Za posledné dni sa toho v našom meste udialo veľa dramatického, tak z hľadiska verejného života, keď boli radnici doručené tri petície v priebehu pár dní, ako aj z pohľadu toho, čo občas život nemilosrdne naservíruje. V priebehu niekoľkých dní došlo k dvom vážnym tragédiám, najprv do tla zhorel byt, potom v centre mesta zabili človeka. Tesne predtým sme sa stretli s bývalým členom slovenskej hudobnej legendy, bubeníkom skupiny Elán a najnovšie už aj občianskym aktivistom. Na naše otázky odpovedal Gabi Szabó (47 r.). Video sekvenciu pozri tu, alebo kliknutím na video okno pod textom.
[youtube]http://www.youtube.com/watch?v=huCvYtSZb6E[/youtube]
Venoval si sa hudbe profesionálne, ale čo si pôvodne vyštudoval?
„Skončil som maďarskú priemyslovku v Košiciach, silnoprúd. Mal som aj ambíciu študovať ďalej, ale už ako 14 ročný som sa začal zaujímať o big beat.“
To bolo obdobie, keď sa z bytu na prízemí ozývali salvy úderov na bicie.
„Nebolo to až tak populárne, najmä u susedov…“ (Smiech).
Ale vyplatilo sa, zrazu si bol v Eláne. Ako sa to podarilo chlapcovi z Rožňavy?
„Jednoducho. Keď chceš v živote niečo dokázať, musíš si veriť. Ako sa hovorí: Šťastie žičí pripraveným. Hrával som v amatérskych kapelách, na škole aj inde. Postavil som si proste hlavu, že sa tým chcem živiť. Chcel som sa stať profesionálom. Chvíľu som po vojenčine robil na tunajšom tranzite, ale potom som si povedal: Chlapče, ak sa chceš niečo naučiť, potom musíš ísť tam, kde sú učitelia. Kde je na to prostredie. Kde sú výzvy.“
Ale dostať sa rovno do Elánu, to je predsa riadny skok.
„Keď som prišiel do Bratislavy v r. 1983, začínal som najprv v Slovnafte. Vtedy nebol príliš veľký výber. A popri tom som začal pôsobiť ako amatér v kapelách. Kamarátil som sa aj so skupinou YPS, spoznával som profíkov. A do toho prišlo obdobie, keď Elán hľadal bubeníka.“
Vraj Ráž hľadal maďarského bubeníka, je to pravda?
„Maďari mali vždy dobrú bubenícku školu, takže možno mal Jožo Ráž taký pocit, že by to bolo správne. Ale v hre bolo veľmi veľa vysoko kvalitných džezových, či funkových, dobre nadupaných mladých bubeníkov. Požiadavka bola na kvalitného bubeníka, ale chceli aj spievajúceho. A keďže som v tej svojej kapele mal ambíciu ísť hrať von, tak som začal so spevom. Celkom sme sa tak povediac vymakali, takže som sa cítil na profesionálnu dráhu. No a v tom som sa dozvedel o tom, že Elán hľadá nového bubeníka. Keď mi však povedali tých desať mien, ktorí sú v hre, tak som si šiel dať rýchlo dva panáky a povedal som si: No tak dobý fór to bol. Čo tam budem robiť? Budem im nástroje nosiť? Bol tam napr. Jano Fabrický a podobné esá. On už bol vtedy vyhratý a formát vo svojej brandži. Ja som si však napriek tomu povedal: A čo? Však vieš hrať, za pokus to stojí. A keďže sa oni nie a nie dohodnúť, tak som zodvihol telefón. O tom je aj jedna pesnička. Napísal ju pre Mariána Greksu Boris Filan. Volá sa Správny bubeník a je to vraj o mne. (Smiech). Vznikla na základe toho môjho príbehu, že som sa takto telefonicky Elánu ohlásil sám. Jánovi Balážovi som do telefónu proste povedal: Ja som váš nový bubeník!“ (Smiech).
Kedy sa to stalo?
„V r. 1985.“
To si zažil s Elánom ich najúspešnejšie obdobie.
„Určite to bolo najkomerčnejšie obdobie, ak beriem do úvahy počty turné, či predaných platní. Nikdy predtým ani za tým to už také ´mäsové´nebolo.“
Čo sa stalo, že si prestal byť „správnym bubeníkom“?
„Určite nie to, že by som zabudol hrať. Ja som človek, ktorý verí svojej pravde a nedá sa kúpiť. Miera vlastného presvedčenia sa niekedy ťažko zlaďuje s tou potrebnou, pseudo pragmatickou a komerčnou mierou potrebných kompromisov. Po určitom čase som si aj ja, aj Martin Karvaš (klávesy) povedali, že nám to už nestojí za to a za tie prachy už vôbec, a ani slávu. Bolo to päť rokov intenzívnej a náročnej činnosti, ktorú poznajú len ľudia z brandže. Bežní ľudia ju nemôžu vidieť, či celkom pochopiť. Elán fungoval vo veľmi špecifických podmienkach socialistickej kultúry i závisti. Bola to fabrika na veľké peniaze, ale len pre usporiadateľov. Nemôžem však neuznať veličinu a kvality svojich bývalých kolegov vtedy i potom, aj keď politické názory zdieľať s nimi zrejme nebudem.“
Bol ten rozchod kamarátsky?
„No bol primeraný, ale nevyrastali sme spolu, tak bolo to len akože džentlmenské. (Smiech). Proste nastala kríza. Potrebovali sme veľmi veľa hrať, aby sa splácali veľké dlžoby a uživili sme techniku a ľudí okolo toho. Myslím, že to postupom času šlo na úkor kvality. Pochopil som, že to už nie je niečo, kde môžem rásť ďalej. Ľudia sa tešili, či sme koncert odohrali dobre, alebo zle. Bez ohľadu na to, že to bolo, ako vravieval Jožo Ráž po koncertoch, ´rozdrbané´.“
V Rožňave na rozdiel od Revúcej však Elán nehral.
„Malo to svoje špecifiká. Celý program bol zrealizovatelný za určitého štandardu, ktorý sa Rožňavaani nepokúsila vytvoriť. Program sme mali dávno dopredu vybukovaný a bolo to spojené cez Slovkoncert s takým tým obchodovaním. Chceš Elán? Tak neskôr musíš zobrať aj Hečkovú atď. To si potom museli usporiadatelia zvážiť.“ Napr. sa často stáva dodnes, že na ozvučenie miestnych koncertov apod. angažujú stále toho istého zvukára (pán Vecko), ktorý svojou kreatívnou hluchotou v pohode okradne publikum o potenciálny kultúrny zážitok. A pri tom sú tu aj iné možnosti.“
A čo Elán v Moskve?
„Tri mesiace ročne sme hrali na takmer celom území bývalého ZSSR. Elán tam bola dosť známa kapela. Zarobili sme si tak bony. Cez Slovkoncert sme museli ísť aj na festival mládeže, inak by mal Elán problémy. Tam však začal postupne tlak iných kultúr a kapiel, keďže začala Gorbačovova perestrojka. Keby sme nekoncertovali v Rusku, tak by sme nevyžili.“
Dnes je Elán drahý, no možno budúce leto bude koncertovať na Gemeri.
„Za istých okolností si viem predstaviť, že by som to vedel aj pozitívne ovplyvniť.“
Čo si robil po odchode z Elánu?
„Boli ponuky na rôzne projekty. Napr. s Paľom Hammelom sme mali také mini koncerty v Dome odborov. V zostave boli aj Fedor Frešo, Andrej Šeban, Fero Griglák, Ďuro Kupec, Martin Karvaš , Tono Jaro a občas ako hosť Marián Varga. Dokonca sme boli s týmto ansámblom aj v Rusku. Vtedy bola s nami aj Oľga Záblacká. A mal som aj iné projekty. Málokto vie napr. o tom, že som nahrával pre Karla Gotta album, štyri pesničky napísané Paľom Haberom. S Jožkom Barinom sme po revolúcii nahrávali ako poslední v štúdiu OPUSu, no žiaľ nezachovalo sa to. Veľká škoda.“
Čo si robil po tom ?
„Po r. 1992 som robil v obchode a marketingu, napr. pre Philips, Eurotel, Minolta, Vodax–Lucka, kde som sa naučil všeličo nové…“.
Dnes tu máme finalistu superstar Roba Šimka. Sú to iné možnosti ako vtedy, ako to vnímaš?
„Veľmi mu fandím, páči sa mi jeho hlas. Zatiaľ sa drží na zemi. A to je OK. Môj názor na túto šou je však taký, že nevyrába superstar. Je to predovšetkým obchodovanie s SMSkami a sledovanosťou. Kto chce niečo povedať, ten to bude robiť aj sám. Môže mu to napomôcť, zviditeľniť ho, ale pokiaľ ten náboj v sebe človek nemá od piky, vnútorne, vyhasne to. Je to predovšetkým šou a o biznise. Mladým ľuďom to tam môže dosť popliesť hlavy. Z tých víťazov prvých dvoch ročníkov ma dodnes nikto jasne nepresvedčil a myslím, že za desať rokov si na nich, ako sa vraví, nespomenie takmer nikto, ani pes… (Smiech). Kiež by som sa mýlil.“
Ty sa rád venuješ aj tichu pri rybačkách.
„Paradoxom Rožňavy a okolia je jedno neskutočne krásne prírodné bohatstvo. Je to unikum v rámci Slovenska a dovolím si tvrdiť, že nielen v rámci Slovenska. Vzťah k prírode som mal od malička, otec bol rybár. Je to výborné na relax, baví ma to. Som zástanca prírody. A rád sa venujem aj horskej cyklistike, aj keď sme nedávno dostali od vlády neprávom po ušoch. Okrem toho sa venujem aj leteckému modelárstvu.“
Späť v Rožňave si už viac ako dva roky, čo plánuješ?
„Vždy som mal pocit, že odniekadiaľ pochádzam a rád by som sa tam vrátil. V relatívne inom, kľudnejšom prostredí, než je Bratislava.“
Z Bratislavy si známy aj z novembrových dní (1989) s tým transparentom niekde na námestí SNP. Ako vnímaš politiku dnes, tú našu komunálnu?
„Nemôžem nemať na to názor. Momentálna situácia jednoznačne dokazuje, že sa tu presiahli všetky medze. Ako občana sa ma tieto veci priamo dotýkajú, viď. aj naše ihrisko. Táto záležitosť len vyprovokovala môj záujem, aby som svoju energiu, kontakty a zdravý rozum použil nielen vo svoj prospech, ale principiálne aj v záujme ostatných dotknutých. Aby som pomohol dobrej veci.“
Si členom petičného výboru, ktorý odovzdal mestu ďalšiu, v poradí už tretiu petíciu za posledné dni. O čo ide?
„Týka sa to veľmi symbolického, ale najmarkantnejšieho dôkazu stavu našej miestnej politiky a vplyvu určitej úzkej záujmovej skupiny ľudí v nej. O chvíľu sa toto mesto môže stať mestom jedného vlastníka. Nemám pocit, že sa máme čoho báť. My si len bránime svoje práva, ak to nerobia naši poslanci. Rozpredáva sa majetok mesta za facku a tá naša kauza (Pozn. red. : predaj pozemku mesta – zelene a detského ihriska spolumajiteľovi J. P. Stav R. Podrackému), je len nálepkou toho neskutočného bezbrehého, arogantného a klientelistického podhubia, ktoré tu funguje. Nech si nemyslia tí naši miestni politici, že tá hranica neexistuje a že nebudú skladať účty. Možno skôr, než ich to poteší!“
Všeobecne sú však ľudia u nás už skôr apatickí a takmer bezmocní.
„Nevznikalo to včera ani pred rokom. Je to určitý historický porevolučný vývoj a absencia pozitívneho lobistického vplyvu na Rožňavu. V politike za Rožňavu v skutočnosti nikdy nikto nestál. Ani za tzv. socíku, ani teraz nemá kto lobovať za toto mesto. Aj keď sa tak niekto tvári (pán Babič), je to len bezduchý bluf poslanca NR SR, ktorý si pod momentálnou záštitou koalície – pamfletu SMER a SMK trúfa stať šedou eminenciou Rožňavy. Tak, ako to dávnejšie často naznačoval.“
Za posledné dni boli doručené mestu už tri petície s takmer tisíc podpismi. Nespokojnosť zdá sa narastá.
„Začínam mať pocit hanby za toto mesto. Za to, že som Rožňavčanom. Dosiaľ som bol na to hrdý, ale teraz s tým začínam mať problém. Môžeme si za túto situáciu sami. Rožňavčania by sa mali už konečne zobudiť. Kamarátom na pive hovorím: Tu je to ako dedinská bitka: Toľko dostanete, koľko dovolíte. Je tu však zatiaľ strašne málo ľudí, ktorí sa angažujú a práve z toho naša politická, prepytujem, elita, už x- rokov veľmi šikovne, do neba volajúc, profituje. Hrozí, že to bude nakoniec stav nezvratný, ak sa takáto moc naakumuluje v úzkej skupine ľudí. Majetkovo aj ich vplyvom na politiku. Ale keď to dovolíme, potom už nebude cesty späť. Tam, kde mesto vypredá – vykšeftuje svoj majetok za facku, tam už nikto nikdy nič zmysluplného nepostaví. Však mnohé kauzy sú už zrelé na trestné oznámenia. Základný problém je v nedostatočnej občianskej angažovanosti.“
Je tu vôbec nejaká skutočná opozícia?
„Ja si niečo také, že nič sa nedá, nepripúšťam. Toto je mesto, kde chceme predsa žiť. Mladí majú šancu ísť do sveta, ale tak, ako celé Slovensko nemôže vysťahovať napr. do Írska, nemôže sa predsa celý východ presťahovať do Bratislavy. Tvrdím, že aj tu sa dá žiť, aj keď oveľa ťažšie, len sa musíme konečne o to viac angažovať. Nemôže sa stať, že prídem za dobrú vec s petíciou, ktorá sa snaží prezentovať občianske názory a naprávať, alebo aspoň korigovať krivdu, a ´inteligentný´ človek s vysokoškolským vzdelaním ma odbije tým, že takéto „srandy“ ho nezaujímajú. Vraj v tom nevidí vyšší princíp. No ak v tom vyšší princíp nevidí – ak nevidí, že to je len špička ľadovca, tak to je potom hlupák? Alibista? Neangažovaný? Alebo jedna ruka s miestnou mocou?“
Ako vnímaš situáciu v SMK, ktorá SMER-SD drží v Rožňave pri moci?
„Som maďarskej národnosti a som smutný, že nastala obrovská kríza v SMK. Jej najakceptovanejší líder bol štýlom vnútornej velezrady odstránený z jej čela. Sú tam teraz revanšistické tendencie, ale keby sme mali stále riešiť Trianon apod., tak sa potom vrátime až do praveku? Potrebujeme sa pozerať dopredu. Tunajšej koalícií sú zapredané len politické prostitútky, ktoré v rámci rožňavskej SMK slúžia ich miestnemu pseudo bossovi, ktorý ani nie je pôvodom Rožňavčan. To s Maďarmi a ich záujmami nemá vonkoncom nič spoločného. To si viacerí myslíme, že môže byť politická samovražda. V budúcich voľbách možno bude mať SMK kvôli svojej súčasnej politike sotva 6-7 % a je to navyše voda na mlyn Slotovi a jemu podobným.“
Text, foto a video: Belo Hefler
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Gabi Szabó (ex Elán): „Nechcem sa za toto mesto hanbiť!“"