Rudolf Sloboda / Profil

Bol jedným z najsvetlejších spisovateľských zjavov, ktoré do literatúry vstúpili na začiatku druhej polovice 20. storočia.

Spolu s Jánom Johanidesom, Vincentom Šikulom, Jaroslavou Blažkovou, Petrom Jarošom či Pavlom Hrúzom bol tvorcom hádam poslednej autentickej generačnej výpovede v slovenskej literatúre. Rudolf Sloboda.

Slovenská tradícia generačných alebo poeticky spriaznených vystúpení básnikov, prozaikov a ich „dvorných“ literárnych kritikov nie je dlhá ani bohatá, napriek tomu si zaslúži pozornosť. V medzivojnovej avantgarde si našli svoje miesto intelektuáli zo socialistického zoskupenia DAV (Novomeský, Okáli, Poničan, Sirácky, Clementis), na surrealizmus napojení nadrealisti (Fábry) alebo básnici katolíckej moderny, jedinej unikátnej slovenskej avantgardnej skupiny (Silan, Veigl, Dilong…)

Po februárovom puči a temnote socialistického realizmu, umeleckom odraze reálneho socializmu v krajine, to boli Trnavská skupina/konkretisti (Šimonovič, Mihalkovič, Ondruš, Stacho), Osamelí bežci (Laučík, Štrpka, Repka) a Generácia 56, kto zásadným spôsobom zmenil pohľad na kvalitu umeleckého diela a nanovo sformoval jeho vzťah k spoločenskej realite a ku všetkým životaschopným literárnym trendom vo svete.

Napriek všetkému však bola výpoveď Generácie 56 výpoveďou vyhranených individualít. Prvýkrát dostali priestor v Mladej tvorbe, výnimočnom časopise, ktorý sa stal na krátky čas „zlatých šesťdesiatych“ priestorom umeleckej slobody. Po jeho zákaze sa ich cesty prirodzeným spôsobom rozišli. Mladá tvorba bola tým najlepším štartovacím médiom, v ktorom mohli začínajúci autori prezentovať a tvorivo konfrontovať svoje poetiky, svoje videnie sveta.

Hoci boli rozdiely medzi autormi viditeľné priam voľným okom – napríklad Vincent Šikula vychádzal z kresťanských koreňov, Peter Jaroš z farbami presýteného existencializmu, Jánovi Johanidesovi bol vlastný racionálny chlad nezúčastneného odstupu, Pavel Hrúz inklinoval k podpovrchovej irónii a sarkazmu – jedno mali spoločné: radikálne nový pohľad na človeka, jeho individualitu, na definovanie jeho miesta v spoločnosti. Práve týmto (okrem novátorského štýlu, ktorým tento nový obsah zachytili a spracovali) sa Generácia 56 navždy zapísala do histórie moderného slovesného umenia na Slovensku.

Sloboda prežil temer celý svoj život v Devínskej Novej Vsi, v tých časoch (normalizačné Československo) pokojnej oáze na kraji rozrastajúcej sa Bratislavy. Rieka Morava a jej slepé ramená, kopce Sandberg, Devínska kobyla a prítomnosť neznámeho Rakúska v bezprostrednej blízkosti boli prirodzenými orientačnými bodmi v priestore jeho próz.

Ďalším, hádam najdôležitejším, znakom jeho textov bola originálna hra s čitateľom, ktorého zneisťoval vpisovaním častí reálnych udalostí a osôb do svojich próz. A bol to najmä jeho vlastný život (a život jeho rodiny), ktorý mu slúžil ako nevyčerpateľná zásobáreň motívov transformovaných do príbehov.

Jeho debut Narcis bol literárnou udalosťou už v prvých momentoch od svojho vydania. Napísaný síce v tretej osobe jednotného čísla, nikoho nenechal na pochybách, že sa Sloboda provokatívne vpísal do hlavnej postavy, Urbana Chromého. Paralýza mladého človeka na prahu dospelosti, ktorý sa z vlastného naivného rozhodnutia ocitol vo veľkom meste, bola v čase vydania románu päsťou pod oko systému, ktorý si na optimizme budovateľského ošiaľu postavil vlastnú zvrátenú kariéru. Meno hlavnej postavy sa stalo svorníkom, v ktorom sa stretali vnútorné pnutia rozorvaného života „hrdinu“ s jeho navonok sa prejavujúcou aroganciou, tvrdohlavosťou, uzavretosťou, neistotou.

Urban prechádza iniciáciou, zasväcovaním do sveta dospelých, do sveta vládnuceho systému, do sveta práce i vzťahov so ženami. Je typickou neskoromodernou karikatúrou mladého chlapca v tradičnom kmeňovom spoločenstve, ktorý sa snaží dostať tam, kde tuší mnoho príjemného a zároveň sa priam bytostne vzpiera každej konvencii, ktorá je s týmto prechodom spojená. Toto napätie vyúsťuje do mnohovrstevnatého a často až nepríjemne komplikovaného vnútorného života, ktorým sa musí Urban priam predierať.

Orientácia na vnútorný svet postáv je pre Slobodu typická. Svet, v ktorom sú nútené žiť, je v podstate len akýmsi katalyzátorom, spúšťačom jeho akcií a reakcií. Je to nutná scéna, pódium, na ktorom stojí plachý introvert s bohatými snami, originálnym myslením a provokujúcimi názormi. Rubom nesmelosti je samozrejme agresivita, ktorá prepuká v tých najvšednejších situáciách.

Ďalším dôležitým prvkom v jeho textoch sú tzv. návratné témy: konflikty v rodine, konfliktný vzťah muža a ženy, konflikt jednotlivca s okolím, vzťah k Bohu, ku zvieratám. Tieto sa v najrôznejších variáciách opakujú, prelínajú a dopĺňajú a – čo je najzaujímavejšie – pri paralelnom čítaní s jeho denníkmi poskytujú zasvätený vhľad do procesu prenikania reálnej skutočnosti do fikčného románového alebo poviedkového textu a naopak.

Asi najznámejším Slobodovým románom je Rozum. Postava scenáristu, zmietaného medzi vedomím nezmyselných aktivít v zamestnaní a absurdnými konfliktami v rodine, je obdarená výnimočným vnútorným prežívaním. Jeho svet, to sú sny a spomienky, plné, živé, emóciami nabité stavy, ktoré jediné mu umožňujú vnímať seba samého ako plnohodnotnú ľudskú bytosť.

V snoch si projektuje stavy a utópie, ktoré vo svojom vlastnom živote nemá šancu uskutočniť, spomienky sa viažu temer výhradne k mŕtvemu otcovi a ranému detstvu svojej dcéry.

Slobodova záľuba vo filozofii, sociológii, politológii, teológii a psychológii nezostala v jeho textoch nepovšimnutá. Postavy, či už je to spomínaný scenárista v Rozume alebo gazda v románe Krv, svoju životnú múdrosť čerpajú z vlastnej autentickej interpretácie pramenných textov Kanta, Hegela, Nietzscheho alebo Marxa, neboja sa inšpirovať Freudovými terapeutickými zápiskami, hrdinsky sa púšťajú do kritického čítania Bhagavad Gíty, Koránu i Biblie.

Románové texty sa tak stávajú priestorom, v ktorom sú do seba s existenciálnou naliehavosťou a zároveň postmodernou hravosťou zaklinené dlhé pasáže monologických rozpráv o Marxovi a Ježišovi, nezúčastnený opis tých najbežnejších rodinných alebo pracovných konfliktov a priam dokumentaristicky presný záznam vlastných snov či zmien počasia v Devínskej Novej Vsi.

Iným charakteristickým znakom jeho príbehov je ironický odstup autora, resp. rozprávača od „svojich“ postáv. Sloboda úplne prirodzene akceptoval moderné opustenie konceptu „hrdinu“ so všetkým, čo k tomu patrí (typické vlastnosti, pátos, chýbajúci odstup…) a jeho nahradenie postavou. U Slobodu je tento princíp vygradovaný do extrému „nášho hrdinu“, ktorý sa v niektorých jeho textoch objavil ako karikatúra budovateľov reálneho socializmu v románoch a poviedkach z 50. rokov.

Rudolf Sloboda bol jedným z najvšestrannejších spisovateľov svojej doby. Okrem spomínaných románov a noviel písal aj príbehy pre deti, napísal množstvo poviedok, niekoľko divadelných hier a televíznych scenárov. Jeho denníky sú dnes unikátnym záznamom tvorby literárneho diela, keďže je v nich podrobne zachytený proces, akým jeho texty vznikali.

…………………………………………………………………………………………………………………………………….

BIBLIOGRAFIA  RUDOLFA  SLOBODU

ROMÁNY A NOVELY: Narcis (1965, ďalšie vydania: 1995, 2004), Britva (1967, ďalšie vydanie 2005), Šedé ruže (1969), Romaneto Don Juan (1971), Hudba (1977), Vernosť (1979), Druhý človek (1981), Rozum (1982, ďalšie vydania1990, 2002), Stratený raj (1983, ďalšie vydanie 1988), Uršuľa (1987), Rubato (1990), Krv (1991, ďalšie vydanie 2009), Jeseň (1994), Pamäti (1996), Láska (2002)

POVIEDKY: Uhorský rok (1968), Hlboký mier (1976), Dni radosti (1982), Pánsky flám (1986), Útek z rodnej obce (1992), Herečky (1995, ďalšie vydanie 1997)

Súbory poviedok: Do toho domu sa vchádzalo širokou bránou (2002), Rodné mestečko (2003), Jesenná (zato) silná láska (2003)

POÉZIA: Večerná otázka vtákovi (1977)

TVORBA PRE DETI: Ako som sa stal mudrcom (1987), Hraničný kameň (1989)

Prerozprávanie: Ílias (1973)

FILMOVÉ A TELEVÍZNE SCENÁRE: Milosrdný čas (1975), Prerušená hra (1979)

Nezrealizované: Karline manželstvá (1980), Dušička (1995)

DIVADELNÉ SCENÁRE: Armagedon na Grbe (1993), Macocha (1995)

Nezrealizované: Vojna s malým Holandskom (1965), Pašie (1972)

OSTATNÉ: Pokus o autoportrét (1988), Z tvorby (2002), Z denníkov (2002), Listy a eseje (2004)