Zažil som tam aj mínus 47

Večer sme sa stretli v priestoroch rožňavskej Domky – strediska tunajších Saleziánov. Keď prišli Rusi v r. 1968, mal sotva päť mesiacov. Dnes má za sebou spolu 8 rokov života v ich krajine, aj v podmienkach sibírskych. Bratislavčan Patrik Mock, saleziánsky misionár, pôsobiaci aktuálne v Rožňave, v rozhovore pre Inforoznava.sk.

 

 

Kde ste sa narodili?

Ja som Bratislavák, narodil som sa na sídlisku v Karlovej Vsi v ´68. Tam som chodil na všetky školy, skončil som gymnázium a potom mám skončenú špeciálnu pedagogiku.

Z akého prostredia pochádzate?

Otec geológ a mama bola v tom čase domáca, pretože nás je 5 súrodencov. Ja som najstarší.

Kedy ste sa dostali k Saleziánom?

Vo štvrtej triede na gymnáziu som sa rozhodol k nim ísť. Pracoval som ako animátor, pomocník.

Čo vás na tom zaujalo?

Každý si vyberáme svoj štýl života. Zaujalo ma ako chceli pomáhať druhým ľuďom, mladým na uliciach, tak ako pomáhal Don Bosco.

Potom ste študovali aj teológiu?

Áno, potom aj teológiu. Ja som najprv chcel študovať prírodné vedy, ekológiu, ale keď som to skúsil s tými Saleziánmi, tak som šiel na špeciálnu pedagogiku. No a keď som ju skončil, potom som praxoval 3 roky, dva roky v Petržalke a jeden rok v Žiline. Po praxi som sa rozhodol pre teológiu. Lenže už vtedy som sa rozhodoval odísť do Ruska. Tak som to cítil. Učili sme sa po rusky dlho a tu to nebolo reálne využiť. A tam sa možno zíde robiť také práce ako robíme tu. Učiteľka ruštiny mi gratulovala, že možno raz budeme kolegovia. (úsmev). Na teológiu som chcel ísť do Petrohradu (Leningrad), to bolo v 93-94 roku. Lenže nedali mi odporúčanie, tak sa otvorila možnosť ísť študovať do Krakova. Štyri roky som teda študoval teológiu v Poľsku. Po návrate na Slovensko ma vysvätili a hneď som odišiel na polrok do Bieloruska. Do mesta Smorgoň, čo je asi 120 km od Minska, také 60 tisícové vojenské, sídliskové mesto. Lenže ja som stále chcel ísť do Ruska, prosil som, nech tam môžem ísť. V rokoch 1999-2000 ma poslali na dva roky do Rostova, na rieku Don. Je to mesto na juhu Ruska, kde rieka Don ústi do Azovského mora.

Splnil sa vám sen?

Boli to moje najkrajšie dva roky. Mohol som tam uplatniť všetko, čo som sa naučil. Jazyk bol pre nás Slovákov dosť ľahký. V strede mesta sa stavalo v takom parku centrum a katolícky kostol, kde slúžil poľský kňaz a mňa tam k nemu poslali ešte s dvoma Bielorusmi. Pracoval som tam s chlapcami od piatej triedy, ktorí práve okolo toho centra bývali. Zaujímali sa, čo to tam staviame. Oni obyčajne nemali čo robiť, tak sme pre nich organizovali turnaje vo futbale, bicyklové výlety a podobne. To, čo sme boli zvyknutí robiť aj tu u nás. Oni to prijali veľmi dobre.

Máte vzťah k pohybovým aktivitám, športu?

Otec bol horolezec (Rudolf Mock), od neho máme blízky vzťah k prírode, k pohybu. S rodičmi sme od malička chodili do prírody na výlety. Lenže keď som slúžil v Bielorusku aj v Rusku, boli to samé úplné roviny.

Nechýbala vám rodina? Pochádzate z početnej rodiny, máte 5 súrodencov, boli ste dlho preč.

Ja som od štvrtej triedy na gymnáziu preč z domu, rýchlo som si zvykol. Roboty bolo stále tak veľa, že nebol čas rozmýšľať nad takými vecami.

Ako na vás zapôsobili Rusi, ich mentalita?

Na Slovensku sme sa s Rusmi málokedy stretli, nepoznal som ich, ale v Rostove som si na ich mentalitu rýchlo zvykol, pretože Rusi sú nám veľmi blízki a aj oni nás rýchlo pochopili a prijímali tie programy, čo sme tam robili.

Čo bolo za tými dvoma rokmi v Rostove?

Saleziáni ma prevelili asi od roku 2001 na Ďaleký východ do Jakutskej oblasti na tri roky. Hlavné mesto je Jakutsk, tam som priletel lietadlom, potom šiel odtiaľ do Aldanu 600 km na juh od Jakutska. Je to asi 20 tisícové mestečko, ale charakterom je to skôr dedina. To bol ale zážitok už len tam dôjsť. Lietadlo pristálo na letisku v Jakutsku. Bola tam obrovská zima, snáď mínus 43 stupňov, nebol som na to pripravený a nechápal som, čo to je. Nedalo sa vôbec nadýchnuť, iba som lapal po dychu, ale ľudia kráčali kľudne k letiskovej budove. Čakal ma tam Slovák v žigulíku, ktorý ma odviezol do domu. Bola tma a hmla. Ja som však musel vyskúšať, že aké to teda vonku je. Obliekol som si všetky veci, čo som tam mal a vyšiel von. Teplota poklesla na mínus 47 a v tej tme a hmle som sa vybral asi na 5 minút od domu. Preľakol som sa, že sa nebudem vedieť vrátiť, tak som sa hneď otočil a vrátil sa hľadať dom. Mal som pocit ako na Mesiaci. Našťastie som sa vrátil a pomyslel som si, že tu sa bude veľmi ťažko žiť. V zime je tam totiž cez deň iba také šero, aj to len 4 -5 hodín. Mal som veľký problém sa zorientovať v tom sivom mlieku.

Po absolvovaní vízových povinností v Jakutsku som sa preplavil ľadoborcom na druhý breh, kde nás čakal taxík. Ním sme sa osem hodín prepravovali na juh do Aldanu po zasneženej ceste bez asfaltu. Potom sme prišli do takého údolia, ktoré bolo celé čierne od sadzí z kotolní a v ňom bolo mesto Aldan. Tam som strávil jeden a pol roka. Drevené dedinské domky, aj niektoré bytovky boli drevené. Saleziáni, tak ako aj tu v Rožňave, len v inom prostredí, robia podobné aktivity. V Aldane vplyvom nadmorskej výšky a inverzie bolo „teplejšie“, tak do mínus 35 stupňov. Skúšal som to prekonať bežkovaním. Obával som sa tých zím, počul som o tom na Slovensku. Sám som si to miesto nevyberal, že tam chcem ísť z Rostova, to dostanete nariadením. No prežil som to tam, aklimatizoval som sa, chodieval som sa lyžovať na bežky na profesionálnu lyžiarsku dráhu. Spolu s deťmi sme sa lyžovali. Dalo sa vydržať asi hodinu.

Ako tam fungujú bežne ľudia? Ako fungujú s autami?

Autá majú v garážach, kde naštartujú. Potom sa snažia celý deň nevypnúť motor. Keď idú na dva dni, do mesta, na úrady, do obchodov, tak autá sú stále naštartované. A majú tiež také prispôsobené parkoviská, kde sa dajú autá naštartovať – je tam elektrický vývod. Ľudia si prispôsobili oblečenie, všetko je v kožuchoch a v baraniciach Na rozdiel od nás Slovákov sa Jakuti takmer nehýbali, stáli alebo chodili pomaly, pretože tvrdili, že ten prievan je ešte horší. Všetko záviselo od toho, či bol vietor, alebo nebol. V Aldane bol často vietor, stačilo sa pozrieť na dym z komína. Vtedy bola zima. Jakuťania však bežne pracujú a fungujú ako my tu. Keď napadlo za zimu aj tri až tri a pol metra snehu, čo bolo asi najviac snehu, čo som videl, normálne vonku pracovali.

Čo oni v tých podmienkach museli robiť bežne, to si my tu neuvedomujeme.

Tam bolo vôbec zaujímavé pozorovať život. Musia si zabezpečiť teplo. Kúria tam drevom, vonku ho rúbu a nosia si dnu. Drevo im donesie nákladné auto a aj my sme si museli kálať drevo. Napadne tak veľa snehu, že trikrát za zimu treba sťahovať sneh zo striech. Bolo treba kúriť, v noci častejšie, aby sme nepomrzli, tak sme sa striedali. Mali sme vnútri 17-18 stupňov, čo nám stačilo, lebo sme boli naobliekaní. Po roku a pol som sa vrátil do Jakutska.

Chcú odtiaľ odísť, alebo sú schopní prežiť tam celý život?

Čo ma ako prvé zarazilo, bolo to, že ich mentalita, ľudí tak vzdialených od civilizácie, je úplne normálna. Taká istá ako kdekoľvek inde, skoro až ako v meste. Ako je to možné? Oni sú totiž stále v centre diania, sledujú televíziu. Neboli to vôbec nejakí zaostalí ľudia. Dokonca sme sa s jedným slovenským misionárom – Jozef Tóth sa volá – pobrali do jednej 300 km vzdialenej dedinky Čagda. Autom po zamrznutej rieke a tajge nám to trvalo dva a pol dňa. Tam sme postupne navštevovali ľudí. On sa poznal s riaditeľom školy, takže sme najprv išli do školy. Keď sme prišli, prespali sme v škôlke na zemi. Ráno okolo nás pobehovali deti. Takéto dediny nemajú možnosť veľmi komunikovať. Kedysi, do 90. Roku minulého storočia, bolo možné lietať, ale keď sa zrušila štátna dotácia pre leteckú dopravu, tak sa tie dediny uzavreli. Cestovať je možné v lete po riekach loďami, alebo v zime autom. U správcu pošty sa dalo telefonovať cez satelit, ostatné domy boli malé drevenice, zruby. Polícia tam chodí raz polrok zistiť, kto sa narodil, kto umrel. Vlastne navštevovať sme ich chodili my a policajti.

Mali ste tam zrejme veľa rôznych príhod.

Zavolali nás v zime na ryby. V šere, cestičkou v snehu, sme šli na rieku. Tam bol postavený stan, v stane bola piecka, čiže mali tam teplo. V ľade mali vyvŕtané diery a chytali ryby. Cestou nás zastavil vodič nákladného auta, ktorému sa vyvalilo auto s nákladom nafty v sudoch do priekopy. Chcel od nás, aby sme mu pomohli. Vôbec som nevedel, ako by sme mohli, navyše v takých podmienkach, pomôcť naložiť 200 litrové sudy. On vytiahol auto pomocou navijaku, narúbal stromy ku korbe a sudy sme vykotúľali na korbu. Do konca výpravy som bol celý od nafty. Druhý zážitok bol, keď nás zastavili ozbrojení muži v maskáčoch, vyskákali na cestu a mierili samopalmi. V poľovníckej oblasti hľadali pašerákov drahých sobolích koží. Ukázalo sa nakoniec, že to boli evenskí policajti.

Keď sa vrátim k ľuďom, sú to neobyčajne milí a pohostinní ľudia, stále nás pozývali na čaj a koláčiky. Sú to potomkovia presídlencov, ktorých sem kedysi presídlil sovietsky systém ešte za Stalina.

Zažili ste tam aj leto.

Samozrejme pre našinca je leto znesiteľnejšie, prvá vec je že konečne vidno. Dá sa isť aj ďalej od domu. Splavili sme na dvoch loďkách 300 kilometrov na rieke Ungra. Videli sme z rieky medvede. Od poľovníkov sme počuli zážitky, ukazovali nám trofeje. Je tam veľa komárov, teploty sa pohybujú okolo 40 stupňov plus a slnko tam takmer nezapadá. Chodilo tam dosť veľa Slovákov, slovenskí Saleziáni chodia po štyroch na misie. Potom nás prevelili späť do Jakutska. V Jakutsku sme boli v strede mesta na rovine pri rieke Lene. Je to vyše dvestotisícové panelákové mesto. Tam však bolo ešte chladnejšie, čo je spôsobené tým, že je to nížina.

Je to veľká aglomerácia.

V meste sú asfaltové cesty so semaformi, mesto je plné áut. Spojenie medzi dedinami a mestami však nie je asfaltové, autá keď dôjdu do Jakutska, tak majú podvozky značne poznačené. Bývajú tam súťaže v stavaní sôch z ľadu, ktoré sú potom po celom meste. Vypaľujú ich ohňom z veľkých blokov ľadu.

To sú všetko krátkodobé podujatia, vonku sa tam asi dlho nedá vydržať?

Výstavba panelákov pokračuje aj pri nízkých mínusových teplotách, normálne betónujú. Viem, pre Slováka to znie trochu divne, ale je to tak. Najprv vybetónujú kostru, pomáhajú si horúcou vodou a určite tam svoju úlohu zohráva chémia. Robotníci sú pritom na stavbe vonku. Majú na strechách všelijaké búdky na zohrievanie, pracujú na tri zmeny. Sídlisko rástlo veľmi rýchlo. Ľudia žijúci na dedinách sa sťahujú do mesta, tak ako aj u nás. Mladí ale túžia ísť študovať niekam do Európy, dostať sa aspoň do Petrohradu alebo do Moskvy. V Jakutsku som bol dohromady 3 roky, od roku 2005 som bol v Rožňave.

Po tých extrémnych rokoch tam ste prišli do mesta ako je Rožňava. Vydýchli ste si?

Bola to dobrá zmena, oddych, prísť do tejto komunity. Mám odtiaľto blízko k rodine. Rožňavu som poznal – ako študent som šiel z Užhorodu bicyklom na Slovensko a šiel som tadiaľto.

Čo vás tu prvé zaujalo?

Všetky moje presuny sú okolo decembra, aj sem som prišiel zo zimy do zimy. Mal som z toho radosť, tu sa dá hrať hokej, čo sa tam nedalo. Mal som veľkú radosť z toho, že sa dalo pohybovať vonku, príroda okolo ma veľmi potešila a samozrejme komunita tunajších Saleziánov, kde som mal nejakých spolužiakov. Veľkými zážitkami pre mňa boli cyklovýlety po okolí a tábory pre deti.

Ale opäť ste odišli do Ruska.

Potom mi prišla ponuka znova do Ruska, do mesta Gačina pod Petrohradom. Kým sa vybavili formality, opäť som odišiel v decembri na tri roky. V tamojšej učňovskej škole mali Saleziáni súkromnú školu. Tam som robil asistenta, vypĺňal som im voľný čas, pracoval som aj s deťmi v oratoriu. Gačina sa nachádza 40 km južne od Petrohradu, je to kultúrne, veľké mesto. Boli sme na kraji mesta, v takom parku. Boli tam jazerá, mohli sme hrať futbal a hokej každý deň, bolo tam mnoho miesta na realizáciu našich aktivít. Tu som mal najväčšiu radosť z toho, že som sa mohol sebarealizovať, že som mohol pomáhať deťom. Pomoc spočívala pri realizácii ich voľnočasových aktivít, pri organizácii prímestských táborov, proste mnoho z vecí, aké Saleziáni organizujú aj v Rožňave.

Boli ste osem rokov v Rusku, ako ste vnímali Rusov vy?

Ja som sa narodil v 68 roku vtedy, keď do Československa prišli Rusi. Bol som preto na nich zvedavý. Šesť rokov som ale prišiel do kontaktu iba s národnosťami, žijúcimi v Rusku ako sú napr. Jakuti či Eveni. Na juhu okolo Rostova žili Arméni, Gruzínci, ale keď som slúžil pri Petrohrade, zažil som ozajstných Rusov. Je to silný, sebavedomý národ, ktorý si nechce nič dať diktovať inými. Medzi mládežou som mal pocit, že nemajú príliš v láske iné národy. Stretol som sa so skinhedmi, ktorí sa presadzovali tým, čím sú, teda že sú Rusi a nám tu nikto nebude nič hovoriť a nič nás učiť. Zažil som otázky, že načo sme vlastne tam, prečo sme prišli. Považovali nás za Talianov, pretože naše centrum pôsobilo pri talianskej škole. Musel som im vysvetľovať, že sme zo Slovenska, niektorí starší ľudia ale vedeli, čo je to Československo. Oni nemali pocit, že by sa potrebovali ospravedlniť za 68-my rok. Brali to normálne, tak to bolo a hotovo.

Ako vnímajú aktuálne problémy, myslím teda na Kaukaz, Čečensko a Gruzínsko?

Dosť živo. Samozrejme nadŕžajú stranu svojim, cítia to ako ohrozenie Ruska. Putina tam majú radi, vnímajú ho ako inteligentného a schopného ustrážiť Ruskú federáciu.

A Američanov?

Američanov neľúbia vôbec, sú to ich konkurenti, snažia sa voči nim silne vymedziť.

Ako vnímajú demokraciu bežní ľudia?

Staršia generácia pociťuje veľký smútok za minulými časmi, napriek tomu že istá dávka demokracie v Rusku je. S mladými som bol najviac času a tí vôbec nevnímajú históriu ani politiku, ich hlavným problémom je, ako sa ekonomicky zabezpečiť. Je ťažké robiť misijnú prácu v takom prostredí. Stratégia misijnej práce sa prehodnocuje, vymýšľajú sa nové spôsoby a modely ako im pomôcť. Mne sa zdá, že naša služba mládeži je veľmi dobrá. Ja som rád, že máme takéto dielo medzi slovanskou mládežou, povzbudzujem k tomu aj tunajších mladých.

Majú pre vašu prácu porozumenie aj pravoslávni?

Pravoslávie je prekrásna duchovnosť, slovanská, ktorá je blízka aj Slovákom. Oni ale neprejavujú expanziu, či záujem o mladých, idú akoby popri mladých. Čakajú, že mladí prídu za nimi. Neorganizujú im tak voľný čas, ako to robíme napríklad my. Oni nechávajú priestor pre štátne organizácie. Ideálny model by bol taký, že by Saleziáni prijali pravoslávnu vieru, čo však nie je možné, ale keby si pravoslávni dokázali vytvoriť podobnú organizáciu, ktorá by pomáhala mladým s ich voľným časom, bolo by to dobré.

Ako ste udržiavali kontakt s domovom?

Prostredníctvom internetu samozrejme, ten bol aj v Jakutsku cez satelit, takže sme si mohli písať maily. Raz do roka bolo treba stále vymeniť pracovné víza, takže som vlakom cestoval na Slovensko, čo trvalo celé asi týždeň.

Mám ešte jednu takú podotázku: poznáte mladých ľudí, žili ste v rôznych prostrediach a podmienkach, v čom je podľa vás príčina ľudského zla? Prečo sa niektorí ľudia stávajú zlými? Venujete sa výchove, aký je váš poznatok?

Jedna vec je to, čo sme naučení, druhá vec je asi skôr to, čo by som nazval zle pochopenou konkurenciou: keď ja čosi robím a druhý robí čosi podobné a človek musí svojho protivníka zničiť.

Prečo je taká potreba u ľudí?

Pretože ten zlý má potrebu byť jediným „šéfom“. Vec toho zla korení v srdci človeka, kedy neznesie konkurenciu iných, nespracuje myšlienku, že je tu aj ktosi druhý. Nedokáže sa s konkurenciou vyrovnať, prekonať jeho úroveň, nechce sa mu zdokonaľovať a radšej konkurenciu ničí akoby s ňou súťažil. Z jednej strany je to lenivosť, z druhej strany tí, ktorí aktívne ničia svojich „konkurentov“, sa udržia. Je to taký pocit že ja som tu najvyšší a druhých neuznávam.

Prejavuje sa to aj v aktuálnej neznášanlivosti medzi národmi?

Pevne verím, že tu sú okolité národy kultúrne. Nie je to také, ako napríklad v Čečensku, kde to bolo zlé. Spolieham sa na kultúru a rozum, na vyšší spôsob myslenia, na politické riešenia.

Aké máte plány pokračovať v Rožňave? Badáte nejakú zmenu?

Som tu krátko, mám ešte len prvé dojmy, zatiaľ sa len pozerám.

Ako dlho tu budete?

Pýtajú sa ma, či pôjdem zase do Ruska, ale to ťažko povedať. Chcelo by to pripraviť sa na takú cestu aj s tímom. Čosi podobné ako je Domka by som tam s radosťou vyskúšal, keď sa naskytne taká možnosť a budem mať toľko síl. Keď nie, bude to čosi iné tu na Slovensku.

Dnes sa všeobecne uvádza, že kresťanstvo je na zostupe, kardinál Vlk vyslovil obavy z islamizácie Európy. Veľké percento ľudí u nás sa hlási ku kresťanstvu, no vo voľbách potom zvolia aj tých, ktorí majú evidentné problémy s poctivosťou. Cez voľno časové aktivity Saleziáni získavajú priazeň mladých ľudí, to duchovno však nemusia pritom vstrebávať.

Vyrovnať sa z vplyvom je ťažké, my dávame ponuku, my nikoho nenútime. Hovoríme: vyber si. Totiž \pri hre je veľa možností ovplyvniť ich, primäť ich dodržiavať pravidlá, porozprávať sa o tom. Mne sa to zdalo byť fantastické, tieto výchovné momenty, kedy deti učíme neporušovať pravidlá keď ich nikto nevidí. Učíme sa ísť podľa pravidiel a prečo ich vôbec dodržiavať. Človek bez viery nemá takéto vzorce, aj človek viery to má ťažké. Časom takou samovýchovou sa naučí byť človekom s dobrým svedomím, stať sa čestným. Je tu výzva ako hľadať také vzorce správania, aby sme boli dobrí pred Bohom, ale aj pred druhými ľuďmi.

Čo teda najviac oceňujete na ľuďoch?

Záujem o druhého, keď človek vie počúvať – prvá vec je práve, či počúva. Múdrosť začína práve načúvaním.

Chceli by ste ešte niečo dodať?

Niekedy máme pocit, že sa Boh od nás odvrátil, akoby nebol na našej strane, že na nás zabudol. To je vtedy, keď sa nám nedarí, ale nemusí to tak byť. Treba vydržať a vtedy uvidíme, že Pán nás má rád.

Ďakujeme za rozhovor.

Belo Hefler

Rozhovor bol autorizovaný, Patrik Mock urobil len minimálne úpravy vo svojich odpovediach.

Foto & Video: Michal Valaštek

Z fotoarchívu Patrika Mocka

Redakcia nášho portálu taktiež pripravuje rozsiahly rozhovor s primátorom Rožňavy Vladislavom Laciakom. Prinesieme vám ho v priebehu mesiaca Február. Svoje otázky pánovi primátorovi môžete položiť tak ako pred rokom aj teraz. Píšte ich sem do komentárov, alebo posielajte na náš redakčný email redakcia@inforoznava.sk, prípadne prostredníctvom anonymného odkazového formulára, ktorý nájdete v rubrike REDAKCIA

Téme sa venujeme aj v najnovšej ankete, v ktorej môžete odpovedať na otázku Dáte svoj hlas primátorovi V. Laciakovi, ak bude opätovne kandidovať?

Súvisiace články: Otvorene a o všetkom

Všetky pôvodné rozhovory Inforoznava.sk nájdete v rubrike ROZHOVORY