Rád sa cítim prirodzene

Vyštudoval maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, aktuálne vystavuje svoje diela v bratislavskej galérii Guba. Pre rožňavské mestské divadlo Actores robil scénografa, učil deti maľovať na tunajšej cirkevnej škole, istý čas pôsobil aj v zahraničí. Rožňavský výtvarník, žijúci v Krásnohorskom Podhradí, Roland Neupauer.

Kedy si zistil, že máš blízko k obrazom, k výtvarnému umeniu?

Kedy som to zistil? Asi vtedy, keď dieťa začína kresliť. V podstate som nikdy nič iné nerobil. Podľa tvrdenia mojej mamy som jej napríklad kompletne vydekoroval aj starý občiansky preukaz. Kreslil som v podstate všade, kam sa dalo pohnúť.

Ako si rozvíjal svoj talent? Chodil si ako dieťa na nejaké krúžky?

Nie, rozvíjal som ho doma. Neustále som kreslil, bolo to pre mňa prirodzené. Veľa vecí som získal od otca, najmä takú tú technickú zručnosť. Ale to išlo ruka v ruke s tým, že som sa zároveň venoval modelovaniu. Vyrábali sme spolu padáky a tak. V tom období ma začalo zaujímať aj 3D. Otec bol veľmi dobrý modelár plastických modelov, usmerňoval ma, ukazoval mi prvé kresby. Už ako dieťa som nemal problém zapamätať si obraz Strážnej veže, alebo Krásnej Hôrky. Kreslil som aj postavičky z filmov, drakov, dokonca aj mňa prepadlo šialenstvo okolo science fiction. Už vtedy som bol ochotný venovať tomu kopec času – na centimeter štorcový som dokázal sústrediť zhruba 200 detailov.

Takže si sa v tom vyslovene vyžíval…

Áno a tak sa to ďalej vyvíjalo. Na základnej škole som sa zapojil do súťaže „Vesmír očami detí“. Škola tam poslala veľkú kompozíciu, ktorú som urobil na formát A2 a oni mi ju neuznali. Poslali vyjadrenie v tom zmysle, že niečo také som nemohol vytvoriť sám. Paradoxné je, že som napríklad vôbec nechodil na umeleckú školu. Po skončení základnej školy som šiel do Košíc, kde som začal študovať propagačnú grafiku. Tam nastal medzi druhým a tretím ročníkom obrovský zlom. Vtedy som začal nejako prirodzene, ale veľmi intenzívne experimentovať s kresbou, maľbou, farbami, so všetkými možnými, materiálmi. Experimentoval som hlavne doma. Nechodil som von, mal som skôr vo zvyku prísť domov a niečo robiť. Predtým to bolo lego, do ktorého som bol absolútny maniak, potom rôzne iné pokusy. Nemali sme veľký byt a keď som začal používať syntetické farby, bolo to veľmi vtipné. To sa nedá len tak vyvetrať a okrem toho, tie obrazy musia ešte aj vyschnúť.

Vysoká škola výtvarného umenia bola teda absolútne prirodzeným a jednoznačným rozhodnutím…

No ja som bol okrem Vysokej školy výtvarného umenia prijatý aj na Vysokú školu technickú, to znamená na dizajn. Mal som dve možnosti – buď začať študovať maľbu v Bratislave, alebo ísť na techniku do Košíc. Vysoká škola výtvarného zamerania vznikla totiž v Košiciach až o dva roky neskôr. A do Banskej Bystrice som ísť nechcel, pretože som o tej škole počul rôzne negatívne veci. Nemal som z nej dobré pocity, pretože vznikala násilným spôsobom – pedagógovia a výtvarníci, ktorí kedysi pôsobili v Bratislave a po revolúcii museli pre svoju pro-socialistickú orientáciu odísť, jednoducho prešli do Banskej Bystrice. Štúdium v Bratislave bolo veselé, hlavne v tých začiatkoch, ale najmä bolo úplne iné ako dnes. Možno to bolo spôsobené aj prechodom na kreditný systém, keďže ja som ešte študoval „po starom“ .

Ako sa na tvoje štúdium na VŠVU dívali rodičia? Nemali pocit, že je to do budúcnosti málo perspektívne?

Nie, nikdy som nemal taký problém. Rodičia videli, že sa nedám zastaviť. Nikdy som nič iné nerobil, museli to prijať a akceptovať.

Na VŠVU si študoval v ateliéri profesora Bergera. Ako by si zhodnotil prínos rokov, ktoré si tam strávil?

Na VŠVU študent nastupuje do konkrétneho ateliéru v prvom ročníku. Samozrejme, automaticky som nastúpil na maľbu a mal som možnosť ďalej si zvoliť, v ktorom z troch ateliérov chcem pracovať. Najprv som si zvolili ateliér Rudolfa Sýkoru a ani vo sne by mi nenapadlo, že raz skončím u profesora Bergera. Jeho ateliér bol na Koceľovej ulici. Veľakrát som videl, že „domáci“ sa tam vôbec nehýbu, že dvere sú zatvorené… Toto jednoznačne nebol spôsob mojej práce.

Ako si sa tam teda dostal?

Je prirodzené, že som vnímal aj veci okolo seba. Sledoval som ostatných, ktorí boli so mnou v ateliéri, aké sú to osobnosti v rámci toho, čo robia, aká je ich tvorba, aký je spôsob komunikácie s pedagógom, jednoducho všetko. Aj napriek tomu, že v tomto ateliéri sa pracovalo, bolo to dosť voľné. Sýkora nám nechával absolútnu slobodu. Každý mal robiť to, čo chcel a on sa k tomu občas vyjadril a okomentoval to. Časom mi to začalo liezť na nervy, pretože som si uvedomil, že on v podstate nekomentoval. A aj keď sme sa stretali ateliérovo…

…mal si pocit, že nenapreduješ?

Áno, pretože to bolo do značnej miery len počúvanie o rokoch prežitých v komunizme a ŠTB návštevách. Za dva a pol roka vyskladal k mojím prácam možno jedno súvetie. A tak som si začal klásť otázku – čo tu ja vlastne robím? -. Jednoducho, človek ide na vysokú školu s poriadne naivnými pocitmi. Cítil som, že sa chcem zaoberať maľbou, začal som experimentovať s priestorom, ale nebolo to pre mňa dostačujúce. Uvedomil som si, že keďže naše konzultácie boli úžasné, teda žiadne, že všetko, čo sa týka maľby a mojich experimentov môžem robiť aj doma, po škole. Ale bolo by dobré zaoberať sa maľbou aj seriózne, pretože neskôr už na to nebude príležitosť. A tak som v polovici tretieho ročníka poprosil o prestup do Bergerovho ateliéru, kde som šiel s jasnou koncepciou toho, čo chcem. To znamenalo životná veľkosť, akt, figuratívne kompozície, maľba. Profesor Berger poznal moje veci, pretože našu prácu sledoval aj napriek tomu, že sme neboli z jeho ateliéru, preto s mojím prestupom nemal žiadny problém. Na rovinu som mu povedal, aké sú moje ciele a on to rešpektoval.

Takže ťa od začiatku nechal robiť to, čo si chcel…

Presne. Ale postupne sa to zapáčilo aj môjmu kamarátovi a spolužiakovi, ktorý tiež patril do jeho ateliéru. Mali sme tam ešte ďalšiu skupinku ľudí, ktorí s tým absolútne nesúhlasili a všetko brali veľmi seriózne. To je síce dobrý prístup, ale treba aj žiť a to sa im nechcelo. Ja som v žiadnom prípade nemal v úmysle vychádzať pri svojich prácach z Bergera. A dodnes neviem povedať, či sa mi jeho obrazy páčia, alebo nie. Ale čím dlhšie sa maľbe venujem, tým väčšmi sa dívam na jeho obrazy inak. Na slovenské pomery je skutočne výnimočný človek, pretože je nezaraditeľný. Vychádza z architektúry, lenže to tiež nie je prvoplánovo čitateľné. Nebral ma jeho štýl, ale jemu to bolo jedno. Nešlo mu o to, aby ho niekto kopíroval. Lenže v tom čase boli v ateliéri práce jednotlivých študentov totálne na jedno kopyto. Jedno ako druhé. Len ja som sa nechcel vzdať figúry a postupne sa na to začali „namotávať“ aj ostatní študenti.

Vlastne si bol takým priekopníkom.

Dá sa to tak povedať. Potom prišiel ešte jeden výtvarník, ktorého si veľmi cením. Stretli sme sa ešte na strednej škole, ale tam sme to nejako neustáli. Bývali sme spolu na jednej izbe, ale bol odo mňa mladší. Vtedy sa inšpiroval on mnou, neskôr ja ním. Strašne dlho som nebol schopný niečo namaľovať. Vlastne namaľovať aj áno, len to nebolo to také srdečné.

Čím to bolo spôsobené?

Vysokú školu som skončil v roku 2004. Potom prišli nejaké existenčné problémy, ale najviac zavážilo to, že som nebol nijako nasmerovaný. Dá sa povedať, že hoci som chcel maľovať, psychicky som na to ešte nezažil dostatočne veľa. Chvíľu som učil v Bratislave a potom som prišiel do Rožňavy, kde som tiež učil a zároveň robil scénografiu pre divadlo Actores.

Kde si učil?

Na cirkevnej škole. A to bol tiež spočiatku chaos. Pol roka trvalo, kým sa zrealizovala možnosť vzniku základnej cirkevnej umeleckej školy a hoci to bolo úžasné, pochopil som, že popri učení sa nedá dostatočne venovať vlastnej tvorbe. V skutočnosti som z maľovania úplne vypadol. Postupne som si začal uvedomovať, že mi oveľa viac vyhovovalo to, čo som tvoril ešte na strednej škole. A prišiel som na to len nedávno. Tiež som pochopil, že som sa posledných 10 rokov zapodieval akrylom len preto, že som chcel napodobniť to, čo je v oleji. Čistá absurdita.

Takže sa stále učíš, posúvaš ďalej?

Nieže učím. Len som si uvedomil, že som sa 10 rokov snažil dosiahnuť to, čo je prirodzené oleju. Teraz som si už chvalabohu objednal farby z Francúzska. Aj vďaka tomu, že som bol inšpirovaný výtvarníkom, ktorého som spomínal. On tiež maľuje s „dvestovkami“ (200 ml). Nenávidel som olej kvôli tomu, že je to olej. Hneď nevyschne a všetko naokolo je špinavé, ale to je prirodzené. Jednoducho, za posledného pol roka som zistil mnoho nových vecí a je to super.

Kedy si začal vystavovať svoje prvé obrazy? Bolo to už počas vysokej školy?

Počas vysokej školy sme boli také trio – ja, Ivan Chabčák z toho ateliéru, neskôr sa pridal aj Kamil Kozub. S Kamilom sme boli ako bratia, niektorí si to o nás dokonca aj mysleli. Akurát, že on je „echt“ blondýn. Stále sme niekde vystavovali – na výstavách, v baroch a tak. Veľa sme sa tomu venovali, ale vedeli sme si aj užívať život. Od ôsmej rána do šiestej večer sme pracovali v ateliéri, žiť sa išlo až potom.

Od začiatku októbra prebieha v Bratislave výstava tvojich diel pod názvom „Kam dovidíš“. Skús nám ju nejako predstaviť.

Vymyslieť názov výstavy mi trvalo dosť dlho. Rozmýšľal som nad ním len okrajovo, pretože som ju pôvodne chcel nazvať inak. Viac-menej ide o reflexie súčasnosti. Je sama o sebe dosť existenciálna, spája sa s dezilúziou, týka sa rôznych spoločenských pohybov, samotnej spoločnosti a toho, čo je vonkajšie, kvázi moderné v kontraste s vnútornou osobnosťou človeka. Lenže nie z hľadiska figuratívneho. Jedna figúrka sa tam síce objaví, ale aj tá tam vznikla úplne sama.

Sama?

Sama. Všimol som si ju, až keď som dokončil obraz. Volá sa Vlajka konca. Maľoval som ho veľmi intenzívne, ale zrazu som si povedal, že už neviem ako ďalej. Tak som ho nechal tak a len som sa pozeral. Ale takto vznikli mnohé obrazy – súbežne, niekoľko týždňov, mesiacov, niektoré dokonca i roky. Veľakrát sa stane, že s istou časťou obrazu som už hotový, ale stále neviem, aký názov mu dám. Najmä v tejto kolekcii je kvantum obrazov, ktorých názvy som netušil. ani motív. Jednoducho, vznikali prirodzene. Napríklad tým, že som ich otočil. No a keď si na obraze Vlajka konca všimnete pravý bok, zbadáte figúrku – sediaceho vojaka, alebo niečo podobné. Na to, že je tam, som prišiel , až keď som ho dokončil. Najprv sa mi nepáčilo, že to tam je. Až keď som ho chcel premaľovať, uvedomil som si, že je to figúra.

Vystavuješ zhruba 30 svojich obrazov. Ako dlho ti trvala príprava?

24 obrazov je úplne nových, 5 už bolo v Bratislave skôr. Všetko som to vnímal ako také fajné šialenstvo. Úplne som sa uzavrel, prestal som kompletne piť, mal som aj nejaké zdravotné problémy, ale dostal som sa z nich. Aspoň na takú úroveň, že som v pohode. Spokojný. A tým pádom som sa masívne pustil do maľby a zároveň som sa intenzívne učil maľovať olejom. Človek získava potrebné informácie naozaj len pri tvrdej práci. Ale takto spätne sa občas rozpamätám aj na Kamilove slová. Neustále ma nahováral, aby som používal farby. Predtým som bol dosť monochromatický, alebo vyslovene až čiernobiely. Teraz používam kvantum farieb, ktoré sú perfektne žiarivé. S olejom sa maľuje v podstate samo. Maľoval som medzi dvoma domami, takže som mal vlastne obrovský ateliér – dvor. Trvalo to skoro pol roka, takmer každý deň od rána do večera.

Na marec budúceho roka pripravuješ ďalšiu výstavu, ktorá má byť ešte rozsiahlejšia.

Áno, mám taký plán. Len neviem, ako to dopadne, ako naplním ten počet. Ono bolo so mnou tak trochu vybabrané, pretože táto výstava, čo prebieha v Bratislave, mala byť tu. Pretože pôvodná dohoda bola, že budem vystavovať mesiac. Lenže správca tej výstavy je môj bývalý pedagóg kresby. Priestor, ktorý spravuje, je úžasný a páči sa mi aj jeho smerovanie, pretože vystavuje mladých slovenských výtvarníkov. Už dávnejšie som ho požiadal, že by som tam rád vystavil svoje obrazy. Chcel ma osloviť a zistiť, či budem schopný dodať nejakú ucelenú kolekciu. Určil mi termín a stanovil približný počet malieb. Tak vzniklo tých 30 súčasne vystavovaných diel, zhruba vo formáte 1,2 x 1,6 m. Sú medzi nimi aj menšie, ale tie dominantné sú určite nad meter. Povedal mi, že keď je to takáto veľká kolekcia, je potrebné ju držať istý čas pokope, zhruba pol roka. Myslel som si, že žartuje. Napísal som mu teda, že si vezmem spacák, olejové farby, stojan a budem tam toho pol roka maľovať. Až potom som zistil, že nežartuje, že to myslí vážne.

Takže výstava v Rožňave sa odkladá na neskôr?

Myslel som si, že v Bratislave budem vystavovať len mesiac. A potom to stiahnem, prípadne ešte aj dorobím. V Rožňave som plánoval vystaviť zhruba 50 obrazov. Už teraz mám začatých 10 veľkých obrazov z novej kolekcie. Akurát moje podmienky na maľovanie sú nevyhovujúce. Nemám totiž ateliér. Ale na Rožňavu mám ešte pol roka, snáď to stihnem.

Si ešte v kontakte s profesorom Bergerom?

Poslal som mu pozvánku na výstavu. Mám s ním veľmi dobré vzťahy.

Bol by si rád, keby na tvoju výstavu prišiel a povedal ti svoj názor?

Samozrejme. Keď povie zlý, budem sa tváriť, že som ho nepočul (smiech).

Ale vieš prijať aj kritiku, respektíve názor, ktorý sa tak úplne nestotožňuje s tvojím?

Samozrejme. Ale ide aj o to, že na diela, ktoré už profesor Berger videl, som kritický aj ja, pretože nemajú takú cenu. Ale sú tam aj obrazy, napríklad Fénixova zátoka, ktoré sú mi veľmi blízke, pretože sú ako ja. A o tom chcem ľuďom rozprávať. Že človek môže začať odznova až keď padne úplne dole. Tá retrospektíva a sebahodnotenie je u mnohých aj pozorovateľná. Mnohí sa po istom životnom zlome spamätali a začali znova fungovať. Ja som tiež taký prípad. Trochu sa ma dotklo, keď som sa o sebe dozvedel, že som „rožňavský krajinkár“ a práve týmto im chcem ukázať, že sa mýlia. Vnímam to totiž ako ignoráciu mojej predchádzajúcej práce. Veľakrát sa mi stávalo, že ma ignorovali, ale na druhej strane som bol vtedy veľký egoista, z čoho som sa už, dúfam, vyliečil. Som veľmi zvedavý na reakciu publika, či v mojich obrazoch niečo nájdu a dúfam, že v Bratislave sa nájde aj náročnejšie publikum. Alebo by som skôr povedal vzdelanejšie publikum, aspoň výstavne. V Rožňave je s tým trochu problém.

Čo ťa pri maľovaní ovplyvňuje?

V poslednom čase ma ovplyvňujú farby, vnímam ich úplne inak. Farby, ktoré som si objednal, sú bez syntetického pigmentu a žiaria ako šialené. Majú zvláštne vlastnosti, vďaka ktorým človek vidí iné veci. Začal som viac analyzovať farby sami o sebe. A čo ma inšpiruje? Napríklad problémy ľudí, problémy sveta svojím spôsobom.

Aká je tvoja komunikácia s obrazmi? Maľuješ, keď sa ti v predstavách zjaví konkrétna vízia, alebo máš biele plátno a všetko prichádza spontánne?

Skôr to biele plátno. Tak som to vlastne začal robiť už na strednej škole. Vyvinul som si taký spôsob, že sa inšpirujem tým, čo bazálne nahodím na plátno. Spravidla – aplikujem to v poslednom čase – ide o to, že mi dlho trvalo niečo vytvoriť práve preto, že som danú vec, danú myšlienku chcel vyjadriť. Teraz sa mi to vracia spätne od obrazu. Vnímam ho ako bytosť, alebo ako formu komunikácie s niečím, čo je nadomnou. Niekedy mám pocit, že som len sprostredkovateľ. Keď začnem maľovať obraz, prvotným je vždy kompozičné riešenie. Snažím sa do tej maľby sústrediť kompozične, často sú to len gestické ťahy… A potom zúfam, odložím ho, niekedy aj na niekoľko týždňov a začnem maľovať nový. A často sa stane, že ten obraz založím do boku, alebo dole hlavou a nečakane tam nájdem niečo nové. Odrazím sa od toho a zase idem ďalej.

Takže pracuješ voľne.

Áno. Na tom viac-menej bazírujem. Mám napríklad aj také kompozície, kde som nedošiel k ničomu. Pritom sa mi páčia, lebo do nich vidím… Dosť dôležitá je pre mňa hĺbka v obraze. Niečo v ňom je, ale sám neviem čo. Ani nepovažujem za dôležité z niektorých ten obsah vyťahovať. Ak ho totiž majú, je to svojím spôsobom len náhoda. „Zjavilo“ sa to tam. Samozrejme, detail, ktorý začína byť nosný rozpracujem ďalej. Všímam si ďalšie veci, ktoré s ním môžem robiť, začínam si uvedomovať, o čom tá kompozícia je.

Myslíš si, že ľudia vedia pochopiť tvoje obrazy? To posolstvo, ktoré je v nich skryté?

Neviem.

Veľa ľudí sa na obrazy díva povrchne. Nehľadajú hĺbku, o ktorej hovoríš.

Ak som do nejakého obrazu investoval napríklad mesiac, divák by do neho mohol investovať aspoň 15 minút. Lenže, to je strašne ťažké. Ak ide o nenáročného diváka, ktorému obraz niečo nepovie v prvom momente, ide ďalej. Aj tieto obrazy sú také. Ja sám som na ich atmosféru prichádzal dlho. A ešte stále prichádzam. Nikdy to nie je jednoznačné – áno, teraz je to tak a len tak – . Niektoré obrazy sú napríklad vyslovene interiérové. Je rozdiel vystaviť ich v exteriéri a iné v interiéri. Tam dostanú úplne inú hĺbku. A divákovi by som odporúčal, aby pravidelne navštevoval zopár z nich, uložil si ich v mysli a znova sa k nim vracal. Pretože oni začnú komunikovať. Tak ako začali komunikovať so mnou, začnú komunikovať s hocikým. Ale bohužiaľ, žijeme takú dobu, akú žijeme. Ja tomu hovorím časový teror. Je to pasca. Uvedomil som si, že čím rýchlejšie za niečím idem, tým viac chýb robím. Potom ich musím spätne opravovať a tak mi to zaberie viac času, ako keď som v „klídku“. A niekedy sa tie veci vyriešia aj sami, a toto platí aj na obrazy. Ak to človek nechá na ten obraz, on mu v podstate povie, o čom je. Ale je to ťažké a je to vždy na mentalite daného človeka.

Našla som niekoľko charakteristík tvojej tvorby. „Jeho záujem sa sústreďuje na priestorovú maľbu. Priestor posúva do roviny fiktívnych exteriérov, interiérov a krajín. Paradoxne prehusťovaním architektonickými prvkami dosahuje pocit prázdnoty priestoru.“ Stotožňuješ sa s tým?

Pri tej danej kolekcii áno. Bolo to také obdobie. Ako by som to povedal? Robíte v meste, ste mestom inšpirovaní… A hlavne, bola to zväzujúca kolekcia. V tých priestoroch som sa usiloval dôjsť k tomu prázdnu. A niekedy som ani nechcel a predsa sa to podarilo. Na ľudí to aj tak pôsobí. Do istej miery to možno vystihuje aj tú dobu. Pri tejto celej kompozícii som bol neustále kritizovaný preto, že je depresívna, málo farebná a že je to celé chladné. Lenže mne nešlo o to, aby to bolo „happy“, že sme na čajíčku, alebo tak.

Zrejme to bolo ovplyvnené aj tvojimi vtedajšími emóciami.

Určite. Bol som v tom období mimoriadne depresívny. Napriek tomu, že taká tá skepsa, alebo niečo z toho je stále vo mne, pracujem s farbami a to som predtým nerobil.

Existuje nejaký, či už svetový, alebo slovenský výtvarník, ktorý ťa nejakým spôsobom ovplyvnil?

Je dosť ťažké stretnúť sa s umelcami, keď žijete v Rožňave. S výtvarníkmi tu celkovo nejako nenadväzujem vzťahy. Poznám staršiu generáciu, ale profesionálneho rožňavského výtvarníka asi ani nie. Jedine možno Tomáša Székelya, ale on je reštaurátor. Vyštudoval konceptuálne umenie. Ľudia, ktorí ma niekam posúvajú, sú skôr z iných oblastí, napríklad Erik Pozmán. Dal mi veľa. Kedysi som intenzívne skúmal veci týkajúce sa mágie a on mi k tomu zohnal kvantum kníh, počnúc Blavackou a všelijakými obdobnými šialenstvami. Alebo Okultnú históriu 3. ríše. Je to totiž forma rôzneho pohľadu. Teraz som tiež prelúskal jednu knihu, ale o tom nejdem hovoriť.

Čo máš rozčítané teraz?

Teraz čítam Tajné dejiny Európy. Sú to tiež veľmi zaujímavé veci. Píše sa tam napríklad o spojitosti mytológie a kresťanstva.

Vráťme sa ešte trošku k tým obrazom. Keď sa pozeráš na svoje začiatky, vidíš nejaké rozdiely, zmeny, posuny?

Určite. Za posledný polrok mi došlo množstvo vecí.

Olejové farby z Francúzska? (smiech)

To tiež, je to určite jeden z významných faktorov, ktoré ma posunuli ďalej. Ale najmä to, že som sa v podstate vrátil. Mám pocit, že som našiel silu na to, aby som pracoval tak, ako to naozaj cítim. Pretože dovtedy som sa nasilu držal niečoho úplne iného, niečoho, čo pramenilo zvonku, ale ja som sa s tým nestotožňoval. Povedal som si, že sa budem zaoberať len maľbou a na ostatné sa môžem zvysoka… Síce mi stále chodia po rozume aj iné alternatívy života, ale vždy si uvedomím, že maľovať nevie každý. Nie každý je obohatený darom, ktorý mu umožňuje tvoriť. Preto som zmenil názor na ľudí, ktorí namaľujú Krásnu Hôrku. Kedysi som ich zaznával. A hoci to ani dnes nepovažujem za veľké umenie, začal som to vnímať trochu inak.

Máš nejaký svoj vlastný obľúbený obraz?

Z tejto novej kolekcie je to napríklad Fénixova zátoka. Je to veľmi zvláštny obraz. Pôvodne sa rozbiehal ako poriadne pohanský výjav v kostole, no nakoniec to dopadlo úplne inak.

Odložil si ho otočený dolu hlavou?

Áno. A všetko sa odhalilo až potom, postupne. Možno je to aj o tom, že maľujem v pokoji, nestresujem sa a nejdem podľa žiadnych šablón. Vôbec si nekreslím vopred, čo idem maľovať. Aj tak by mi to potom pripadalo smiešne, pretože mi to pripomína omaľovánku, ktorá sa často aplikuje pri súčasnom mladom umení kvôli času. Ale podľa mňa je takýto spôsob úžasne prázdny, pretože prvoradá je komunikácia výtvarníka so svojím dielom. Ak je človek v „klídku“, pochopí to, nájde sa v tom obraze. Je pravda, že prístup k tvorbe je subjektívny, ale mne vyhovuje práve takýto spôsob. Je to akési putovanie s daným dielom. A vyhovuje mi aj to, že mám rozpracovaných niekoľko kompozícií naraz, porovnávam ich, uvažujem, ako ďalej. Mám rád vrstvenie obrazov, pretože mám pocit, že sa hýbu, žijú. Pretváram ich a pritom len ja jediný viem, čo všetko je ukryté pod výslednou vrstvou.

Ako sa dokáže umelec zdokonaľovať? Ako sa zdokonaľuješ ty?

Pokojom. Pokojom a prácou. Myslím si, že majstra robí prax. Jednoducho, celé je to o tom. Keď som učil na strednej škole, vysvetľoval som študentom, že ak nebudú pracovať, tvoriť a maľovať, nebudú sa rozvíjať a napredovať. Myslíte si, že mne toto všetko len tak spadlo? Jedna vec je dar, talent. Ale to všetko je zbytočné ak človek usilovne nepracuje a ak má človek danosť, väčšinou ho to aj baví.

Ak nerozvíjaš talent, ktorý máš, prestaneš napredovať…

Veď práve. Toto všetko si vyžaduje celého človeka. Vonkajšie okolie si často o výtvarníkoch myslí, že sú čudní a podobne, ale ak chceme byť dobrí, nezostáva nič iné, len sa tomu naplno venovať. Na vysokej škole mi nevadila prítomnosť iných ľudí v ateliéri, keď som tvoril. Keď sa maľovalo, boli to v podstate oslavy. Teraz si niečo také neviem predstaviť. Potrebujem svoje miesto, ticho a pokoj. Nechcem, aby ma niekto videl, pretože som už alergický na sprosté poznámky. Keď maľujem, veľa premýšľam. Potrebujem svoj nerušený priestor.

Divadlu Actores si robil scénografiu. Ako si sa dostal k tejto spolupráci?

Tak, že som tam prišiel.

Sám si ich vyhľadal?

Áno, mal som o to záujem a vedel som, že je tu také divadlo. Vždy som si predstavoval, že divadlo je pohyblivý obraz. Keď človek vytvorí nejakú kulisu, ožije. Jednoducho, bude sa hýbať a meniť. Vytvárať jednotlivé scény bola pre mňa nová, ale mimoriadne zaujímavá skúsenosť. Často som sedel na skúškach, prizeral sa, ako sa všetko pomaličky buduje, ako si herci počínajú s kulisami, ktoré som navrhol. Keď človek nahliadne aj do zákulisia, začne vnímať celé divadlo inak, pretože vidí, koľko driny je za tým všetkým.

Scénografia je do určitej miery blízka tvojmu zameraniu, ale predsa to zrejme bolo pre teba niečo nové.

Presne. Bolo to veľmi zaujímavé a vyslovene ma to bavilo.

Napríklad v hre Čakanie na Godota si mal na starosti takmer všetko. Plagáty, bulletiny, kostýmy… Našiel si sa v tom?

Áno, jednoznačne. Veľmi si cením niektoré ich hry. Myslím si, že Actores je kvalitné divadlo. Zažil som s nimi mnoho situácií, ktoré ma nútili uvažovať, napríklad o kontakte publika s hercami a samotným predstavením.

Čo bolo dôvodom ukončenia vašej spolupráce?

Prestalo ma to baviť.

Čo považuješ za svoj najväčší úspech?

Ťažko povedať. Ešte som ho nedosiahol. Ešte čakám.

Aktuálna výstava..?

Možno, ale každopádne aj táto výstava je o smerovaní. Keď to mám zhodnotiť vo všeobecnosti, tak môj najväčší úspech je môj neúspech.

Posúva ťa ďalej?

Áno. V minulosti sa mi často stávalo, že moje práce neuznali. Ale nie preto, že boli slabé, ale preto, že boli príliš dobré. Myslím si, že už to je svojím spôsobom úspech. Jednoducho, viem, že na to mám. Nemyslím si, že som už dosiahol svoj osobný úspech. Potrebujem ešte nejaký ten rok, dva. Zatiaľ som rád, že sa konečne plnohodnotne venujem svojim obrazom.

Umelec so sebou zrejme nikdy nemôže byť úplne spokojný…

Áno, hovorí sa to.

Na internete som si pozrela niektoré tvoje obrazy. Mňa osobne napríklad zaujal obraz Špirála, ktorého cena bola takmer 5000 eur. Majú ľudia na Slovensku záujem o takéto obrazy?

Myslím si, že slovenský divák na to má. Viem aj o podstatne vyšších investíciách. Akurát si ma zaskočila tou Špirálou. Rozmýšľam nad tým, kedy som ju zničil…

Zničil si ten obraz?

Áno, je pravdepodobné, že už neexistuje. Je premaľovaný.

Prečo?

Nepáčila sa mi. Je možné, že stála tak veľa preto, že ma nahnevala. Ale sám som tou cenou zaskočený. Zrejme som ju tak ohodnotil preto, že sa predávala cez internetovú galériu FruFru, ktorá si z predaja necháva dosť veľké provízie.

Ostatné obrazy boli ale v podstatne nižších cenových kategóriách…

Tak potom naozaj netuším…

Myslíš si, že na Slovensku je dostatok mladých talentovaných výtvarníkov?

Slovensko je špeciálne nabité mladými talentovanými ľuďmi. Chýba im však vytrvalosť. Ale taký trend je dnes vo všetkom. Ak niečo neprinesie ovocie zo dňa na deň, alebo z týždňa na týždeň, ľudia strácajú záujem. A pritom pre maľbu je špecifické, že to všetko prichádza až po rokoch. Málokto vydrží to napätie – možné riziko, že bude bedačiť celý život. Ale to je jeho problém. Myslím si, že je mojou povinnosťou vytvoriť aj niečo komerčné – čitateľné pre diváka. Neznamená to však, že to musí byť technicky zlé. Ak na tom človek pracuje korektne, či už maľuje prírodu, hrad, alebo inú historickú pamiatku, nemá sa za čo hanbiť. Ono je skôr otázkou, či je ten výtvarník niečoho takého schopný. Samozrejme, ani ja neuznávam umelcov, ktorí jeden pohľad znázorňujú stokrát. Ale na druhej strane poznám výtvarníkov, ktorí sú dobrí a predsa fungujú komerčne a nepretržite na rovnakých kompozíciách.

Nemáš pocit, že sa u nás hovorí o mladých umelcoch málo?

Mám. Umelcov je skutočne veľa, len o nich toľko nepočuť. Ale to by sme sa zase mohli baviť o tom, do akej miery je na Slovensku doceňované výtvarné umenie. Tam je podstata celého problému. Nedávno som čítal zaujímavý článok o pánovi Polakovičovi, ktorý je majiteľom galérie Danubiana v Bratislave. Hovoril o tom, že mať takú galériu bolo vždy jeho veľkou túžbou, nemal však dostatok prostriedkov na realizáciu svojho sna. V Holandsku stretol človeka, ktorý mu s jej vybudovaním pomohol. Dnes je to obrovská galéria, kde vystavujú svetoví výtvarníci. Na Slovensku o nej vie len málokto, zahraničných návštevníkov je tam podstatne viac. A pritom je to len 30 kilometrov od centra. Zahraniční turisti sú ochotní cestovať 200, 300 aj 1000 kilometrov, aby si pozreli diela, ktoré sa tam vystavujú. Polakovič sa v tom článku pozastavoval nad slovenským publikom, ale hovoril aj o tom, že štát nevyčleňuje na kultúru dostatok finančných prostriedkov. Sám žiadal od ministerstva kultúry, ale i ďalších inštitúcií finančné dotácie. Neúspešne. Z desiatok žiadostí, ktoré poslal, sa mu vrátili dve odpovede, samozrejme, negatívne. Ale aspoň na takomto príklade sa dá vidieť, aký systém funguje na Slovensku. Aká je slovenská kultúra. Ak slovenský výtvarník nenadväzuje vzťahy so zahraničím, nemá šancu uspieť.

Aké sú tvoje vzťahy so zahraničím?

Vždy ma viac priťahoval Východ než Západ. Na Západ som trochu alergický, ale ak chcem uspieť, nemám na výber. Pol roka som študoval na výmennom pobyte v Poľsku a učil v Rumunsku. Stretol som tam mnoho zaujímavých ľudí z rôznych krajín. Navštevoval som aj Maďarsko a Česko. Maďarsko mám naozaj rád, niekedy si tam len tak vyjdem, majú tam vynikajúce víno (smiech). Viem aj po maďarsky, mnohí sa ma preto pýtali, či sa necítim byť Maďarom. Je to jednoduché – necítim, pretože som sa narodil na Slovensku. Cením si slovenskú kultúru .

Dokáže sa podľa teba uživiť umelec na Slovensku len svojimi obrazmi?

Myslím si, že len svojimi obrazmi nie. Na Slovensku síce môže prežiť, ale skutočný trh umenia je niekde inde. Na to, aby zo svojich obrazov zbohatol len doma, musí mať veľmi dobré známosti. V súčasnosti je moderné slovenské umenie vyhľadávané najmä v zahraničí, veľmi si ho tam cenia. Preto je potrebné získavať takéto kontakty. Často sa totiž stáva, že kvalitní umelci naberajú skepsu práve preto, že nie sú pochopení okolím. Ja snívam aj o tom, že raz budem mať vlastnú galériu, chcem si vytvoriť internetovú stránku, ktorá bude medzinárodná, vytvorená minimálne v šiestich jazykoch…

Vravel si, že sa orientuješ viac na Východ, ako na Západ, prečo?

Keď som bol vo Viedni a cestoval som metrom hore-dole, načierno samozrejme (smiech), prekážala mi tá prehnaná čistota. Samozrejme, nemyslím to tak, že chcem, aby bola všade okolo nás špina, ale niekedy mám pocit, že tá čistota je až prílišná a človek sa cíti ako v umelom svete. Vyhýbam sa umelému svetu a umelým systémom, pretože tam ťa už neberú ako reálneho človeka, ale ako číslo.

Ako výrobný prostriedok?

V podstate áno. Tomuto zmýšľaniu a tomuto systému jednoducho neviem prísť na chuť.

Prečo to tak podľa teba je?

Čím západnejšie ideš, tým je to všetko systematickejšie, je to riešené skôr programovo. A možno je to aj tým, že ľudia sú tam na inej vzdelanostnej úrovni ako u nás. Zároveň tam zohrávajú úlohu aj vplyvy prostredia.

Sú vzdelanejší?

Sú sofistikovanejší. Vezmime si napríklad šírenie počítačovej gramotnosti. Tu si ľudia výpočtovú techniku ešte neosvojili, ale verím, že od Bratislavy po stredné Slovensko to ovláda viac-menej každý, aj dôchodcovia. Je to o inom nastavení spôsobu života. Ale ja osobne si veľmi cením Východ, pretože, aj keď mám rád čisté a upravené veci, rád sa cítim prirodzene a uvoľnene. Nesterilné malé miesta mi celkom vyhovujú. Ale to je tiež individuálne, závisí to od konkrétneho človeka. Ale nikdy by sme sa na ulici nemali cítiť ako v experimentálnej rúre. Presne ti povedia, kam máš ísť, ešte dobre, že ti nestanovia aj presný čas, kedy môžeš zabočiť. Aj keď, raz na to dôjde. A mne vyslovene tá miera kontroly prekáža. Východ je v tomto iný. Východniar má inú mentalitu, iný prístup k životu. A aj napriek tomu, že si likvidujú životné prostredie, cenia si ho viac ako ľudia na Západe. Tí ho považujú už len za tovar. Vôbec ho nevnímajú ako možnosť na oddych a rekreáciu a už vôbec si neuvedomujú, že ten strom aj žije. Vnímajú ho len ako produkt. Dá sa to predať, dá sa to využiť, dá sa to speňažiť.

Aká je podľa teba viazanosť medzi autorom a jeho umeleckým dielom? Nedávno boli v aukcii Hitlerove obrazy.

Približne viem, aké boli Hitlerove obrazy. Je to jedna zbierka a on viac menej zbieral iba to, čo bolo čitateľné. Preferoval socialistické umenie. Umenie, ktoré je chápané ľudom, ktoré vyzdvihuje bohov… Niečo podobné ako antické umenie. Pretože u neho bola zrejmá väzba s mytológiou – antikou, s megalomanstvom, a preto aj obrazy a umenie mali byť také. Je to v podstate luxusný pohľad na umenie a moc.

Ale on maľoval aj sám…

Vyštudoval síce školu, ale vyrastal v chudobe na viedenských uliciach. Jeho práce boli slabé aj v porovnaní s amatérmi, ktorí maľovali viedenské uličky.

Nemyslíš si, že mať doma obraz od Hitlera znie čudne?

Nie, nemyslím si, že je na tom niečo čudné. Je otázne, či má ten obraz hodnotu kvôli tomu, že ho vytvoril Hitler, alebo preto, že niečo zachytáva a je vyjadrením istého pohľadu.

Čiže dielo žije autonómne od autora, ten môže byť aj vojnovým zločincom, ale to, čo vytvoril, má vlastnú identitu a hodnotu?

Samozrejme. Hovorí sa, že dielo, ktoré je vytvorené, žije svoj vlastný život. Niekto tú väzbu s autorom môže vnímať ako niečo zlé, najmä ak s ním má negatívne skúsenosti. Ale zoberme si napríklad Picassa. Vo všeobecnosti je vnímaný ako génius, len málokto vie o jeho temných obdobiach. Podviedol a využil mnoho žien, ktoré ho v danom období vnímali ako modlu. Ale je jasné, že bol geniálny už len tým, že zbohatol už počas svojho života, vedel sa predať. Mení na tom niečo fakt, že bol taký, alebo onaký? Jeho kvality sú zrejmé, nestáva sa každý deň, aby umelec „preletel“ štyri, päť štýlov a vo všetkých bol vynikajúci. A dokonca jeden aj vytvoril. Nebyť jeho, nebol by ani kubizmus tým čím je. Výtvarník je buď uznávaný, alebo zabudnutý. Ale častokrát sa stáva, že to uznanie prichádza až po smrti, kedy už v podstate aj tak neexistuje objektívna pravda o jeho živote. Je veľmi zaujímavé pozorovať životopisy výtvarníkov, pretože je v nich značne citeľné to, kto ich písal. A či tomu umelcovi fandil, alebo nie. Či ho jeho umenie skutočne fascinovalo, alebo to napísal len preto, že musel. To sú veľké kontrasty. Preto sú najlepší takí historici, ktorí sa dokážu odosobniť a vďaka tomu hľadia na umenie najobjektívnejšie. A ešte lepší sú takí, ktorí majú pre umenie skutočný cit, majú všeobecný prehľad a adekvátny pohľad na vec vyplývajúci z ich vzdelania.“

Ďakujeme za rozhovor.

Barbara Túrosová, Belo Hefler

Virtuálnu prehliadku expozície Rolanda Neupauera v bratislavskej galérii Guba si môžete pozrieť kliknutím sem