Len ja, oheň a kladivo

Na Gemeri sa kedysi vyrábalo najkvalitnejšie železo v Uhorsku. Náš región prosperoval len vďaka rozvinutému baníctvu, hutníctvu a kováčstvu.

Aj napriek tomu, že na tieto tradície sa pomaly zabúda, kováčske remeslo u nás ešte nevymrelo. Porozprával sa s nami o ňom umelecký kováč zo Štítnika – Dušan Klimo.

 

Prečo si sa rozhodol pre kováčske remeslo?

Lebo by som bol rád, keby niečo pekné po mne zostalo a toto remeslo ma už ako malého chlapca fascinovalo. Možno kvôli rozprávkam, kde ujo kováč zatvorený v tmavej miestnosti sám, nad plameňmi formuje kov, ktorý je za studena nepoddajný.

Čo je na práci kováča najťažšie?

Keď som sa začínal učiť toto remeslo, bolo pre mňa nepredstaviteľné, že pomocou živlov možno tvarovať kov, akoby to bola plastelína. Momentálne to už nie je taký problém, vačším problémom sú niektoré technické riešenia, ktoré by mali rešpektovať tradičné kováčske postupy. To, čo sa deje v dielni, je len výsledok prebdených nocí, počas ktorých premýšľam, ako sa dopracovať k výsledku. V dnešnej dobe je však vačším problémom tovar predať ako vyrobiť.

Robil by si túto prácu, aj keby si mal používať techniky, ktoré používali kováči kedysi pred mnohými rokmi?

Veľmi rád, dokonca som mal možnost pracovať aj v „living-history“ dielňach. Táto práca je nádherná, žiadne zváranie a brúsenie elektrickou brúskou, žiaden prach, iba ja, oheň a kladivo. No nezaobíde sa to bez pomocníka, ktorý buď dúcha mechy, alebo pritĺka veľkým kladivom. Je to úplne iná práca, ako keď je na všetko nejaký gombík.

Máš občas pocit, že by si na danej veci niečo zmenil, keby si ju robil znova?

Zakaždým.

Prečo?

Akonáhle dokončím vec, tak sa mi už nepáči. Niekto raz povedal, že to robí z ľudí majstrov. Či je to pravda, ukáže čas.

S akými materiálmi najčastejšie pracuješ?

Keďže vyrábam aj nože, používam damaškovú ocel, ktorú si vyrábam sám, tiež rôzne druhy drevín, kostí, parohovinu, rohovinu a kožu. Pri výrobe šperkov používam aj potravinársku nerez, nakoľko je zdravotne nezávadná, rád pracujem aj s meďou.

Je pre teba zaujímavejšia výroba replík alebo vlastných návrhov?

Čo sa historických zbraní týka, tam nie je priestor na moju fantáziu. Musím sa čo najvernejšie pomocou tradičných technológií priblížiť skutočnosti. Čo sa týka tvarovej kováčiny, tak jednoznačne uprednostňujem svoje návrhy.

Myslíš si, že je v našom regióne dostatočná podpora remeselníkov?

V žiadnom prípade. V našom regióne pre remeselníkov na dobrej úrovni nie je podpora takmer žiadna, snáď okrem Matice slovenskej a Remeselnickeho domu v Krásnohorskej Dlhej Lúke. To je dosť smutné, pretože možností je neúrekom. Stačí sa pozrieť do Kežmarku, kde sa každoročne organizujú veľké remeselné trhy. A už vôbec sa to nedá porovnať so susedným Rakúskom. Mal som možnosť zúčastniť sa Weihnachtsschmieden v Ybbsitz, ktoré sa koná každý rok. Tam človek vidí, ako by sa k takémuto odkazu našich predkov malo pristupovať. V Štítniku bol založený jeden z prvých kováčskych cechov na Slovensku. Kedysi tu stáli hámre, po ktorých dnes ostali už len múry. Toto všetko by mohlo byť obrovským lákadlom pre turistov. Dúfam preto, že sa mi raz podarí vybudovať otvorenú „living-history“ dielňu, ktorá by mohla fungovať ako tvorivá dielňa pre všetkých, ktorí by si chceli toto remeslo vyskúšať. Bolo mi totiž odovzdané posolstvo majstra A. Habermana, že mám nezištne pomáhať všetkým ľuďom, ktorí chcú pokračovať v remesle – rovnako ako to niekto urobil pre mňa. Nezaobíde sa to však bez finančnej podpory a ochoty miestneho vedenia niečo podobné zrealizovať.

V dnešnej dobe nakupujú ľudia najradšej v supermarketoch, myslíš si, že je možné zachovať tradíciu remeselnej výroby?

Ja dúfam, že áno. Inak zomriem hladom (smiech). Je málo takých, ktorí chcú a vedia oceniť poctivú kováčsku robotu. Je až neuveriteľné, koľko peňazí sú ľudia ochotní dať na vec vyrobenú v Číne, ktorá jednak nie je vôbec estetická, dokonca je to občas poriadny gýč. Myslím, že niekedy by sa v tej hodnote dala vyrobiť ručne naozaj krásna vec, nehovoriac o tom, že by podporili slovenský trh a nie zahraničné komerčné reťazce. Ďalšia vec je, že v našom regióne chátrajú mnohé – nie len kovové – pamätihodnosti a nikto o nich ani len nezakopne. Všade inde v Európe sa k tomu pristupuje s väčšou úctou.

Aké iné remeslo ťa láka, ktoré by si chcel vyskúšať?

Skôr ma láka spolupráca s inými remeselníkmi. Napríklad so sochármi, prípadne sklármi, či tesármi. Dajú sa takto dosiahnuť úžasné výsledky pri kombinácii rôznych druhov materiálov.

Vyrobil si už niekedy niečo, s čím si sa nedokázal rozlúčiť?

Ešte nie, samozrejme okrem svojho náradia.

 

Katarína Šestinová

Foto: Autor