má naša existencia iný, hlbší význam?)

2. Rozpor medzi pravdou, láskou a slobodou a svetom materializmu (ak som len zhluk atómov, resp. ak je Boh len slepá hmota a energia, kde sa tam nachádza/stráca moja životná filozofia lásky, pravdy a slobody?)

Pastirčákovo východisko spočivalo v odvahe pochybovať a roztrhať svoje vtedajšie predstavy o Bohu a nájsť také, ktoré by sa viac približovali skutočnosti. Urobil teda na sebe pokus – začal sa k Bohu intenzívne modliť – výsledkom čoho bol podľa jeho slov okamih, ktorý on dovtedy nezažil, okamih, vďaka ktorému pochopil zmysel svojho príbehu.

A to vďaka – nie napriek – pochybnostiam…

Ticho a hudba ako univerzálne reči pravdy

No a napokon, kto chce pochopiť svet naokolo, musí rátať s tým, že o ňom nebude vedieť takmer nič povedať. Áno, znie to čudne, no vysvetliť sa to dá obmedzenosťou slova ako takého. Každé slovo totiž iba niečo opisuje a každý opis je zjednodušením – vtláča realitu do istej schémy/skladačky slov, aby sme ju vedeli pomenovať. Že tristná predstava? Kto je nespokojný, alternatívou mu môže byť podľa Pastirčáka ticho a hudba. V tichu si totiž človek túto obmedzenosť slová uvedomí resp. pripustí a hudba mu môže sprostredkovať emócie za hranicami vysloviteľného.

So „svetom Daniela Pastirčáka“ nemusíme nevyhnutne súhlasiť, ale musíme uznať, že jeho predstava o ňom je ucelená, odžitá a vcelku príjemná. A ak si nechceme klamať, musíme si následne obratom ponúknuť predstavu inú.

A komu sa zdajú byť všetky tieto myšlienky priveľmi abstraktné a nadľudské, nech sa inšpiruje Pastirčákovým receptom na dobré nápady. Ako povedal on sám: „Väčšina mojich kázní vznikla vo vani. Tam mám svoju kanceláriu.“

Prostredie prirodzenejšie a človeku bližšie nájdeme len ťažko…

 

Foto: Inforoznava.sk / Martin Kuchár ml.