Mons. V. Filo: Alfou to začalo

Prinášame vám exkluzívny rozhovor s Mons. Vladimírom Filom, novým sídelným biskupom Rožňavskej diecézy.

Jeho autorizácia trvala síce dlhšie, ako je obvyklé, či už z dôvodov pracovných ale i zdravotných, napriek tomu si ho už teraz môžete prečítať aj vy. Otec biskup pri autorizácii len spresnil niektoré mená, resp. vety avšak bez zásahu do ich pôvodného významu.

Rozhovor si teda môžete vychutnať ako tie predošlé, uvedené na záver, v tomto prípade však s bonusom večnosti .-)

Cesta viery

Prvé otázky sa budú týkať vašej cesty až do tejto funkcie sídelného biskupa. Odkiaľ ste prišli sem, do Rožňavy?

Prišiel som sem z Bratislavy, kde som pôsobil ako pomocný biskup Trnavskej arcidiecézy u pána arcibiskupa Sokola od roku 1990 až do roku 2003, keď som prišiel do Rožňavy. Biskupom v Bratislave som sa stal v roku 1990.

Čo ste robili počas dlhých rokov reálneho socializmu až do roku 1989?

Pôsobil som ako kňaz. Stal som sa kňazom v roku 1962. Vtedy sa začal II. Vatikánsky koncil, takže moje štúdiá sú predkoncilové. Mal som niekoľko zastavení ako kaplán a potom som dostal farnosť pri Nitre. V roku 1990, keď som tam pôsobil, Svätý otec Ján Pavol II. ma vymenoval za biskupa.

V akom prostredí ste vyrastali?

Vyrastal som v početnej rodine, bolo nás sedem detí. Otec bol robotník – železničiar. Matka nikde nepracovala, lebo sa nám musela venovať. Vyrastali sme v takej, povedal by som, chudobnej rodine. Neboli sme na nejakej špeciálnej úrovni. Toto je to zázemie a samozrejme aj to náboženské. Bolo to také normálne, bez nejakého prikazovania, aby sme si plnili povinnosti voči cirkvi. Bolo to normálne, bežné. To prostredie nebolo ľahké, museli sme zápasiť. Otec nebol v Komunistickej strane a to sme pociťovali. Keď napríklad niekto z nás chcel ísť na vyššie štúdiá, na vysokú školu, vždy tu bol istý tlak z obce. Tieto okolnosti sprevádzali náš život. Ale zo strany otca a matky sme dostávali takú posilu, aby sme sa nebáli v živote. Keď sme chodili do školy, počúvali sme také názory, ktoré sa nezhodovali s vierou. A na to by som nevedel dať odpoveď ako žiak, ale čo ma držalo, bola práve ta viera rodičov. Dôležité bolo, že to odporovalo viere mojich rodičov a preto som to nestrávil. Mnohí moji spolužiaci stratili vieru. Toto je také to domáce rodinné prostredie, ktoré ovplyvnilo môj život. Nemal som problém s vierou a počas môjho štúdia som vo viere rástol.

Kedy a ako vo vás skrslo poznanie, že budete kňazom?

Ťažko nájsť ten moment, kedy sa to stalo, ale bolo to v čase, kedy sme vyrastali. Naša matka mala sedem detí a z toho päť chlapcov a uchrániť ich od toho všetkého zlého okolo nich bolo veľmi ťažké. Neďaleko na poli boli saleziáni, tak nás k nim posielala, aby sme s nimi boli v kontakte. Chodili sme s bratmi do Podolínca, keď tam boli zatvorení. Keď sa dostali na fary, matka nás posielala za nimi kontakt udržiavať. A my ako dvanásť – pätnásťroční sme šli za nimi. Mama vedela, že bude pre nás dobré, keď budeme s nimi v kontakte. A to malo veľký vplyv.

Ale pýtate sa na moje povolanie. Miništrovali sme, naučili nás náboženstvo, ale vtedy som nemyslel na to, že budem kňazom. Sú to také udalosti v živote, ktoré si človek nevie vysvetliť. Chodil som do školy do Galanty. Každý deň, keď sme cestovali vlakom, išli sme zo stanice cez celé mesto do školy na druhý koniec mesta. Keď sme išli cez mesto, vošli sme najprv do kostola – žiaci, deti – tam sme sa pomodlili a pokračovali sme v ceste. A raz – bol som jedenástak – pán kaplán, ktorý vychádzal z kostola, ma oslovil. Pýtal sa ma, kam by som chcel ísť. Povedal som mu, že na teológiu. A po skončení vyučovania som začal chodiť k pánovi kaplánovi. Ťažko povedať, ale asi toto bol ten okamih, ktorý vo mne ukázal nejaké to dozrievanie. Viete, obdivujem našu matku. Otec mal 46 rokov, dostal brušný týfus a tak mama zostala sama s toľkými deťmi a zvládla to. A v tomto, že nás posielala za kňazmi, hľadala výchovný prostriedok. Vtedy došlo k tomu, že som chcel byť kňazom a vykonal som konkrétne kroky.

Dialóg cirkví

Poďme do súčasnosti. Ako by mal fungovať dialóg Katolíckej cirkvi s inými cirkvami na území mesta, resp. v Gemeri?

Tak to je otázka o ekumenizme, ktorá je dosť nepochopená. Ja sám sa priznám, že sa s touto problematikou musím a chcem vyrovnať. Spomenul som už, že Katolícka cirkev na to kladie veľký dôraz, chcú vedieť, čo robíme v oblasti ekumenizmu. Záleží im na tom. Keď to žiada Svätý otec, musím sa tomu venovať aj ja. A najmä II. Vatikánsky koncil, to je veľký impulz pre Katolícku cirkev, aby sme hľadali spoločné cesty, ale hlavne aby sme hľadali to, čo nás spája a nie to, čo nás rozdeľuje. Dosť som nad tým uvažoval a aj som túto otázku predložil v roku 2007 na stretnutí biskupov Slovenska s kardinálom Kasperom, ktorý má na starosti vzťahy medzi cirkvami. Lebo mne sa celkom nezdá, aby sme hľadali len to, čo nás spája a nie to, čo nás rozdeľuje. Lebo keď sa chcem stretávať s niekým, kto patrí do inej cirkvi, musím poznať aj to, čo nás rozdeľuje. Nie preto, aby som dokazoval, že nemá pravdu, ale kvôli svojej identite, že som katolík.

A druhá vec, a to zvlášť zdôrazňuje Svätá stolica, je tu súhrn predpisov, ako viesť dialóg s inými cirkvami alebo náboženskými spoločnosťami. Pán kardinál Kasper hovorí, že nestačí len to, čo je spoločné, ale je potrebné poznať sa aj v tom, v čom nie sme zajedno. Toto mi robilo osobne problém a zvlášť, keď sa zdôrazňovalo, že nepriateľom ekumenizmu je indiferentizmus. A je to tak. Urobí sa nejaké ekumenické stretnutie, bohoslužba a naši veriaci, keď na ňu idú, získavajú presvedčenie, že je jedno, či patrí do takej alebo onakej cirkvi, veď je aj tak veriaci. A toto je nebezpečné. Lebo, stáva sa aj to, že ak je v nedeľu ekumenická bohoslužba, potom už veriaci nejde na našu Svätú omšu. Čiže nie je to to isté, či som na pobožnosti ekumenickej alebo Katolíckej cirkvi. Ak sa tak aj rozhodne, je povinný aj tak ísť na katolícku Svätú omšu. Lebo ten indiferentizmus sa tu takto šíri a Direktórium pre ekumenizmus hovorí, že až vtedy môžu byt tieto bohoslužby ekumenické, ak ľudia pochopia, že to nie je to isté. Ekumenizmus je ťažký. Je to výzva. Pán Ježiš povedal, aby všetci jedno boli: to nás zaväzuje hľadať túto jednotu, ale popri tom poznať toho druhého.

Máte nejaké konkrétne plány, čo by sa tu, v Rožňave, alebo vo vašej diecéze dalo uskutočniť? Niečo také, čo by cirkvi spojilo a zároveň by nikto nemal pocit, že je ukrátený o veriacich?

Myslím si, že veriaci to neberú tak, že by prechádzali do inej cirkvi. Tradične sa držia tej svojej. Ale zatiaľ sú to len také stretnutia na úrovni bohoslužieb, modlitieb. Dialóg na vyššej úrovni vedie Svätá stolica. Má na to odborníkov, teológov, ktorí poznajú tú druhú cirkev. To sledujeme, keď ide o týždeň modlitieb. Ale modlenie je dôležité. Modliť sa, aby sme našli cestu k sebe. A tu sú viaceré cirkvi, ktoré sa stretávajú a spolu sa modlia, zvlášť počas týždňa modlitieb, ktorý je v januári. Teraz tu boli Dni mesta a mali sme ekumenické bohoslužby v kostole. Tam sme sa modlili, spievali, ale mali sme aj príhovory. Pre mňa to bola prvá takáto príležitosť v Rožňave.

Aký z toho máte pocit?

Dobrý. Nemám na to nejaký negatívny pohľad. Je potrebné sa takto stretávať aj mimo bohoslužieb, na fare.

Kauza: Biskupské lesy

Pred časom tu zarezonovala kauza biskupských lesov, keď sa z pohľadu biskupského úradu uzavrela nevýhodná zmluva s podnikateľom Majským. Sám pán biskup Kojnok, váš predchodca, povedal, že toho človeka zle odhadol. Čo budete robiť, aby sa niečo také už neopakovalo?

Svätá stolica sa to rozhodla riešiť tak, že ma sem poslali. Ja som bol v Bratislave, nezaujímal som sa o túto problematiku, bolo mi to cudzie. Ale keď ma sem poslali, musel som sa tým zaoberať a spoznať, čo tu je, zistiť, v akom stave sa nachádzajú majetky Rožňavskej diecézy a dať to trošku do poriadku. Je to už päť rokov. Postupne som do tej problematiky vnikal a musím priznať, že boli porobené rôzne chyby. My, biskupi a kňazi, nie sme odborníci na tieto veci, takže takéto prešľapy sa niekedy stanú. Ale keď som sem bol poslaný, aby som to dostal do poriadku, pustil som sa do toho. Ale to sú problémy na dlhé lakte – zmluvy, súdy. Kým sa človek dopracuje k výsledku, chvíľu to trvá. Ešte stále nemáme všetko dotiahnuté do konca. Samozrejme, Svätá stolica chcela, aby som jej podával správy o tom, čo som urobil, dokázal. Tak asi to bolo vážne. Nie je to totiž len tak, že preložia biskupa do inej diecézy a poveria ho takýmito vecami. Ale viete, to je oblasť, o ktorej nechcem toľko rozprávať, pretože je podľa mňa lepšie riešiť to tichou cestou. Mnoho vecí sa podarilo napraviť. Len s niektorými zmluvami sa nám nedarí. Lebo oni majú tiež svojich právnikov a nechcú sa toho jednoducho vzdať.

Stretli ste sa s pánom Majským počas tých piatich rokov?

S otcom nie. Ale so synmi, s Erikom a Jozefom. S nimi dosť často.

Takže tie lesy majú ešte naďalej v nájme?

Nie. Keď sa zmluva ukončila, prevzali sme lesy a spravujeme ich. Toto je víťazstvo, lebo to nebolo také jednoduché. Ale chodia tu pravidelne, kvôli poľovačkám. Majú tu prenajatý poľovný revír. Mali sme spolu uzavreté tri zmluvy. Prvá bola o správe majetku. Zmluva vo všeobecnosti musí byť konkrétna, istá, ale tu sa zistilo, že keď išlo o majetok Rožňavskej diecézy, tam tá istota nebola. Tak sa dohodlo, že zmluva o správe majetku nebude. Druhá zmluva bola o nájme lesov a tretia o poľovníctve. Neprezrádzam nejaké tajnosti, ale na druhej strane nechcem, aby sa to nejako verejne preberalo.

Plány: Gulyapalag, Kalvária, školy, charita…

Aké plány má diecéza s lokalitou Gulyapalag?

Bol to dlhý proces dostať ju späť. Ale podarilo sa a teraz sme v takom štádiu uvažovania, čo sa dá urobiť, na čo ju využiť. Treba tam generálnu opravu s tým, že sa rozhodneme, na aký účel to chceme využiť. Hlavne to musíme s mojimi ekonómami časom rozobrať. Inak, je tam veľmi pekne.

Rožňavská Kalvária chátra. Máte v tomto smere nejaké plány? Alebo, kde sú najväčšie prekážky, aby sa sfunkčnilo toto pútnické miesto?

Je tu iniciatíva, aby sa Kalvária a niektoré zastavenia, ktoré sú zničené, dali do poriadku. Je tu na to projekt, aby sa Kalvária opravila, zatiaľ sa to neriešilo. Je tu však ochota a my sa jej chytáme. Nie je to náš projekt a ani pozemky nie sú naše. Spolupracujeme na tom, rozhodne chceme dať Kalváriu do poriadku.

V akom stave je Katolícka základná škola sv. Jána Nepomuckého v Rožňave?

Povedal by som, že je ešte stále v procese tvorby, lebo tunajšia diecéza bola posledná, kde nebola katolícka základná škola. Všetky diecézy ju mali, len rožňavská nie. Napokon bola založená, no jej rozbeh je ťažký a problematický, museli sme riešiť rôzne překážky. Teraz však funguje, deti sa hlásia, ale škola je zatiaľ ešte v takom nevyzretom štádiu.

Má vôbec v Rožňave perspektívu?

Má. Máme dve školy, jednu v Lučenci, ale tá je umelecká. Tu v Rožňave sa to rozbieha. Začiatky rozbiehania škôl sú problematické, všeobecne ľudia ťažko prijímali katolícke školy. V 90. rokoch neboli pedagógovia, boli len socialistickí. Rodičia im neverili, trvalo to niekoľko rokov, kým sa prerazil odpor ku katolíckym školám. V Rožňave sa škola tiež rozbiehala pomaly. Konečne sa ujala, deti od prvého ročníka pribúdajú. Sú tu problémy najmä s financiami zo strany štátu. Nie je to také ľahké, založiť a udržať katolícku školu.

Myslíte si, že by mali byť takéto školy nejakým spôsobom oproti iným zvýhodnené?

Nie zvýhodnená, ale bolo by dobré, aby bola rovnoprávna, na rovnakej úrovni so štátnou školou. Podrobne sa však tejto problematike nevenujem. V Konferencii biskupov Slovenska má túto otázku na starosti iný kolega biskup. Nechceme výsady a výhody, chceme rovnaké možnosti.

Aký je zámer diecézy s areálom bývalej (starej) nemocnice v Rožňave?

Pozemky pod areálom patria nám, budova Modrého pavilónu nám ale nepatrí. Mali sme s ňou istý zámer, ale Košický samosprávny kraj (pozn. red.: vlastník objektu) ho odpredal košickej súkromnej firme. Zatiaľ ani táto firma nevie, čo s ňou. Počítalo sa s rozvojom detašovaného pracoviska UPJŠ. Malo tam byť ubytovanie pre študentov a učiteľov a byty. Nemocnica sa však o svoj majetok nestarala. Napokon sa to odpredalo tej firme, ale budova naďalej chátra aj napriek našim mnohým upozorneniam, že tam dochádza napríklad ku krádežiam.

Ako funguje charita v katolíckom spoločenstve? Majú aj ľudia z nekatolíckeho prostredia možnosť sa do nej zapojiť?

My, Katolícka cirkev, máme charitu, pretože tu nemôže fungovať len duchovná stránka. Viera sa musí prejaviť aj v konkrétnych skutkoch k druhým ľuďom. Sv. otec Benedikt XVI. kladie veľký dôraz na charitu. Vôbec, cirkev je od počiatku aj charitatívnou organizáciou, venovala sa ľuďom chudobným, chorým, starým či nevládnym, zakladala nemocnice. O charite sa dočítate aj v životopisoch svätcov. Dnes je tu konkurencia zo strany štátu, ktorý sa tiež venuje potrebným veciam. Naše charity nedokážu celkom plniť svoju úlohu, pretože na to často nestačia z finančných dôvodov. Časť príjmov prichádza od veriacich, keď dvakrát do roka robíme zbierku na charitu, ale bez financií iba habkáme a to nestačí. Máme domy, kde máme umiestnených starých ľudí, kde sa o nich staráme, venujú sa im dobrovoľníci. Ja sám osobne ale nie som spokojný s fungovaním nasej charity. Teraz som si povedal, že musím v tejto veci niečo urobiť, chcem spoznať fungovanie charít iných diecéz a potom musíme dať do pohybu našu charitu.

Máte nejaké nápady na riešenia?

Udiali sa zmeny, vymenil sa riaditeľ našej charity, zháňame možnosti financovania a nepoznáme vzťah mesta, KSK, štátu k charite. Potrebujem čas na dôkladné preštudovanie problematiky, pretože sa ma táto problematika veľmi dotkla. Čo je diecéza bez charity? Na námestí ma oslovilo v tejto veci veľa ľudí. V Bratislave sa napríklad venujú bezdomovcom, nosia im stravu na železničnú stanicu, my to tu nemáme.

Myslite si, že je to tu uskutočniteľné?

Prečo by nebolo? Zožiera ma fakt, že sme akoby neschopní. Námietky technického rázu, hygienických predpisov, sa musia prekonať. Mne je tých ľudí ľúto. Je to však beh na dlhé trate, musíme to pripraviť.

Vzťahy s maďarskou menšinou

Ako reflektujete fakt, že na území diecézy je početná maďarská menšina, z ktorej vychádzajú silné tlaky na to, aby mala biskupa svojej národnosti? Pocítili ste osobne takýto tlak?

Osobne nie. Pôsobil som v Trnavskej arcidiecéze aj vo farnosti s 80 % maďarskou menšinou a nikomu som nedával pocítiť fakt, že som Slovák. Ja som sa musel učiť, aj pri spovedi som musel rozmýšľať, ako sa vyjadriť, aby „stránka“ nepocítila, že jej vnucujem, že sa nemôže vyjadriť v materinskej reči. Aj v iných prípadoch, napríklad snúbenci, maďarská Svätá omša, som sa snažil, aby títo ľudia počuli Slovo božie v materinskom jazyku, aby sa mohli dohovoriť s kňazom. Osobne sa na mňa nikto s takouto požiadavkou neobrátil. Skôr zo strany štátu som cítil tlaky, chceli ma odtiaľ vyhnať, nemohol som ani kostol opraviť vo svojej bývalej farnosti. Veriaci sa ma zastávali, chceli si ma tam udržať. Vraveli mi: „Len aby ste tu vy ostali“, aj keď som im vravel, že si zaslúžia kňaza Maďara. Ide skôr o prístup kňaza k ostatným. Samozrejme, viem o tom, že existujú požiadavky Maďarov na biskupa a diecézu.

Podľa vás je to z pohľadu cirkvi podstatné, či je to Slovák alebo Maďar?

Podstatné? Je dôležité, aby som vo svojej materinskej reči počul Božie slovo, aby som prijímal sviatosti. Ale takáto požiadavka nie je možná za každých okolností. Spomeniem snahu Maďarov mať diecézu a biskupa. To začalo v Komárne v roku 91. Povedali si, budeme sem chodiť a modliť sa za diecézu a biskupa maďarskej národnosti. Raz som tam bol inkognito, keď sa kňaz vehementne domáhal biskupa a kňazov. Ja som sa tam cítil neisto, lebo vo svoje farnosti ako nerodený Maďar som rozprával po maďarsky. Ide skôr o postoj kňaza k ľuďom. Aj keď ide misionár do cudzej krajiny, naučí sa jazyk. U nás vo vzťahu Maďarov a Slovákov sa kdesi preháňa a to nie je dobre. Treba urobiť krok smerom k veriacim, hneď vás potom berú. Ten vzťah nie je taký vyostrený, ak ich kňaz dokáže pochopiť. K maďarčine som došiel na teológii ako študent. V seminári ako bohoslovec nás biskup Ambróz viedol k tomu, aby sme sa učili maďarsky. Kúpil som si slovník, maďarskú bibliu a modlitebnú knižku. Na prvé miesto som sa dostal do Senca; tak som bol nútený pôsobiť aj maďarsky. Potom opäť v Kolárove. Ja som doma nebol nikdy šovinisticky ladený. Mamka chodila do maďarských škôl a nerozumela tomu, čo ich učiteľka učila, ale nebola proti. A zvlášť, keď ide o kňaza, nie je dobré robiť rozdiely. Za socializmu som si kupoval náboženskú literatúru z Maďarska, spoznával som aktuality v cirkvi a teologické problémy a som rád, že som sa naučil po maďarsky. Ide o veriacich, nemôžu sa cítiť odstrčení.

Pred dvoma rokmi preletela médiami správa, že Svätý otec Benedikt XVI. povolil omše aj v latinčine.

Trochu vás poopravím. Reforma liturgie sa udiala na koncile v roku 1962. Dovtedy bola latinčina. Na koncile sa povolili aj ľudové reči a zmenil sa aj spôsob slúženia omše. Kňaz sa obrátil čelom k veriacim. Koncil však latinčinu nezrušil, len povolil ďalšie jazyky. Ľudové jazyky sa rozšírili, bolo ich treba schvaľovať a latinčina sa dostala do úzadia. Latinčina zostala liturgickým jazykom aj po Koncile na prvom mieste. Tento Svätý otec povolil obrad slúženia omše v latinčine, keď sa kňaz obracia čelom k oltáru. Ide teda len o návrat k Tridentskej tradícii slúženia omše, podľa misála vydaného za Jána XXIII, v roku 1962, ktorý bol len v latinčine.

Myslíte si, že by malo zmysel slúžiť omše takto aj u nás?

Áno, ale bolo by to treba veriacim vysvetliť a okrem toho to noví mladí kňazi nepoznajú. Funguje to takto na niektorých miestach v Maďarsku, ale museli by to tak chcieť veriaci. Ja som slúžil starým tridentským spôsobom ešte kedysi v 70. rokoch. Nedávno som si kúpil v Ríme misál, ktorý sa riadi tridentskou tradíciou slúženia omše. Ja sám by som si ale musel tento spôsob slávenia obnoviť.

Rožňava ako „malá Moskva“

Rožňavu často prezývajú „malou Moskvou“ kvôli tradícii ateizmu a komunistických straníkov, ktorá je tu veľmi silná. S akými plánmi sa ujímate úradu v tomto zmysle?

Počujem to prvý raz, že Rožňava je „malá Moskva“. V iných obciach, aj tam u nás, sa hovorilo, že „mala Moskva“ znamená, že tam nemala možnosť cirkev žiť, nemali tam sväte omše. Keď som bol v Kolárove, to bola obec bez kostola. Tam nič nebolo, žiadne náboženstvo. To je snaha ateizácie. Ale zvlášť išlo o to, že nemali možnosť sa vzdelávať v náboženstve a prejavovať ho. Ale to je všeobecne vplyv toho ich režimu. Vplyv na ľudí. Niekde sa presadil, niekde ľudia dokázali odolávať. Tu to nemám tak zmapované.

A myslite si, že má význam prísť s nejakým pozitívnym programom, s ktorým by ste oslovili pochybujúcich, alebo tých, ktorí nerozmýšľali, že by vstúpili do cirkvi? Lebo vlastne pôda na to tu je.

Musím v tejto veci čosi urobiť. Osloviť tých druhých. Len treba hľadať prostriedky, možnosti, ako ich osloviť. Lebo v kostole vysvetľujem, ale tam neprídu. Tak kde sa dostať s nimi do kontaktu? S mládežou je to zložité. Chcem urobiť nejaký plán s pomocou kňazov, ktorí už roky pôsobia v Rožňavskej diecéze. Uvidím, čo mi poradia. Lebo sám diecézu nemôžem spravovať. To je v kódexe Kanonického práva. Našu diecézu vedie biskup. On ju spravuje, vedie, ale nie sám. Kňazi bez biskupa nevedia spravovať diecézu a tak isto ani biskup bez kňazov – presbytéria. Čiže ja budem v kontakte s nimi hľadať nejaké možnosti. Ale najprv by som chcel tak trošku animovať kňazov. Aby oni boli tými aktívnymi. Tými, ktorí sa neuspokoja s tým, čo je vo farnosti.

A váš prvý dojem z nich je aký?

Aj oni potrebujú povzbudenie, aby nezaspali. Aby ich trápilo, že sú vo farnosti a nič sa nedeje. Napríklad u miništrantov. To je taká oblasť kňazského povolania. Tí chlapci, ktorí sa motajú okolo kňazov a sú pri oltári. To som zažil aj ja, bol som odmalička miništrant. My sme nemali doma každý deň Svätú omšu, ale raz za týždeň prichádzal skoro ráno zhodou náhod salezián vlakom. A ja som šiel do kostola miništrovať, či fúkal vietor alebo snežilo. A tam ten kontakt s kňazom bol, to je veľmi dôležité. Na to chcem klásť dôraz, venovať sa miništrantom. Je to aj výchovné, aj vzdelávanie, čo sa týka liturgie. Tomuto som venoval v mojej farnosti veľký dôraz. Kvôli tomu ma aj vyháňali „tajní“ z farnosti. A byť s deťmi, učiť ich náboženstvo – toto mi chýba. Vtedy náboženstvo bolo len po vyučovaní a keď som šiel zo školy priamo do kostola na večernú Svätú omšu, šli za mnou na bicykloch. Bolo ich veľa a mohli prísť na faru hocikedy sa zahrať. Ale poznali aj liturgiu, liturgické knihy, predmety. Keby som povedal pri oltári, že potrebujem korporál, vedeli čo majú doniesť. Ale aj poznanie Svätého písma atď. je dôležité. A toto mi chýba, ten kňazský dôraz, je tu toho málo.

V ktorých témach si viete predstaviť užšiu spoluprácu s vedením mesta? V čom by ste vedeli vy pomôcť im a v čom oni vám?

To ťažko povedať: Aktuálne problémy, ktoré sa vyskytujú, pri nich sa obraciame na nich. Tá najkrajšia spolupráca bola vtedy, keď sem prišiel Svätý otec. Vtedy sme potrebovali ich pomoc. Oni možno našu pomoc pri tom nepotrebovali. Ale tu sme sa stretli s ich ochotou, pomocou. A ďalšie veci sa týkajú toho, čo prinesie život. Ale nejaké problémy medzi sebou nemáme.

Aká je vaša pastoračná vízia na sídlisku Juh? Na slávnosti 150 výročia založenia rehole Saleziánov Don Bosca vyjadrili, že tam počítate so Saleziánmi – máte konkrétnejšiu predstavu?

Áno, tak to je taká vízia realizácie. Ide o stavbu kostola a nejakého centra, kde by sa mládež mohla stretávať, zahrať sa a, samozrejme, aj s duchovným zameraním. Ale je to tam treba oživiť. Ja som to už spomenul, lebo keď som prešiel túto časť mesta, hromada chlapcov sa tam hrala, hrala futbal, a pritom hrešila. Malo by sa dosiahnuť, aby nemali čas na zlo a a druhá pozitívna vec – viesť ich. A toto robil Don Bosco a saleziáni sa o to tiež snažia. Tak máme v pláne kostolík a nejaké centrum. Ale tu zas ide o finančné problémy.

A tam by sa zas odrazila spomínaná spolupráca s mestom.

Áno, dali nám možnosť vybrať si pozemok a ten sme aj našli a zo strany mesta nám vyšli v ústrety. Malo by to byť na Okružnej ulici.

Otázka čitateľa – Keďže mesto a Biskupský úrad majú spolu dlhotrvajúcu históriu a prepojenosť, čo tak sa angažovať trochu v turizme formou sprístupnenia časti biskupského paláca pre verejnosť, aby aj obyčajní smrteľníci mali predstavu o histórii Katolíckej cirkvi v Rožňave? Som si istý, že je tam k videniu viac, než v hocijakej historickej budove v meste. Mohla by to byť zaujímavá a historicky náučná turistická atrakcia.

Je ťažké sprístupniť tieto priestory verejnosti. Smerom na námestie sú salóny, ktoré majú svoju historickú hodnotu. Sú z čias Márie Terézie, kedy tento palác darovala cirkvi a druhá vec – je tu historická knižnica. Nie je toho veľa, ale prakticky, tieto tri salóny, čo tu sú, sú obývateľné. Ja sám som v jednom býval, pretože keď som sem prišiel, nemali ma kde dať. Ale neuvažujeme nad tým, že by sa to sprístupnilo verejnosti. To by malo ďalšie následky. Museli by sme mať niekoho, kto ich bude sprevádzať, strážiť. Je tu niečo na videnie, ale až tak nie.

V súvislosti s návštevou Svätého otca Jána Pavla II. sme pred dvomi rokmi robili rozhovor s biskupom Kojnokom (noviny Gemerinfo), ktorý sa vtedy vyslovil, že možno sa bude uvažovať o pamätnej izbe, tam kde vtedajší pápež odpočíval. To môže byť pre ľudí celkom zaujímavé, nie?

Áno, boli preňho pripravené určité priestory. Bola tam posteľ, kde by odpočíval, kreslo na sedenie. Keď bol napríklad v Tatrách, celá izba tam bola vyrezaná z dreva len pre neho a už tam nie je.

Takže nevidíte reálne, aby sa to spravilo jednorazovo – tak raz za rok, napríklad počas osláv Dni mesta?

Sú to priestory skôr súkromné. Ale to je hudba budúcnosti. Týmto sa zatiaľ nejako nezaoberáme. Tu je tá jeho izba, kde odpočíval, špeciálna práve preto, lebo v iných mestách nikde neprebýval na Biskupskom úrade, len tu v Rožňave. Preto je aj tabuľa s nápisom o návšteve Svätého otca. Možno neskôr, keď dokončíme tretiu etapu stavby u nás.

Cesta viery II

Čo pre vás znamená viera?

Je to dôležitý prvok. Človek prechádza cez rôzne situácie, stavy, ale vždy je tu čosi, čo ma v každom prípade podržalo a rozšírilo môj obzor. A rozšírilo aj moje poznanie. Ale to je ťažké definovať, lebo je to naozaj osobná, vnútorná vec – kontakt s Bohom. Vnútorný vzťah s bytosťou, ktorú milujem, ktorá miluje mňa a vedie ma. Pri niektorých situáciách sa stane, že si poviem, že Boh zasiahol do môjho života. Ako dobre, že sa tak stalo. Alebo že ma Boh cez niekoho iného oslovil. Pociťujem jeho prítomnosť, jeho vplyv.

Aký praktický dopad na život má podľa vás to, či človek verí alebo neverí?

Keď verím, som bohatý, obohatený. Keď neverím, som ochudobnený práve o ten rozmer pohľadu v životných situáciách. Viera vychádza z konkrétnych situácií, ktoré človek prežíva. Nechcem povedať nejakú definíciu viery.

Deti zo skúmavky, potraty, eutanázia

Minulý rok oslávila 30-te narodeniny Louise Brownová, prvý človek počatý mimo ľudského tela. Odvtedy bolo takto počatých ďalších 30 miliónov ľudí. Kongregácia pre náuku viery nedávno vydala pokyn Dignitas Personae, v ktorom trvá na svojom negatívnom postoji k takejto forme počatia človeka. Katolícka cirkev necíti potrebu nejako reflektovať to, čo sa tu stalo? Zaujať stanovisko? Lebo tí ľudia tu žijú, majú svoje starosti, radosti. Majú cítiť nejakú vinu za to, že boli takto počatí?

Oni nie. Nemôžu za to. To je, ako keď príde na svet nechcené dieťa. Žijú pohlavný život a žena povie mužovi „Počala som“ . Povedzte takémuto dieťaťu niekedy, že bolo nechcené. Je to dobre? Určite nie. A teraz povedzte takémuto dieťaťu, že sa narodilo v skúmavke. Nie je krajšie povedať, že bolo počaté v lone matky? Ide tu o hodnotu osoby. Človek nie je prostriedok. Človek je cieľ. Nemôžeme narábať s človekom ako s nejakým materiálom. Tam je dôstojnosť človeka. My ho degradujeme, keď s ním pracujeme v laboratóriách a skúmavkách a podobne. Aj podľa Vatikánu to nie je negatívne stanovisko. Je to pozitívne stanovisko k životu. Je to Boží zákon, ktorý má človek rešpektovať a nenarábať s druhým človekom ako s prostriedkom. Dôstojnosť ľudského života je to, čo chráni Svätá stolica aj v prípadoch počatia v skúmavke. A podobný prípad je aj eutanázia – ako ukončiť koniec života. Zase ide o dôstojnosť. Preto hovoríme o prirodzenom počatí a prirodzenej smrti. Celý priebeh života má byť prirodzený, to znamená podľa zákonov, ktoré Boh dal do prírody. Celý svet aj človek pochádza z lásky. Je to dobré vedieť, prežiť. Boh ma chce, Boh ma miluje. I keď možno to tak ľudsky zaznieva, že ide o zdravotné dôvody.

Malo by sa to podľa vás posudzovať individuálne?

Toto je jedna zásada, ktorú treba zachovať. Nesmie sa zo spermie urobiť prostriedok. Rozdiel medzi vecou a človekom – vec, to je to, čo používam na dosiahnutie prostriedku. Človek nie. Ľudská osoba, to je cieľ. A toto chýba v dnešnej modernej filozofii. Martin Heidegger vyčítal modernej filozofii, že sa pohybuje len na rovine súcna, nie bytia. Ale najprv musí byť bytie, z ktorého vyrastá súcno. A preto dochádza k nesprávnym pohľadom na človeka.

Navštívila ma jedna kandidátka na prezidenta. A tam sme načali otázku práva ženy na potrat. Čo je to právo? Aké právo? Alebo kde sa používa ten vzťah: právo a zviera. Zvieratá majú právo..? Aké právo? Nositeľom práva je len ľudská osoba. A ona na to povedala: To potom všetky zvieratá na svete môžeme vykynožiť. Na druhej strane, toto sa nedovoľuje spraviť so zvieratami. Piate prikázanie hovorí, že nemôžeme prírodu ničiť a svojvoľne s ňou narábať. Ale nemôžem povedať, že pes má právo. Nie je subjektom práva.

Dnešná moderná spoločnosť hovorí o právach. Keď si vezmete kódex z Kanonického práva, tam máte laikov, rehoľníkov, kňazov. A tam máte povinnosti a práva laikov cirkvi. Povinnosti sú na prvom mieste a potom môžeme hovoriť aj o právach. Len ľudská osoba je nositeľom práva. Musíme si uvedomiť, že sú rôzne práva. Napríklad rodinné právo. Toho sa nemôžem vzdať. S ním som prišiel na svet, bolo mi dané. Takého práva sa nemôžem vzdať. To je práve dnešná mentalita ľudí a to som videl aj na tej kandidátke, že má túto mentalitu. Akoby som predsa mohol podpísať zákon o potratoch? Lebo plod je ľudská bytosť. Môžem rozhodovať o živote ľudskej bytosti?

Nič iné neurobiť, len chrániť život. To sú také momenty v ktorých sa prejaví stanovisko cirkvi k životu. A toto robí cirkev, chráni život. Cirkev je na strane života. Tento fakt cirkev nemôže poprieť, ustúpiť ani sa ho vzdať.

Cirkev a politika

Keď ste teraz spomenuli prezidentské voľby, bude cirkev niekoho odporúčať svojim veriacim a keď, tak koho?

No ešte nevieme, či sa Konferencia biskupov vyjadrí nejakým listom, to sa ešte dnes nevie. Ale už boli predtým pastierske listy v tomto duchu, kde sa nepovie meno ale vlastnosti, ktoré by mal kandidát mať. Ak by k tomu teda nakoniec naozaj došlo (k napísaniu pastierskeho listu), tak sa povedia vlastnosti, ktoré by mal kandidát mať a nech si veriaci vyberú podľa nich toho správneho, ktorý zodpovedá požiadavkám viery.

Aký vzťah by mala mať cirkev s politickými stranami? Nedávno líder jednej politickej strany, poslanec Vladimír Palko, vyhlásil, že časť duchovenstva stratila súdnosť, keď odporučila voliť p. Radičovú za prezidentku.

Však on ako predstaviteľ istej strany si to môže dovoliť, ale cirkev nevstupuje do kampane tak, že by preferovala jedného z kandidátov, čiže zachováva si istý odstup od konkrétnej politiky tým, že hlása, učí tie všeobecné zásady. Každý z voličov si má v sebe ujasniť, kto zodpovedá týmto požiadavkám.

Na Slovensku sú dve kresťanské politické strany a tie majú predsa len bližšie ku Katolíckej cirkvi. Často sa odvolávajú na ňu, na duchovenstvo. Takisto aj cirkevní hodnostári, keď potrebujú nejakú pomoc, potrebujú sa nejako vyjadriť, diskutujú skôr s týmito kresťanskými stranami.

Každá strana musí vedieť, čo prináša, aké hodnoty. Teda kresťanské hodnoty, nie iné. Ale nie za každú cenu len jednu stranu. Teda necháva slobodu svedomia, slobodu voľby vybrať si.

Toto podporuje cirkev, aj tým, že určí, čo taký prezident by mal priniesť, aké hodnoty pre spoločnosť.

Vatikán a kritika

V poslednom čase sú média plné správ o tom, aké odozvy vyvolali kroky pápeža Benedikta XVI., že vo vnútri samotnej cirkvi sa objavujú rôzne názory, resp. kritika pápeža. Je to vôbec možné?

V akých otázkach konkrétne?

Napríklad, keď prijal späť do cirkvi exkomunikovaných biskupov, alebo vymenoval za biskupa rakúskeho kňaza, ktorý mal kontroverzné vyhlásenia. A tiež jeho prednáška na nemeckej univerzite, ktorá rozhorčila Židov.

Kritika je prenáhlená nedomyslená, povrchová. Exkomunikácia je čisto otázka cirkvi a riadi sa kánonickým právom a teda neriadi sa mienkou verejnosti. Prečítal som si prednášku Sv. Otca na univerzite. Viete, aká je v nej hĺbka? Predpokladáte, že je schopný konať niečo proti pravde a láske?

No keď spomenul latinskú omšu, ktorej súčasťou má byť aj modlitba za obrátenie Židov na kresťanskú vieru…

Áno, to na Veľký piatok sú modlitby za rôzne kategórie a medzi nimi aj za Židov. Cirkvi nemožno uprieť právo modliť sa za spásu všetkých ľudí, veď na to dostala poslanie.

Jednoducho niektorí vnímajú rozdiel medzi tým, ako sa správal Ján Pavol II. a ako sa správa a koná terajší pápež Benedikt XVI.

No tak on má svoj štýl, v ničom nekopíruje svojho predchodcu. Vieme, čím bol predtým. Však Ján Pavol II. sa v mnohých veciach radil s ním, boli najbližší spolupracovníci v otázkach viery. No všetka tá kritika vychádzala z neporozumenia. To isté je aj teraz s tými štyrmi biskupmi, z ktorých sňal exkomunikáciu – to je cirkevný trest, čisto vnútorná vec cirkvi. Tá exkomunikácia nastala automaticky, neexkomunikoval ich pápež. Stalo sa tak z toho dôvodu, že sa nechali vysvätiť bez súhlasu pápeža. Ten je však princípom jednoty cirkvi, mimo neho tu nemôže vznikať nejaká cirkev, aby sa prezentovala tak, že patrí do Katolíckej cirkvi. Tým, že biskup Lefebvre vysvätil štyroch biskupov, automaticky sa exkomunikovali z cirkvi. To je Bratstvo sv. Pia X. Samozrejme, snahou Svätého otca je tvoriť jednotu. Používať čím menej trestov a vylučovať z cirkvi. To sú veľmi zriedkavé prípady. A teraz je tu snaha tú jednotu obnoviť. Urobili veľmi dôležité kroky, keď išlo o to sňať exkomunikáciu z biskupov. Museli splniť nejaké podmienky a keď ich splnili, tak z nich sňal exkomunikáciu. Medzitým zazneli vyjadrenia jedného z tých biskupov (Richard Williamson) o holokauste, ktoré boli proti učeniu Cirkvi

Pre švédsku televíziu povedal, že neumrelo 6 až 7 miliónov Židov, ale iba 300 tisíc…

To je nemúdre, je to zlé vyhlásenie. Ale teraz sa pýtam: Prečo v tejto veci obviňujú pápeža Benedikta XVI.? Keď on bol nie raz – však bol v Poľsku, v koncentračnom tábore. A predtým ešte aj Ján Pavol II. vydal dokument o tom. To je stanovisko cirkvi, nie Jána Pavla II. či Benedikta XVI. Je taká snaha, aby sa cirkev stále a stále ospravedlňovala za to, čo sa stalo. A je teda aj ospravedlnením cirkvi, že máme toľko prípadov, keď Katolícka cirkev aj Pius XII. sa zastali Židov, chránili ich a podobne. Nemecká kancelárka Merkelová a Svätý otec mali medzi sebou telefonický rozhovor. Žiadali nejaké ospravedlnenie od tohto biskupa, ale za takýto názor on nemôže byť exkomunikovaný, lebo to je názor.

To by musel byť delikt – trest sa vzťahuje na delikt a to môže byť pravda aj v otázkach viery, ale nie za názor. Ja môžem v kázni povedať, môže sa mi stať, že poviem nejaký blud, no za to samozrejme automaticky nie som exkomunikovaný. Ale keby som ten blud potom hlásal ďalej a trval na ňom a šíril, budem vyzvaný, aby som sa ho zriekol a potom, ak sa ho nezrieknem, tak až potom nasleduje exkomunikácia. Ale on nebol zbavený exkomunikácie kvôli názoru, ale preto, že splnil podmienky týkajúce sa tej biskupskej vysviacky, ktorá sa konala bez súhlasu Svätého otca. Obviňovať Svätého otca a myslieť si, že on to schválil, nie je možné. Veď bol aj v židovskej synagóge v Turecku. Tak to sú jasné postoje. A nie je možné po tomto naňho takto útočiť a kritizovať za to, za čo nemôže. Neviem prečo sa pani Merkelová vmiešala do vnútorných záležitostí cirkvi.

Slovenský štát a Tiso

Dovolíme si takú malú odbočku do našej histórie, lebo tu ako keby stále chýbal nejaký jasný a zreteľný postoj k histórii Slovenského štátu. Pred chvíľou ste tu namietali, že kancelárka Merkelová vstupuje do cirkevných vecí, ale v dávnejšej histórii existovalo prepojenie medzi katolíckym kňazom, ktorý tu vystupoval na poste prezidenta vtedajšej Slovenskej republiky. Sú známe jeho vtedajšie autentické prejavy, či už v Holíči alebo inde a sú často aj prezentované v médiách. Aký je váš postoj, aj v súvislosti s tým, čo ste práve odpovedali, k tomuto? Lebo tu boli predsa deportácie aj zo Slovenska – desaťtisíce Židov bolo deportovaných a platilo sa za každého jedného z nich 500 korún.

Rozhodne postoj Vatikánu bol negatívny k tomu, čo sa tu dialo. Boli vyzývaní zo strany Vatikánu, ktorý nebol nadšený, že katolícky kňaz je na čele takéhoto štátu. Lebo kvôli takýmto chybám potom padá na cirkev kritika. Ale na druhej strane, vieme historické fakty, že sa chcel vzdať úradu a bol vyzvaný samotnými Židmi, aby zostal. Toho je dôkazom už nebohý kňaz, ktorý v tej dobe bol biskupom – arcibiskup Kmeťko. Sú protikladné názory, ja teraz nemám možnosť – a ani vy – ísť a ten zdroj študovať. Iste to je predmetom, vecou historikov, ktorí dokážu, áno bolo to tak.

Ťažko je mi uveriť, aby katolícky kňaz, ktorý dokonca prednášal morálnu teológiu, s takýmto rozhodnutím (deportáciou) súhlasil. Takže je tu také vysvetlenie, že on nevedel hneď o čo ide, že mu to bolo predstavované ako nejaké práce.

Režim toho štátu, prijaté zákony boli čisto diktátorské. Bola len jedna politická strana a všetko bolo možné len so súhlasom tejto strany – dosť podobne, ako sme tu mali 40 rokov z opačnej strany. Dokonca mnoho ľudí sa premiesilo z ľudáckých pozícií do tých komunistických po r. 1948. Protižidovské zákony Slovenského štátu boli prijaté v režime, v ktorom sloboda nebola.

Rozhodne nie som za totalitný režim. Najmä, ak prišlo k zhoršovaniu ľudských práv. Avšak posúdiť to z terajšieho hľadiska nedokážem. Počúval som doma názory rodičov na toto obdobie, v škole som na to počúval iné názory. Môj osobný názor je, že si neviem predstaviť, že on osobne by sa podieľal na tom, že súhlasil s deportáciou. Nepoznám ani tie zákony. Neviem.

Obsahuje kanonické právo predpis, podľa ktorého by ho za niečo také – ak by mu to dokázali, že vedel o deportáciách a súhlasil s nimi – exkomunikovali? Je to ten delikt, o ktorom ste hovorili?

Delikt, za ktorý niekto môže byť cirkevne potrestaný, musí byť delikt, ktorý tam je uvedený v zozname, a spĺňa všetky podmienky tam uvedené

Čiže je to tam taxatívne vymenované?

Áno. Ak sa tam nenachádza, je to ťažký hriech, ale nemôže byť potrestaný cirkevne.

A niečo také sa tam nenachádza?

V takejto formulácií nie.

Lebo svetskými zákonmi potrestaný bol.

Áno, ale napríklad ľudský život tam je chránený, aj keď ide o potrat. Ja sa držím toho, že neviem pochopiť, že by on ako katolícky kňaz, ktorý dokonca učil, prednášal, aby s týmto súhlasil. Nepoznáme okolnosti, za ktorých sa to dialo. Ak to tak bolo, tak to odsudzujem. Len som sa nevenoval tomuto problému, ale mne to nesedelo, robiť z neho vojnového zločinca. Neviem to stráviť, že by on ako kňaz len tak s tým súhlasil. Musím pripomenúť, že sme farizejská spoločnosť. Na jednej strane odsudzujeme vraždenie ľudí v koncentračných táboroch, ale už v gulagoch nie, a ani potraty nie. Čo sme za spoločnosť? Cirkev je proti zabíjaniu ľudí.

Finančná kríza a budúcnosť

Poďme do úplne aktuálnej súčasnosti. Za jednu zo skutočných príčin alebo za jednu z príčin súčasnej ekonomickej krízy mnohí považujú aj zlyhanie morálky. Myslíte si, že ekonomické pravidlá, princípy, ktorými sa riadi spoločnosť vo svojom vlastne svetskom živote sú nejako oddelené od tých duchovných hodnôt, ktoré by ľudské spoločenstvo malo vyznávať?

Súvisí to, nie sú oddelené, ale nie tak, ako to pomenovali v marxizme, že ekonómia je základňou, z ktorej vyrastali ostatné hodnoty – nadstavba. To je opačne. Život v oblasti ekonómie, ekonomiky obsahuje skutky človeka a tie skutky buď sú morálne alebo sú nemorálne. Keď sme došli do takéhoto stavu v ekonomike, tak to súvisí s morálkou. Človek akoby musel toho čo najviac mať, vlastniť. Aj to je vlastne filozofická a etická otázka – mať a byť. A „byť“ – to je prvé, aby som ako osoba bol. To „mať“ nesmiem dať do popredia. Erik Fromm mal krásnu knižku o umení milovať. Kríza, ktorá tu je, je práve o tomto: nie seba mám vidieť, v prvom rade mám vidieť tých ostatných.

A to bolo porušené?

Áno, bolo to porušené a porušuje sa ďalej.

A čo by sa malo spraviť, aby sa to dalo do poriadku?

No tak zase nápravu treba hľadať v ľuďoch, v sebe, uskromniť sa.

Uskromniť sa materiálne?

To už je duchovná hodnota, o ktorú by som sa mal usilovať, aby sa v ňom odrazilo, že beriem do úvahy druhého, ktorý tu je vedľa mňa a žije.

Čiže nejaká solidárnosť?

Áno, tak.

A aká je vaša vízia sveta budúcnosti? Bude to zase nejaké napätie medzi duchovným a materiálnym? Alebo sa tam objaví aj niečo iné?

To tak bude a bude to tak stále, ale vízia a viera je tá, že dobro zvíťazí. V tomto zápase zvíťazí dobro.

Reálne na tomto svete?

Vyústi to v tomto svete. Celý svet, vývoj tohto sveta smeruje k jednému cieľu. Alfou to začalo a vyvrcholí to v Omege (posledné písmeno gréckej abecedy). Keď čítame Apokalypsu – zjavenia, tak tie nám ukazujú smer, ktorým sa svet uberá. To, že prejde cez štádiá krízy, boja, zápasov. Ale dobro zvíťazí.

Pri ktorom písmene sme teraz?

Sme v tej abecede. (smiech)

Ešte sme? Niekedy to vyzerá, že tam ani nie sme…

Nie sme na konci tej abecedy, ale sme dobre nasmerovaní. (Smiech)

Nasmerovaní sme fest v dnešnej dobe. (Smiech) A sme tam všetci bez ohľadu na to, v ktorého Boha veríme?

To závisí, či verím nevedomky. Kresťanstvo verí v jedného Boha, však aj iné náboženstvá, napr. Islam verí v Alaha. Ale tu je podstatný rozdiel. Nemôžem povedať, že verím v nejakého Boha. Boh Islamu je iný ako je ten náš. Ale spája nás idea – myšlienka, že Boh jestvuje. Za to, že ja verím v takéhoto Boha, nemôžem. Narodil som sa do takej rodiny, tak ma vychovávali a verím v takéhoto Boha. Povedzme, ako v Islame. Za to nemôže byť potrestaný, zatratený, ale on je povinný hľadať pravdu. Nech som v akomkoľvek náboženstve. Aj katolík – nemôže si povedať: ja som sa takto narodil a tak musím aj zomrieť. Ja musím hľadať pravdu! To je jednak povinnosť, ale aj právo. Hľadať pravdu a umožniť tomu človeku, aby tú pravdu mohol hľadať a nájsť. Čiže nie je to jedno, v ktorého Boha verím, ale z hľadiska, že som si to nezavinil ja, pán Boh to tak berie, že za to nezaplatím.

Pozdrav Rožňavčanom

Celkom na záver: uviedli vás do novej funkcie sídelného biskupa Rožňavskej diecézy. Je niečo, čo by ste chceli povedať Rožňavčanom? Čo by ste im chceli odkázať, sľúbiť, alebo popriať?

Hľadajme pravdu. Nezostaňme apatickí. Každý človek v niečo verí. To je už taká fráza – veriť v nejakú vec, alebo v nejakú ľudskú činnosť. Ale je potrebné veriť v súvise s osobou a tou je Boh. Čiže hľadať pravdu. Spoznám nejakú pravdu, nezdá sa mi, idem ďalej. To vo sfére náboženskej samozrejme. Aby nezostali indiferentní. Neuspokojili sa s takým všeobecným názorom, ale išli za vecou a neodmietali automaticky iné názory, ale sa s nimi zaoberali, zvažovali ich.

Toto by som poprial Rožňavčanom, aby sa povzniesli nad tie materiálne veci, neuspokojili sa s tým, že niečo hľadajú, kupujú v tom hmotnom zmysle, ale aby im išlo o duchovné hodnoty, ktoré – keďže som katolícky biskup – tak samozrejme hodnoty, ktoré Katolícka cirkev tu v Rožňave ponúka, dáva. A tie hodnoty vedú k lepšiemu životu, ku krajšiemu životu. Popritom, že cirkev tiež má chyby.

Ďakujeme za rozhovor.

Rado Kovács & Belo Hefler

Foto & Video: Michal Valaštek

Doterajšie rozhovory:

Primátor Rožňavy V. Laciak: Otvorene a o všetkom

P. Koreň: Pamiatka neplače, keď jej robíme zle

Poslanec D. Pavlík: “Komunálna politika by sa mala zaoberať reálnym životom…”

E. Kušnierová: Gemer je vyhasnutá kométa

T. Masníková: Krása chýba mnohým ľuďom

Gabi Szabó (ex Elán): „Nechcem sa za toto mesto hanbiť!“

V. Baláž: Pre Rožňavu už moje srdce neplače, ako predtým…

“Rožňavu by si vybral možno aj don Bosco” – tvrdí Ivan Žitňanský