Dnes si už len málokto spomenie na príjemný kút v dolnej časti Šafárikovej ulice (predtým Brzotínskej), osviežený vzrastlou zeleňou Póschovej záhrady, ktorým pretekal a preteká dodnes vodnatý potok Drázus. Toto miesto bolo v roku 1893 obohatené o malú pôsobivú architektúru židovskej synagógy.
Po ničivom požiari Rožňavy v roku 1890, pri ktorom zhorela aj židovská modlitebňa a škola na ulici Zeleného stromu, ju pre tunajšiu židovskú komunitu postavil chýrny rožňavský staviteľ Nándor Szilvássy podľa projektu Nándora Kunfalviho zo Szegedu. Do zbierky na postavenie synagógy prispeli okrem významných predstaviteľov židovskej náboženskej obce aj grófi Emanuel, Gejza a Dionýz Andrássyovci (napriek tomu, že všetci boli rímskokatolíckeho vierovyznania).
Potom, ako v rokoch vojnových a povojnových nedobrovoľne odišli z mesta všetky židovské rodiny, zostali po nich nielen prázdne domy a obchody (ktoré ale veľmi skoro obsadili noví vlastníci alebo štát, opäť pod egidou hviezdy, ale už ochudobnenej o jeden cíp), ale aj synagóga, ktorá bola rovnako poštátnená a použitá ako sklad nábytku.
Koncom päťdesiatych rokov 20. stor. synagógu zbúrali kvôli zriadeniu autobusovej stanice, ktorá tam však bola len krátko a čoskoro sa presťahovala naspäť na námestie. Objekt, ktorý neskôr na tomto mieste vyrástol, je typizovaný panelák, ktorého chýbajúce architektonické hodnoty nezachránila ani pestrá výmaľba (ktorá sa, mimochodom, na takýto typ stavby vôbec nehodí).
Zo synagógy zostala zachovaná len mramorová tabuľa, ktorá je v súčasnosti umiestnená v Baníckom múzeu.
No a kde bola ďalšia významná rožňavská pamiatka na tunajších židovských občanov – židovský cintorín – to už je skutočne dnes aj ťažké zistiť. Našťastie, tesne pred jeho likvidáciou v roku 1970 ma ako mladú pracovníčku Okresnej pamiatkovej správy v Rožňave poveril jej vtedajší riaditeľ pán Dušan Demko záslužnou úlohou zdokumentovať túto pamiatku, k čomu mi pridelil aj fotografa, vtedajšieho pracovníka Okresnej ľudovej hvezdárne pána Jozefa Vajdu.
Vtedy, na jesennom cintoríne na Štítnickej ulici zarastenom vysokou trávou, som zároveň dostala aj prvé lekcie z fotografovania, čo ma neskôr začalo nesmierne zaujímať. Výsledkom tejto krátkej služobnej cesty sú evidenčné karty so sadou čiernobielych fotografií, uchovávaných dnes v archíve Pamiatkového úradu v Rožňave, z ktorých dve prikladáme.
Cenné náhrobníky, ktoré fotografie zobrazujú, boli odvezené na veľký rožňavský cintorín a zložené voľne do trávnika k jeho západnému múru. Tam pomaly zarastali burinou, až jedného dňa ich zrazu nebolo. Nikým nestrážené cenné žulové a mramorové dosky v priebehu posledných troch desaťročí jednoducho zmizli.
Drobnou kompenzáciou za krivdy spáchané na židovských obyvateľoch mesta Rožňavy je skromná pamätná tabuľa na priečelí rožňavskej radnice. Nákladnejší pomník všetkým obetiam holokaustu pochádzajúcim z Rožňavy dali postaviť na rožňavskom cintoríne zo zbierok potomkovia týchto obetí žijúci dnes v Izraeli v spolupráci so židovskou náboženskou obcou na Slovensku.
Každoročne na sviatok Pamiatky zosnulých vídavame pred pomníkom veniec kvetov so stuhami vo farbách mesta a na pomníku niekoľko kamienkov, pripomínajúcich starý židovský zvyk pri každej návšteve cintorína položiť kamienok na hrob svojho zosnulého. Je len pochopiteľné, že tých kamienkov je rok po roku čoraz menej.
Edita Kušnierová
Foto: Archív autora a Inforoznava.sk
BUĎTE PRVÝ V KOMENTOVANÍ ČLÁNKU "Synagógu mala aj Rožňava"