Ján Koleník: Mám v pláne sa sem vrátiť

Stvárnil hlavnú postavu v 13-dielnom historickom krimiseriáli s pracovným názvom 1890, nakrúcanom v kaštieli Betliar a okolí s dobovými kulisami. Dej bude zahŕňať vyšetrovanie zločinov, inšpirovaných skutočnými prípadmi z minulosti. Na nekonvenčné pátranie v prostredí uhorského Gemera na konci 19. storočia sa podujme budapeštiansky detektív János Marton. 

 

Po skončení VŠMU v roku 2004 sa stal členom Činohry SND. V roku 2004 získal Cenu za najlepší herecký výkon na festivale Istropolitana projekt. Bol nominovaný na cenu Objav roka v rámci Divadelných ocenení sezóny 2003. Slovenský herec Ján Koleník (37 r.).

 

Strávili ste tu, na periférii, štyri mesiace, porovnávate to so životom v centre?

„Ja som periférny človek odjakživa. Z Bratislavy som sa odsťahoval na dedinu, hoci tam nežijem v rodinnom dome, ale v byte. Nemám rád ruch a nemám rád zhon, aj keď som toho absolútnou súčasťou. Potrebujem pokoj, potrebujem sa vnútorne upokojiť, zamerať na iné veci. Možno je to protipól tejto práce, ktorá vyžaduje neustálu duševnú dispozíciu byť v pohotovosti a komunikovať s ľuďmi. Herec musí byť stále rozvibrovaný, aby mohol mať energiu, ktorú dáva ďalej.“

BLOGFÓRUM: Adam Znášik: Zastaň si svojho cigáňa

Pokoj vás dobíja?

„Presne tak. Potrebujem sa absolútne odstrihávať od ľudí, od tejto profesie, od tejto práce. Miloval som prázdniny na dedine, prežil som v Turci pri Martine detstvo. A Betliar je dedina, príroda, kde nachádzam presne taký pokoj.“

Poznali ste to tu aj predtým?

„Keď som bol malý, prechádzali sme tadiaľto s rodičmi. Asi dvakrát som bol na Krásnej Hôrke, aj tu v Betliari. Teraz som to akoby naozaj okúsil, no nemôžem povedať, že úplne. Stále sme boli zameraní na kaštieľ, kde sa nakrúcalo, ale postretával som sa s ľuďmi, ktorí boli v parku na prechádzke. Všetci boli veľmi milí, je to povzbudivé a veľmi sympatické. To, čom som tu našiel, je taký ten pracovný pokoj, lebo som sa nerozmieňal na drobné. Venoval som sa iba jednému projektu, mohol som nasávať atmosféru miesta a kaštieľa, cítil som sa ako bádateľ v minulej dobe, mám veľa zážitkov a spoznal som úžasných ľudí – odborníkov, ktorí sa o kaštieľ a jeho bohatstvo starajú.“

Ste síce mladý herec, ale získali ste už niekoľko ocenení. Ktorá postava vo vás zanechala najsilnejšie emócie?

„Tých postáv je veľmi veľa, v každej sa dá nájsť nejaká životná aj filozofická inšpirácia, pohľad na veci okolo nás. Veľa premýšľam, som človek, ktorému nie sú veci ľahostajné. Je dobré, ak máte režiséra, ľudí, ktorí vás formujú a takým prostredím je aj Slovenské národné divadlo. Tam keď dostanete príležitosť, tak vás to prinúti rozmýšľať nad zložitými témami. Rád som hral Jána Krstiteľa. Vďaka režisérovi, vďaka tej úlohe a Hviezdoslavovmu textu, som zabŕdol do vecí, do ktorých by som bežne nezabŕdol. Zmenil som uhol pohľadu na niektoré veci, pričom nie som veriaci.“

Aj neveriaci sú vlastne veriaci v čosi, nie?

„Áno, aj ja sa snažím žiť podľa nejakých morálnych hodnôt, a už to je viera v niečo.“

Máte vlastnú definíciu, čo pre vás znamená láska? Dá sa láska vôbec zadefinovať?

„Definovať lásku je akoby zbytočne ju vymedzovať. Človek keď cíti lásku, cíti pokoj, dôveru, oporu, pochopenie pre druhého. Necíti sa osamelý, láska vyrieši veľa problémov. Je to harmónia ducha.“

 

Láska oviata skladbami Stinga a Sade znela zaplneným chrámom – Záznam koncertu

Ako prežívate Vianoce?

„Ja sa nebránim tomu, že sa nad Vianocami aj dojímam, že je v tom i nostalgia. Prečo nie? Je to detstvo, je to rodina, je to návrat domov. To všetko je pre mňa cenné. Môžeme sa tváriť, že zas tu je vianočný zhon, no je to o tom, ako sa k tomu postavíme. Duchovná podstata Vianoc je pre mňa najpodstatnejšia.“

A pritom tvrdíte, že ste neveriaci.

„Nemám to tak zadefinované. Moja viera nie je ohraničená žiadnou inštitúciou.“

Svet je v akomsi chaose, medzi ľuďmi narastá nevraživosť, vnímate to?

„Je to chaos, ktorý je podľa mňa predzvesťou očisty. Prebieha istým spôsobom vojna, aj keď to nie je vojna, akú poznáme z dejín. Je to zvláštny druh neuchopiteľnej, nedefinovateľnej vojny. Nie som odborník na to, ako sa to dá vyriešiť, sám sa v tom zmietam. Dnes je tvrdá doba. Tá, ktorú nakrúcame, sa odohráva v inom storočí. Toľko možností, koľko dnes máme, aj na komunikáciu, a vôbec na to ako vládnuť, ovplyvňovať, a tiež toho všakovakého balastu a smetia, spôsobuje, že sa v tom nedá urobiť poriadok. Vytratil sa či už hodnotový, alebo primárny poriadok sveta. Mám pocit, že človek sa s týmito možnosťami zrazu nevie zaradiť, nevie sa v tom zorientovať.“

Môže v tom pomôcť umenie?

„Myslím si, že umenie nás nespasí, ale je to prostriedok na to, aby sme našli riešenie aspoň sami v sebe. Vplýva podľa mňa skôr na jednotlivca, môže spôsobiť nejakú katarziu. Celkovo teda nie, ale pre jednotlivca je to, myslím, podstatné.“

Ak vás baví novinárčina, tak ste náš človek, hľadáme reportéra

Boli ste niekde inde tak dlho, ako tu na Gemeri?

„Pred tromi rokmi som bol takto v Prahe, keď som tam nakrúcal. Na začiatku, keď som sem prišiel, som hovoril, že som nadšený, že zmením prostredie. Som taký typ, že potrebujem takéto impulzy vo svojej práci. Neustále vyhľadávam nové podnety, ale už cítim, že som kladne vyčerpaný, energia sa minula. Vložil som do toho maximum entuziazmu.“

Vás to evidentne baví.

„Áno. Bol by som veľmi nerád, keby sa to len tak rozplynulo. Chcem, aby to prinieslo nejaké ovocie, no neviem povedať, čo by to malo byť. Či úspech tohto projektu, alebo nejaká odozva. Keď nič iné, tak môžem povedať, strávil som úžasné štyri mesiace na Gemeri.“

Žandárska stanica v Krásnohorskom Podhradí, kde sa nakrúcali posledné zábery seriálu

Michal Havran ho nazval v jednej eseji naším Toskánskom.

„Nech sa páči. Som veľmi rád, že Gemer aj týmto spropagujeme. Všetko si tu fotím, snažím sa o tom informovať.“

Máte tu svoje obľúbené miesto?

„Tento park. Treba mať otvorené oči. Všade sa dá nájsť pekné miesto. A mám v pláne sa sem vrátiť. Túto prácu potrebujeme ešte dokomunikovať v rámci propagácie. To sa neskončí tým, že sme to teraz dotočili. Dúfam, že náš seriál priláka do týchto miest ešte viac návštevníkov. Keď sa sem vrátim, už nebudem nakrúcať, budem oddychovať, užijem si to tu inak.“

Ďakujem za rozhovor.

BELO HEFLER

Foto: INFOROŽŇAVA / Rudo Štober

Cesta Jánosa Martona do práce…