Púť po otčine

Pred 166 rokmi sa osemnásťročný študent Paľko Dobšinský vybral cez prázdniny na dlhú cestu po Slovensku spoznávať svoju otčinu. Zo Sirka, kde vtedy žil s rodičmi, sa vybral do Tisovca, odtiaľ do Brezna, cez Čertovicu do Liptova, na Oravu, cez Turiec na Považie, dolu do Trenčína, cez Holíč na Moravu, odkiaľ prešiel na Dobrú Vodu k Jánovi Hollému, konečne do Bratislavy, na Devín a cez Nitru späť do Gemera.

Zo zážitkov na tejto jeho púti vznikla rovnomenná knižočka, ktorá je dnes prístupná aj na internete, takže si ju ktokoľvek môže prečítať. Východné Slovensko v Dobšinského zápiskoch chýba – to sa mu už nepodarilo prejsť. Zaiste však ho prešlo mnoho našich čitateľov a prispievateľov, ktorí sa so svojimi zážitkami môžu s nami podeliť.

Edita Kušnierová

Otvárame novú rubriku, ktorú sme nazvali podľa knižky nášho veľkého rozprávkára a budeme radi, ak nám do nej prispejete svojimi zážitkami z vašich ciest „po otčine“. Lebo skutočnosť je taká, že veru hodne našich občanov skôr pozná cudzie kraje ako vlastnú krajinu, ktorá sa niekomu môže zdať všedná. Že taká nie je, určite vás o tom presvedčí aj tento náš nový seriál, v ktorom dáme z pochopiteľných dôvodov prednosť Pavlovi Dobšinskému a začiatku jeho púte:

Motto:

Zašumeli háje od Tatier k Dunaju —

šiel som za túžbami po rodinnom kraju

a mladuškú dušu kúpal v krásach zlatých

a ducha napájal po pomníkoch svätých —

napájal pamiatkou zašlých našich časov,

i počul som súzvuk nových slávnych hlasov!

Pavol Dobšinský

Od vysokých východných temien Kráľovej hole k poludniu na hraniciach Gemerskej a Zvolenskej stolice rozprestierajú sa staré temné hory Muránske a Tisovské. Od tamtých k východu tiahne sa povestná Muránska dolina. Ňou tečie riečka Olšava alebo Jelšava, tak nazvaná ešte za starodávna od olšín — jelšín, na jej brehoch iste hustejšie predtým ako teraz rastúcich. Riečka táto je čiastka Šajavy, hlavnej rieky v Gemerskej stolici, s ktorou sa pri východných hraniciach, hlavne medzi Plešivcom a Gemerom, spojuje. V Gemerskej stolici nenájdeš malebnejšieho kraja ako je tento. Muránsky zámok a okolo neho skalisté pohoria, Kohút, Dúbrava a druhé okolité vrchy, v doline zase mestečká Revúca a Jelšava, dediny a železné dielne sú okrasou celého kraja. Z Tisovských hôr tečie bystrá Rimava dolu k poludniu, zúrodňujúc svoju rajskú dolinu, ktorou sa najmä v nižších jej stranách kvetistými lúkami ďalej na východ k Šajave krúti. V doline tejto záleží temer celý Malý Hont.

Bol deň piaty mesiaca júla roku 1846. Bol to deň pekný a milý. Zlatisté slnce sa jasalo na jasnom obzore, len niekedy ho zastrel ľahký obláčik, aby urobil vlažný chládok kvietkom i rastlinkám, ktorými tichý vetrík ľahučko hýbal, a aby ho zase ukázal peknej zelenej prírode. Všetko bolo na doline pod Železníkom krásne, dojímavé, sviatočné — veď bola nedeľa.

V Sirku práve na večiereň odzvonili. Ľud sa zišiel do kostola, spieval nábožne, ďakoval bohu za prijaté dobrodenia a oddal sa i naďalej pod jeho otcovské opatrovanie. Už i ľud vyšiel z kostola, slnko sa nížilo k západu. Baníci sirkovskí vychádzali na pole, ktoré v dňoch slobodných od práce baníckej obrábajú. Šli oni pozrieť sem úrody svoje, potešiť sa nad tým, čo im štedrá ruka nebeského otca požehnala, a aby tuná pokoja v tichosti krásnej prírody i nového posilnenia k ťažkým svojim prácam nadobudli.

I ja som opúšťal dedinku túto rodnú, nie aby som pokoj mladej duše v tichých dolinkách Turca medzi krásou a svätotichou samotnosťou prírody hľadal, lež aby som sa vzdialil odtiaľto, ešte dnes zanechal Železník a sťa pútnik svetachtivý šiel krajmi a dolinami Tatier i uspokojil tisíce túžob, ak by to bolo možné. Už som popredku videl v duchu svojom krásu i velebu krajov týchto, trhal som si po nich neuvädlé kvietky a do vencov ozdobných zaplietal. Načúval som žblnkanie Rimavy, vyrozumieval som tajné šumenie Hrona, pozeral na letmo ženúce sa prúdy Váhu — v nich sa mi zrkadlili hýbavé sily života šuhajov slovenských. Už som si nad Dunajom zastával a díval sa na jeho valné vlny, duša moja žalostila s mútnou Moravou, duch môj napínal zraky svoje z brehu smútivej Nitry. Ha! už počul som svetotrasné spevy orkánov Tatry a Nitra sa pred nimi búrila, hromy bili, blesky lietali nebom i svetom. A všetko sa zase utíšilo, Nitra sa jasala v sláve a piesne Slováka lietali s rannými ľahkokrídlymi vetrami ponad šíry kraj. Predstavoval som si kraj náš — ten svet tajomný — v boji so svetom starým i v sláve jeho budúcej. Teraz som ho ale vidieť mal v jeho skutočnosti. Nevedel som ešte, aké kvieťa všade po ňom skvitá, čo to na ňom pučí, čo vyrastá, ale som si ho predsa pripodobnil k peknej úrodnej záhrade, pilnými pracovníkmi opatrenej, aby sa v nej čochvíľa všetko v kráse i dobrote zjavilo, čo má na čelo slávnej budúcnosti našej vystúpiť, aby tak s podivením i s úctou svet na nás pozeral.

Budúci príspevok: Stredoveký kostol v Lúčke