Július Schwarcz sa latinsko-americkým a štandardným tancom venuje už 35 rokov. Počas aktívnej kariéry tancoval so svojou partnerkou, súčasnou manželkou, v medzinárodnej triede.
Dnes patrí medzi TOP rozhodcov spoločenských tancov na Slovensku. V Rožňave vedie tanečný klub Sambed a tanečnú školu Schwartz Tanz.
Aké boli vaše tanečné začiatky? Ako ste sa dostali k tancu?
Prvýkrát som sa začal o spoločenské tance zaujímať, keď som mal asi šestnásť. V tom období mohli tanečníci pôsobiť len v rámci tanečného klubu, preto som sa ešte vo Veľkých Kapušanoch, odkiaľ pochádzam, snažil pre túto myšlienku získať ďalších mladých ľudí. Nebolo to jednoduché, pretože sme nespolupracovali so žiadnym odborníkom. Bol som takým samoukom, poznatky som získaval z kníh a popritom som učil aj ostatných. Onedlho prišli na súťažiach prvé úspechy, v porovnaní s ostatnými tanečníkmi sa nám s partnerkou darilo, rýchlo sme napredovali, preto sme odišli za trénerom do Košíc. Postupne sme sa vypracovali, tancovali sme medzinárodnú triedu, boli sme v reprezentačnom tíme a pravidelne sme sa zúčastňovali na medzinárodných súťažiach.
Pochádzate z Veľkých Kapušian. Ako sa teda zrodil nápad založiť tanečný klub práve v Rožňave? Kto stál pri jeho zrode?
Moja nová partnerka, dnes už manželka, v Rožňave študovala. Mesto sme už trochu poznali, ľudia nás registrovali, pretože sme sem z Košíc chodili na tanečné vystúpenia. Hľadali sme si priestory na tréningy, pamätám sa, že sme začínali v kultúrnom dome v Čučme. Platili sme za elektrinu, ale kúrenie nebolo, preto sme trénovali v otepľovačkách a rukaviciach (smiech). Dostali sme ponuku, že keď založíme tanečný klub, podporí nás kultúrny dom aj mesto. Zo začiatku sme pracovali len so stredoškolákmi, ktorí sa učili veľmi rýchlo. Mohli sme tak ostatným ukázať ako spoločenské tance vyzerajú. Postupne sme však začali trénovať mladšiu a mladšiu generáciu, pretože ak sa chce niekto tancovať na profesionálnej úrovni, musí sa tomu venovať od malička. Tanečný klub sa výborne rozbehol, získavali sme vyššie a vyššie tanečné triedy. V Čučme sme trénovali ďalších päť rokov, každý deň tri hodiny, cez víkend dokonca dvojfázovo, začali sme vystupovať s kolektívnymi choreografiami… Bolo to pekné obdobie.
Koľko rokov už funguje tanečný klub Sambed? Ako by ste zhodnotili jeho doterajšie pôsobenie?
Tanečný klub Sambed vznikol v roku 1983 a na jeseň minulého roka oslávil 25. výročie svojho založenia. Od začiatku fungoval ako tanečný klub mesta, vždy sme patrili pod Mestské kultúrne stredisko. Sambedu som venoval veľmi veľa času, tanečníci potrebujú, aby sa im venovali skutoční odborníci. Veľa sme toho prežili. Dnes už máme v zahraničí veľmi dobré meno, rešpektujú nás, každoročne usporadúvame tanečnú súťaž Rožňavský pohár, na ktorú prichádzajú páry zo zahraničia. Teraz máme opäť novú, veľmi šikovnú generáciu, z ktorej chceme urobiť špičkových tanečníkov.
Ako by ste porovnali úroveň tanečného športu vtedy a dnes?
Dnes sú spoločenské tance na úplne inej úrovni. Už niekoľko rokov spolupracujeme so špičkovými odborníkmi zo Slovenska, ale najmä zo zahraničia, ktorých navštevujeme, a ktorí často prichádzajú aj do Rožňavy. Neizolujeme sa, vyhľadávame informácie. Tanečníci majú obrovské možnosti, v minulosti tomu tak nebolo. Každý rok dostávame napríklad pozvánku na súťaž do Kanady, len na to bohužiaľ nemáme peniaze. Aj napriek tomu sú finančné prostriedky, ktoré majú tanečníci k dispozícii dnes, neporovnateľné s tými, ktoré sme mali, keď som začínal. V dnešnej dobe už napríklad existujú tzv. jednopárové kluby. Rodičia tanečníkov ich založia ako občianske združenie, zaregistrujú klub a snažia sa získať finančné prostriedky od sponzorov, alebo formou dvojpercentnej dane.
Stretli ste sa niekedy v súvislosti s tanečným klubom Sambed so závisťou alebo neprajnosťou?
V istom období nás mesto začalo podporovať trochu lepšie, na oplátku však od nás požadovali rôzne kolektívne choreografie, mažoretky, disco tance… Život v klube bol v tom období veľmi bohatý. Peniaze, ktoré sme od mesta dostali, sme však okamžite investovali do šiat, hradili sme si cestovanie. V tej dobe som sa stretol s útokmi nielen na klub, ale aj na svoju osobu. Niektorí si totiž mysleli, že dostávame príliš veľa peňazí. Mesto nám pomohlo, to je pravda, čo mohlo, dalo. Ale najviac do toho investovali tanečníci. Veľakrát sme vystupovali bez nároku na honorár, ale toto nikto nevedel. Preto som sa rozhodol, že pre pokoj v klube bude lepšie, keď sa trochu stiahneme a nebudeme tak na očiach.
V roku 1994 vzniklo divadlo Actores. Ovplyvnilo to nejako tanečný život v Rožňave?
Keď vzniklo divadlo Actores, bolo prirodzené, že herci mali ako profesionáli určité nároky. Na druhej strane, tanečný klub Sambed fungoval už desať rokov, mal už svoje zvyky, zabehnutý systém tréningov, páry vo vysokých triedach potrebovali pravidelne trénovať. Našim spoločným problémom bol nedostatok priestorov. Bolo to ponechané na nás, aby sme sa dohodli. Bohužiaľ to vyústilo do konfliktu, pretože ani jedna strana nebola s využívaním priestorov mestskej radnice spokojná. Krátko po odchode divadla Actores do priestorov OKC sa radnica začala rekonštruovať, a tak sme odtiaľ museli odísť. Trénovali sme, kde sa dalo, nemali sme vhodné podmienky, pretože miestnosti boli často príliš malé. V OKC sme neboli veľmi vítaní, pretože zlé vzťahy s Actoresom pretrvávali. Estrádnu sálu som tam objavil náhodou a hneď mi napadlo, že by to bol ideálny priestor pre Rožňavský pohár. Podarilo sa nám v nej zorganizovať súťaž, dokonca nám z 1. Rožňavskej povedali, že keďže nemáme priestory, môžeme tam aj trénovať. Nakoniec sme však dostali pokyny, že sálu potrebuje divadlo. Niekoľko rokov sme tam teda chodili len raz do roka, na tanečnú súťaž.
Aké sú vzťahy s Actoresom dnes?
Pri rôznych spoločenských akciách sme nakoniec našli s hercami spoločnú reč. Oni tiež prišli na to, že nie sme žiadni provokatéri, že nechceme robiť nepríjemnosti, len tancovať. Mnohé veci sme si vykonzultovali a posledný rok sme chodili trénovať do estrádnej sály v OKC, pričom sme im samozrejme platili za režijné náklady. Priestory v OKC však podľa môjho názoru nie sú zďaleka využité. Po skončení školského roka sme odtiaľ odišli, keďže aj tanečníci trénujú počas prázdnin voľnejšie. Už mesiac ich však opäť nemôžeme využívať, pretože divadelníci sa pripravujú na 15. výročie založenia Actores a všetky priestory potrebujú.
Máte už nejaké riešenie, kde budú tanečníci trénovať teraz?
Bohužiaľ, stále nemáme vlastné priestory. Ja som mal kedysi myšlienku využívať estrádnu sálu v OKC spolu s A-klubom, ktorý je hneď vedľa. Tanečný klub Sambed totiž navštevujú nielen deti z Rožňavy a okolia, ale aj z Tornale, Revúcej a okolitých dedín. Na tréning ich vozia rodičia, ktorí musia tie dve hodiny niekde prečkať, tak často “blúdia“ po meste. Takto by si mohli sadnúť na kávu, prečítať si noviny a popritom sledovať svoje deti pri tréningu. Ale keďže v bare momentálne nemajú pracovníka, A-klub je zavretý a všetko zostalo len pri mojich predstavách. Tanečníci, najmä tí starší, trénujú aj dopoludnia, deti zvyčajne večer, preto viem, že by bol tento priestor maximálne využitý. Máme páry, ktoré reprezentujú Slovensko na majstrovstvách sveta, na špičkových súťažiach v zahraničí, v okolitých štátoch nás už poznajú a pritom riešime takú základnú vec, kde budeme najbližšie trénovať…
Skutočnosť, že nemáte vlastné priestory a pravidelne musíte platiť za nájom, finančnú situáciu v klube ešte zhoršuje…
Už viac ako päť rokov fungujeme ako občianske združenie, snažíme sa získavať dotácie. Mesto nám dá každý rok nejaké peniaze, tento rok sme dostali približne 1300 eur (40 000 Sk), to nám však nestačí ani na pokrytie výdavkov za nájom. Minulý rok sme len OKC zaplatili zhruba 2600 eur (80 000 Sk). Všade sa hovorí o tom, že mladých ľudí treba v takýchto aktivitách podporovať, ja to tak však veľmi nepociťujem. Niekedy sme skôr vnímaní ako nejaký problém, kde vkročíme, tam musíme platiť. 150 tanečníkov niekedy netuší, kde bude najbližšie trénovať. Tento týždeň nás navštívil môj kolega z Prahy, uznávaný odborník, našťastie sme sa stretli s pochopením a podarilo sa nám vybaviť si priestory na tréning.
Ako tieto problémy vnímajú tanečníci?
Na verejnosti sme o tom veľmi nehovorili, aby sme nikoho neodradili. Snažíme sa, aby mali dojem, že je všetko bezproblémové, aby sa mohli nerušene venovať tancu. Staráme sa o nich, ako vieme, starostlivo a s láskou, ako keby boli naše. Aj rodičia niekedy dajú deťom to posledné, ale o tom veľmi nehovoríme. Nemáme dostatok financií, ale máme úspechy, radosť tanečníkov aj ich rodičov.
Koľko členov má v súčasnosti tanečný klub Sambed? V akom sú veku?
Samozrejme, okrem tanečníkov z Rožňavy máme aj stredoškolákov, vysokoškolákov a detičky z Rimavskej Soboty a z Revúcej. Máme približne 30 – 40 dospelých tanečníkov a 100 detí, ktoré by mali mať minimálne šesť rokov, ale niekedy sa stáva, že nám “prepašujú“ aj päťročné (smiech). Zaujímavé je, že pozvánky na nasledujúci školský rok dostanú vždy len deti, ktoré ukončili predchádzajúci kurz, no vždy sa nám objaví zhruba 30 nových detí… Nerobíme si žiadnu propagáciu a pozvánky sa predsa množia, kopírujú a skenujú (smiech). Pravdaže, niektoré deti veľmi rýchlo odídu, pretože si myslia, že tancovať sa dá “len tak“. Lenže na to je potrebná trpezlivosť, usilovnosť a talent. Mať len talent nestačí. Najdôležitejšia je usilovnosť, tá sa nedá ničím nahradiť, ani peniazmi, ani talentom.
Kto vedie tréningy, resp. kto vám s chodom tanečného klubu pomáha?
Okrem mňa sú tam už minimálne 15 rokov dve kolegyne, trénerky tanečného športu – Milka Kindisová a Dalma Bekeová. Obidve kedysi aktívne tancovali a teraz sa venujú najmä tým najmenším. Trénujeme každý pondelok, stredu a piatok, ja sa venujem tanečným párom aj individuálne. Tanečníkov motivujeme, prispôsobujeme sa ich tempu a odovzdávame im, čo môžeme.
Aké meno má podľa vás tanečný klub Sambed na Slovensku?
Dúfam, že dobré. Aj keď konkurencia si to neprizná (smiech). Najmä v latinsko-amerických tancoch musia uznávať naše kvality, pretože neustále napredujeme. Kvôli problémom s priestormi sme sa nemohli natoľko venovať štandardným tancom, o to viac sme sa však sústredili na zachytenie všetkých trendov v latine. Pravidelne navštevujem špičkových odborníkov, či už sú to Taliani, Angličania, alebo Česi. Pretože tanečníci sa pýtajú a ja im musím vedieť odpovedať. Na Slovensku nepoznám nikoho, kto by za informáciami chodil tak ako my.
Tancom žijete prakticky celý život. Necítite niekedy demotiváciu, únavu..?
Nie (smiech).
Vaša manželka bola aj vašou poslednou tanečnou partnerkou. Ako hodnotí vaše pôsobenie teraz? Podporuje vás?
Keby kedysi tiež netancovala, už by so mnou asi nebola. Takto má pochopenie, prežíva so mnou problémy aj úspechy. Sleduje predovšetkým synove tanečné úspechy, dievčatám niekedy pomáha s úpravou vizáže.
Čo znamená tanec pre vás?
Tanec je predovšetkým môj veľký koníček, venujem sa mu väčšinu svojho života. Momentálne všetky emócie spojené s tancom prežívam cez svojich tanečníkov, cez ich radosť z tanca a úspechy. Ale stále sa vzdelávam, tancujem, trénujem. Tanec je pre mňa obrovský kolobeh, ak vystúpim, už nikdy nenastúpim naspäť. Kým vládzem, musím držať tempo, prekonávať sa. Sú to neustále preteky so životom. Vďaka tancu mám tiež veľa priateľov v rôznych krajinách sveta – v Maďarsku, Česku, Poľsku, Rumunsku, na Ukrajine…
Ako to bolo so synom v jeho tanečných začiatkoch? Prehovárali ste ho, aby začal tancovať?
Som veľmi rád, že syn mal tanec od malička veľmi rád a nikdy som ho nemusel nútiť. A veľmi ma teší, že mi nikto nemôže vyčítať, že som k tancu vychoval len vlastného syna. Pretože mám kolegov, ktorí sa venujú len vlastným deťom. A ja som vychoval úspešných mladých tanečníkov, ktorí zbierajú ocenenia na majstrovstvách Slovenska, tancujú na majstrovstvách Európy, ale i sveta.
Ako vnímate záujem mladých ľudí o tanec v Rožňave?
Od istého času si v Rožňave všímam, že mnohým mladým ľuďom prináša uspokojenie a radosť ísť si niekde posedieť. Majú tu veľký výber podnikov a tak sa im jednoducho nechce trénovať a v piatok večer poriadne “makať“. Záujem majú skôr takí tanečníci, ktorí musia dochádzať. Mali sme napríklad tanečníkov, ktorí sem chodili z Budapešti, z Miskolca, Veľkých Kapušian – každý týždeň cestovali niekoľkokrát desiatky kilometrov, lebo chceli tancovať a pracovať na sebe.
Aké sú vaše plány, resp. plány tanečného klubu do budúcna?
Náš tanečný klub má už 26 rokov, veľmi by som preto privítal, aby sme mali nejaké lepšie podmienky. Ja totiž nebudujem svoje súkromné zámery, je to tanečný klub mesta. Plánujeme tanečný kurz pre dospelých, ale, bohužiaľ, nemáme priestory. Vlastné nemáme, a inde sú ceny za prenájom veľmi vysoké. Nechcem ich učiť tancovať niekde v telocvični, dospelí potrebujú komfort, preto by som chcel, aby to bolo v OKC a mohli sme využívať aj A-klub.
Blíži sa 20. výročie Novembra ´89, ako si spomínate na toto obdobie?
V tom období sme už v Rožňave tancovali šiesty rok a ja som pracoval v mliekárni. Spomínam si, že sa tam vtedy objavil aktivista VPN Karol Kováč. Ja som sa venoval predovšetkým tanečnému klubu a pamätám sa, že sa vtedy prvýkrát mohli na tanečnej súťaži Rožňavský pohár zúčastniť aj tanečníci zo zahraničia, konkrétne z Rigy, Litvy a okolitých štátov. Veľa vecí sa vtedy udialo tak, že ľudia nevedeli, ako zareagovať. Zrazu sa objavil niekto, kto mal odvahu verejne prezentovať názory, ktoré boli nové, iné…V socializme sme boli zvyknutí nevyčnievať, robiť to, čo nám prikázali. Mňa sa táto zmena dotkla najmä v tom, že som musel založiť firmu. Tak vlastne vznikla tanečná škola Schwartz Tanz. Začali sme sa venovať deťom na školách, organizovali sme celoročné kurzy. Mnoho ľudí si však začalo zamieňať tanečnú školu s tanečným klubom Sambed a to spôsobovalo veľké problémy. Niektorí totiž nevedeli pochopiť, že tanečné kurzy, ktoré robím na školách, alebo na dedinách, vôbec nesúvisia s tanečným klubom Sambed.
So svojimi tanečnými pármi pravidelne cestujete. Ako vnímate dnešný svet?
Ľudia už vôbec nemyslia na to, čo bolo, žijú prítomnosťou. Nestretol som sa s nijakou povýšenosťou, alebo neprajnosťou. Krajiny ako Ukrajina, alebo Rumunsko, sú v tanečnom športe na rovnakej úrovni ako ostatné štáty, súťaže sú organizované veľmi profesionálne. Aj na Rožňavskom pohári tancujú profesionáli z rôznych krajín sveta a hoci nemáme ideálne podmienky, na túto súťaž spomínajú celý rok a vždy sa sem radi vracajú. Sú totiž očarení atmosférou, ktorá tu vládne. Ľudia v Rožňave rozumejú tancu, páry počas súťaže povzbudzujú, na parkete si nájdu svojich favoritov nielen z nášho klubu. Zahraničným tanečníkom zo Španielska, Talianska, Rakúska, Belgicka, Holandska, či Francúzska sa to veľmi páči.
Július Schwarcz ml. tancuje so svojou partnerkou Tímeou Kolárikovou šesť rokov. Obaja sa tancu venujú už 16 rokov, dnes patria medzi slovenskú tanečnú špičku. V štandardných i latinsko-amerických tancoch získali najvyššiu výkonnostnú triedu – medzinárodnú triedu S. Momentálne obaja študujú tretí ročník na Ekonomickej univerzite v Bratislave.
Koľko ste mali rokov, keď ste si prvýkrát obuli tanečné topánky?
JS: „Začal som tancovať ako šesťročný. Už od malička som sa pohyboval okolo ľudí na tréningoch, ale to som sa len zabával. Ak sa dobre pamätám, zo začiatku to bola iniciatíva môjho otca, ale to sa po pridelení prvej partnerky rýchlo zmenilo, jednoducho ma to začalo baviť. S mojou prvou partnerkou Maťou Kleinovou som tancoval 8 rokov, vychádzali sme spolu veľmi dobre a na to obdobie mám len dobré spomienky.“
TK: „Podobne ako Ďuso, aj ja som začala s tancom, keď som bola ešte dieťa, v šiestich rokoch. Prvých päť rokov to bola skôr len taká tanečná príprava, súťažne sa tancu venujem asi od desiatich.“
Ako si spočiatku vnímal spoločenské tance? Tancoval si, aby si potešil otca, alebo si hneď cítil, že máš tanec v krvi?
JS: „Tanec sa postupom rokov stal súčasťou môjho života a v podstate ma dopĺňal. Začiatky, hlavne na prvom stupni základnej školy, boli pre mňa trošku ťažšie – chlapci sa mi občas smiali, že som stále s dievčatami (smiech). Neskôr to už bola skôr výhoda. Tanec som mal rád, ale mal som aj pár horších období, keď som rozmýšľal nad tým, že skončím. Ale to bolo skôr kvôli kamarátom a puberte, jednoducho som medzi nich chcel zapadnúť. Neskôr som už vedel, čo chcem dosiahnuť a šiel som za tým.“
Ako si vnímal fakt, že ťa trénuje otec? Bola to výhoda alebo nevýhoda?
JS: „No, každý, kto pozná vzťah učiteľ—žiak mi asi dá za pravdu, že ak ide o rodinných príslušníkov, je ťažšie sa cez to preniesť. A aj napriek všetkej snahe pozerať sa na vec profesionálne, sa to úplne nedá. Jednoducho sa to prelína, sme len ľudia, tak sa to nedá dokonale zaškatuľkovať. Určite to malo aj svoje výhody. Keď bolo treba, mohli sme mať tanečné hodiny aj inokedy a zadarmo (smiech).“
Na tanečných súťažiach majú diváci možnosť vidieť vás až vo finálnej verzii – v krásnych šatách, dokonale upravených, podávajúcich stopercentné výkony. Koľko driny sa za tým všetkým skrýva?
JS: „Áno, tých takpovediac pár minút na parkete je len malým zlomkom toho, čo tomu predchádza. Každý deň sme trénovali minimálne dve hodiny, niekedy dvojfázovo, občas sa dokonca tie dve fázy spojili a bolo z toho osem hodín tvrdého tréningu. Keď som potom prišiel domov, nevedel som sa ani pohnúť. Na druhý deň nás však čakalo to isté. Tanec si vyžaduje veľmi veľa času, potu a peňazí. Prázdniny takmer nepoznáme, maximálne týždeň, dva, potom už máme naplánované tanečné sústredenia na Slovensku i v zahraničí. A v septembri začína celý kolotoč odznova.“
TK: „Na tanečnej súťaži predvádzame už iba výsledok. To, čo sa za tým skrýva, je fakt drina. Je to šport, ktorému sa treba venovať sústavne. Navyše, tanec spája fyzickú aktivitu s umením, čo sa prejavuje individuálnym podaním toho ktorého tanečníka. Takže si myslím, že oproti iným športom je oveľa náročnejší.“
Máte radšej štandardné alebo latinsko-americké tance?
JS: „Kým som nezačal tancovať s Timkou, bol som úplne “zažratý“ do latiny. Aj prvý rok s ňou bol ešte skôr taký latinský. Štandard sme trénovali tiež, no veľmi nás nebavil a ani sme v ňom nedosahovali také výsledky. Brali sme ho len ako doplnok ku desiatim spoločenským tancom. Odvtedy sa ale veľa zmenilo, začal som štandardné tance vnímať inak. Pochopil som, o čo v nich ide, že sú založené na úplne inej mechanike pohybu a tanečníkom dávajú úplne nové pocity. Krátko na to som si zlomil nohu, tak sme nemohli trénovať. Ale keď som sa z toho dostal, “šliapli sme na štandard“, čo išlo aj na úkor latiny. Teraz máme aj v štandarde, aj v latine, najvyššiu výkonnostnú triedu, každé mi ale dáva niečo iné.“
TK: „Nedá sa jednoznačne povedať, čo mám radšej. Niekedy mám viac chuť na latinu, inokedy na štandard. Ťažko si viem predstaviť, že by som sa venovala iba jednému, keďže ma napĺňajú oba.“
Tanec je teda súčasťou vášho života 16 rokov. V čom ho zmenil?
JS: „Určite vytvoril časť mojej osobnosti, bez ktorej by som jednoducho nebol tým, kým som. Ovplyvnil moje vystupovanie i správanie. Neviem si predstaviť, aký by som bol, keby som netancoval, pretože veľká časť mojej osoby – môjho JA je určite ovplyvnená práve tancom, keďže celý môj život sa doteraz točil okolo neho.“
TK: „Keďže sa tancu venujem od malička, určite ovplyvnil môj život. Navyše, je to činnosť, ktorej sa chcem venovať aj naďalej, robím ju s láskou a prináša mi pocit šťastia a zadosťučinenia. Určite ma vyformoval v mnohých veciach, či už v obliekaní a úprave zovňajšku, ale aj v správaní.“
Momentálne obaja študujete v Bratislave, kde trénujete v tanečnom klube TK Danube. Koľko hodín týždenne trénujete? Ako sa dá skĺbiť tanec s vysokoškolským životom?
JS: „V prvom rade musím povedať, že v tomto klube len hosťujeme. Reálne sme neprestúpili, čiže sme naďalej členmi tanečného klubu Sambed. Do bratislavského klubu sme sa dostali ešte v čase, keď tam chodili vyučovať naši českí tréneri. Stretávali sme sa tu s nimi a postupne sa spoznávali aj s tanečníkmi s klubu, s ktorými máme výborné vzťahy. Takže, keď sme prišli študovať na vysokú školu, bolo jasné kam pôjdeme.“
TK: „V súčasnosti, keď sme obaja v treťom ročníku na vysokej škole, sa tancu venujeme menej. Vedené tréningy máme trikrát do týždňa a keď si nájdeme voľný čas, tak si zatrénujeme individuálne. Tanečné súťaže sú cez víkendy, takže to sa dá skĺbiť so školou.“
Aké sú vaše tanečné úspechy, spoločne ako páru?
TK: „Poviem tie zaujímavejšie. Na majstrovstvách Slovenskej republiky sme sa umiestnili niekoľkokrát – vicemajstri v kategórii Mládež v 10 tancoch, 5. miesto v kategórii Dospelí, 3. miesto v latinsko-amerických tancoch v kategórii Mládež. Na tanečnej súťaži v Kanade sme obsadili dvakrát druhé miesto. Tieto úspechy si asi vážime najviac.“
Čo pre vás tanec znamená?
JS: „Tanec pre mňa znamená pohodu a niečo, čo rád robím. Napriek veľkej drine je to pre mňa relax. Je to jednoducho úplne iný svet, kde človek môže hodiť za chrbát všetky svoje problémy, kde sa cíti dobre. Tanec mám rád ako šport a vnímam ho aj ako umenie, keďže mám pocit, že s tou druhou polovičkou niečo vytváram.“
TK: „Súhlasím. Tanec je súčasťou môjho životného štýlu, som šťastná keď tancujem, udržuje ma to v kondícii.“
Ktorý tanec je váš obľúbený?
JS: „Zo štandardných mám rád waltz a slowfox. Sú to naoko veľmi pohodové tance a také máme pri nich aj pocity. Z latinsko-amerických je to asi jive, pretože je taký bláznivý a veselý.“
TK: „Zo štandardu mám tiež rada waltz, je to krásny a pre mňa pocitový tanec. Ale takisto zbožňujem aj slowfox. Z latiny je mi blízka cha-cha, pretože je hravá a zároveň sexi.
V čom je spoločenský tanec výnimočný a zaujímavý v porovnaní s ostatnými druhmi športu?
JS: „Tanec prináša stále niečo nové. Vždy sú to iné pocity, iný pohyb, ktorý sa vytvorí na práve hranú hudbu a na základe toho, čo vám tá hudba dáva. Má obrovské rozmery. Tanečný šport je zaujímavý aj v tom, že máte zaručený pohyb v okolí mladých, dobre vyzerajúcich ľudí a ste stále v blízkosti opačného pohlavia (smiech). Ovplyvní vaše držanie tela, spoločenské vystupovanie…“
Vďaka tancu ste spoznali mnoho zaujímavých ľudí. Máte medzi tanečníkmi aj svojich blízkych priateľov?
JS: „Priateľov máme veľmi veľa, či už sú veľmi blízki, alebo menej. Dalo by sa povedať, že s našou, ale i staršou generáciou tanečníkov sa poznáme perfektne. Je jasné, že je medzi nami na súťaži určitá rivalita, ale všetci, ktorí sa venujeme spoločenským tancom si zároveň aj navzájom fandíme. Každý si predsa oddrel na tréningoch svoje a na súťaži sa snaží podať najlepší výkon. Mali sme možnosť spoznať aj ľudí z „tanečného neba“, ak to tak môžem nazvať. Mám na mysli napríklad majstrov sveta.“
TK: „Tých najbližších, ktorých som spoznala vďaka tancu, mám samozrejme u nás doma, v klube, ale blízkych priateľov, s ktorými sa stretávame v súčasnosti neustále, mám aj v Bratislave. A potom ešte množstvo známych, kamarátov, našich konkurentov zo súťaží, či už zahraničných alebo slovenských.“
Ako vidíte svoju tanečnú budúcnosť? Plánujete sa tancu venovať aj po vysokej škole?
JS: „Momentálne sa sústredíme viac na štúdium, keďže končíme tretí ročník a máme pred sebou štátnice. Trénujeme, kedy nám to časovo vyhovuje, ale nemôžeme si teraz dovoliť trénovať každý deň tak, ako predošlé roky. To, čo bude po vysokej škole, si netrúfne povedať ani jeden z nás. Je nám však “na parkete“ spolu dobre a ak by sa to neskôr dalo skĺbiť aj s prácou, tak si myslíme, že v tom budeme pokračovať.“
Ďakujeme za rozhovor.
Barbara Túrosová
Foto: Michal Valaštek, Belo Hefler a archív TK Sambed
Rozhovor bol autorizovaný, J. Schwarcz v ňom nič nezmenil.
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Keď sa povie Sambed, znie to ako tanec"